Romerove nemŕtve svety
Zombíci
Napísal Ivan Kučera   
Streda, 08 Júl 2009 09:39

10-stranový článok o Georgeovi A. Romerovi, jednej z najvýraznejších a najdôležitejších tvárí hororovej kinematografie. Muž, bez ktorého by sme možno nemali zombíkov tak, ako ich poznáme dnes.

Na to, aby sme mohli stvoriť dôstojný pohľad do Romerovho zombíckeho sveta, musíme, aspoň symbolicky, nahliadnuť do minulosti žánru, v ktorom smrť je len začiatok. Prvé zombícke horory sa objavili nielenže niekoľko desaťročí pred tým, ako Romero nakrútil NOC ŽIVÝCH MŔTVYCH, ale dokonca i zopár desaťročí pred tým, ako sa (v roku 1940) vôbec narodil. Zombíci nepatria medzi najklasickejšie monštrá americkej kinematografie, ako sú múmia, Fantóm opery, Frankensteinova bytosť, vlkolak, Netvor z Čiernej lagúny alebo gróf Dracula. Avšak v kinematografii (ako takej) napriek tomu zanechali svoju hnilú stopu už napríklad v čierno-bielom roku 1932 (vo WHITE ZOMBIE ich ovládal Béla Lugosi).

No zombík vtedy a zombík dnes je niečo úplne iné. Dnes je to mŕtvola, ktorá vstane z hrobu, žerie „normálnych ľudí“, nachádza sa v značnom stave rozkladu (hoci toto záleží - samozrejme - od stupňa fyzických zranení, na základe ktorých zomrela „prvý raz“), je bez duše, spolčuje sa až do niekoľko stoviek kusov čítajúcich pomaly sa plantajúcich skupín a zneškodníte ju len strelou (alebo silným úderom) do hlavy.

V prvej polovici 20. storočia však zombík bol taký, ako ho opisujú legendy z Afriky – práve z Čierneho kontinentu sa dostali do celého sveta strašné rozprávky o neživých, ktorí kráčajú. Legendy sa prebojovali až na temné Haiti, s ktorými sa asi najcharizmatickejšie spájajú historky o čarodejníkoch (takzvaných bocoroch), ktorí vám počarujú (väčšinou s prispením tajomne namiešaného prášku, ktorý vdýchnete) a vplyvom týchto hrôzostrašných rituálov sa obeť dostane do stavu nie nepodobného kóme. Vonkajšie prejavy života (dýchanie, počet úderov srdca) sú obmedzené na minimum. Takže v primitívnejších podmienkach, kde pitva a obhliadka tela nepatria k rutinným lekárskym záležitostiam, sa bez problémov mohlo stať, že daného človeka „omylom“ pochovali. O polnoci ho však vykopal bocor a stal sa jeho pánom. Zombík (teda v skutočnosti živý človek, avšak omámený psychedelickými látkami do takej miery, že sa dá hovoriť o stopercentnej strate osobnosti, spomienok a všetkého, čo človeka odlišuje od muchotrávky) plní jeho rozkazy. Spravidla sa môže jednať o vykonávanie ťažkých manuálnych činností, napríklad na haitských plantážach, kde zombíkovi namiesto výplaty stačí kus solenej hovädziny. Bocor môže svojho zverenca pohuckať na svojho nepriateľa, zombík ho zabije a vina padne na hocikoho, len nie bocora, ktorý si na dobu spáchania vraždy zaistí nepriestrelné alibi.

Pravdaže sú to všetko na 100% rozprávky, nič také sa určite nikdy nestalo, hoci mnohí filmári (napríklad realistický horor SMRTIACE WOODOO z roku 1988 v réžii Wesa Cravena) sa nás snažia presvedčiť, že stalo.

Musel prísť ani nie 30-ročný Romero, aby s kamarátmi nakrútil šokujúci čierno-biely nezávislý horor NOC ŽIVÝCH MŔTVYCH. Písal sa rok 1968 a svet na deti, jediace vlastných rodičov, nebol pripravený. Romero urobil z núdze cnosť a jednoduchý, ale drasticky podaný, príbeh zasadil do jesenných lesov, kam prichádza na hroby položiť kvety zakríknutá Barbara a jej brat, ktorý ju na ľudoprázdnom cintoríne straší oživenými mŕtvolami dovtedy, kým ho jedna okoloidúca nezahryzne. Zúfalé dievča sa ukryje v dome na samote pri lese, sem ju však prenasleduje nielen stále hladný zombík, ale aj jeho kumpáni. Staré nahé ženy so zvráskavenou kožou, malí chlapci s polovicou hlavy, krásavice s bodnou ranou medzi rebrami. Obkľúčia dom a chcú zjesť všetkých v ňom: okrem Barbary, ktorá je taká hysterická, až sa vedenia musí chopiť rázny Afroameričan Ben (Duane Jones), je to ešte sympatický mladý zamilovaný párik a nesympatický starší manželský pár so zranenou dcérkou.

Romero šokuje ako vládze a vládze požehnane – vodcom sa za neveriaceho pohľadu divákov (písal sa rasistický koniec 60. rokov) stáva muž s čiernou pleťou a... ďalšie brutálne zvraty radšej neprezradím, keby sa medzi vami nachádzal niekto, komu tento klenot hororovej kinematografie dodnes šmatlavo unikal. Kamera sa hrá s ubúdajúcim svetlom, lepkavým mesačným svitom, tieňmi, šerom, blikajúcimi sviecami. Romero nemá záujem uvažovať, o čo ide. Prečo mŕtvi vstávajú z hrobov? Zachovali sa v nich aspoň posledné zvyšky ľudskosti? Čo na to hovorí vedecká obec? Bude musieť v chaotickej situácii ustúpiť nemilosrdnej armáde? Ako naznačuje postupne sa však strašidelne odmlčiaci rozhlas, situácia s mŕtvymi, vyhrabávajúcimi sa z mokrých hrobov, plných červov a rozkladajúceho sa smútočného oblečenia, sa dostáva z vidieka do miest.

Romero nakrútil veľa ďalších filmov, no hororom zostal verný. V roku 1993 nakrútil adaptáciu hororu svojho priateľa Stephena Kinga TRETIE OKO (ten mu neskôr venoval „Mobil“) a mnohé ďalšie. Stal sa milovaným žánrovým guru. Po úspechu čierno-bielej zombíčiny sa vyrojili desiatky kópií, ale tie nestoja v centre diania našej dnešnej pozornosti. Sústreďme sa dnes len na otca žánru, Romera.

Jeho druhý zásek krompáčom sa odohral v roku 1978 v americko-talianskej koprodukcii, vo farbe a s prispením jeho kamaráta Toma Saviniho, vynikajúceho maskéra, avšak natoľko „underground“, že na rozdiel od Stana Winstona neprejavil záujem pracovať pre tradičnú americkú produkciu a zostával verný čudáckym ponukám od kamarátov. Jeho brutálne masky zombíkov a nekompromisné trhanie rôznych častí tiel (tzv. gore) sa stali vychýrenými široko ďaleko. Dnes je Savini (ktorý v roku 1990 režíroval vynikajúci remake NOCI ŽIVÝCH MŔTVYCH s Tonym „Candymanom“ Toddom ako Benom) pojmom. Na Romerovom debute nerobil kvôli odveleniu do vietnamskej vojny, avšak keď sa vrátil, bol ako maskér bohatší o krvavú inšpiráciu, o ktorú určite nestál, ale veci, ktorých sa stal svedkom v džungli, zužitkoval práve aj v ÚSVITE MŔTVYCH.

ÚSVIT MŔTVYCH (ktorý sa v roku 2004 dočkal dravého remake Zacka Snydera) nie je voľné pokračovanie NOCI ŽIVÝCH MŔTVYCH. Romero nenakrúca tradičné pokračovania v klasickom zmysle slova. Iste, robí to i preto, že NOC ŽIVÝCH MŔTVYCH nikto neprežil, ale ako dokazujú ostatné časti jeho zombíckej ságy, aj keby postavy prežili príbeh A, v príbehu B budú vystupovať iné. Romero sa povznáša nad blbú povesť „dvojok“, radšej rozpráva príbeh iných postáv, avšak pohybujúcich sa v dôverne známom prostredí. ÚSVIT MŔTVYCH začína tam, kde skončila NOC ŽIVÝCH MŔTVYCH, ibaže sa z lesov presúva do miest, kde panuje chaos. Novinári nestíhajú triediť šialené fakty od zavádzajúcich správ, civilisti sú evakuovaní v uliciach operujúcimi, špičkovo vyzbrojenými armádnymi zložkami, ktoré si z toho urobili súkromnú vojnu a vlastný biznis. Zo zakrvavenej masy sa vyšpecifikujú štyria hrdinovia (znova nechýba akčný Afroameričan, ani pasívna blondínka), nachádzajúci záchranu v obrovskom nákupnom centre. To je však obkľúčené zombíkmi. Tým Romero šikovne (a zaujímavým smerom) posúva svoje príšerky – z nemysliacich monštier sa stávajú príšery, ktoré si predsa len zachovali posledné zvyšky pamäti a podvedome ich to ťahá na miesta, kde strávili podstatnú časť svojich životov (teda napr. aj do obchodov). Romero, istený v produkcii kamarátom Dariom Argentom (jedným z najkultovejších talianskych hororových režisérov - SUSPIRIA, PHENOMENA), si z toho robí srandu. O to viac bolí, keď nás stisne pod krkom a ukáže, že renomé legendy nezískal omylom. Romero, inak študent maliarskeho umenia vyrastajúci v newyorskom Bronxe, necháva príbeh otvorený a v „trojke“, DNI MŔTVYCH, nám ponúka zasa iných hrdinov.

Kým v ÚSVITE MŔTVYCH siahol po robení si srandy z nakupovania, v DNI MŔTVYCH je zábava od úvodných minút, s post-apokalyptickou atmosférou vyľudneného floridského mesta, odložená nabok. Nevráti sa do záverečných titulkov. Znova úplne iné postavy, ale stále ten istý svet. Nikoho by neprekvapilo, keby despotický kapitán Rhodes, ktorý so skupinkou vojakov a vedcov v podzemnom bunkri nachádza spôsob účinnej obrany voči zombíkom (donekonečna sa situácia nedá riešiť individuálnou guľkou do mozgu, treba nájsť niečo masovejšie), bol v minulosti dobrým priateľom dvoch vojakov z ÚSVITU MŔTVYCH a jeden z nich pokojne mohol byť bratrancom Bena z NOCI ŽIVÝCH MŔTVYCH. Pocit „prepojenia“ a „spoločného podvedomia“ je husársky kúsok, ktorý v kinematografii (nielen hororovej) nemá výraznú konkurenciu.

Zo DŇA MŔTVYCH je cítiť nadpriemerného Romera napriek tomu, že sa na filme podpísalo pestré nakrúcanie: Romero sa napriek svojmu vysokému menu a sľubom zo strany produkcie musel uskromniť s menším rozpočtom, kvôli čomu musel radikálne prepísať scenár. Pôvodne mala byť zápletka o tom, o čom v roku 2005 bol jeho štvrtý zárez do zombíckej nohy – jeho najkomerčnejší zombícky úlet, KRAJINA MŔTVYCH. V nej zombíci ovládli väčšinu planéty Zem a jednu početnú komunitu ľudí (alebo že by bola prvou aj poslednou? U Romera nikdy nejde o to, čo sa deje vo zvyšku sveta; vždy ide iba o to, čo sa deje tu, teraz a nám, na ničom inom nezáleží, priorita života sa zúžila na spánok, jedlo, pitie a prežitie) zastihneme počas zdanlivo bežného žitia. Majú alkohol, prostitútky, mesto, luxusne vybavený mrakodrap, ozbrojené zložky. Lenže mesto je obohnané stráženým elektrickým plotom a na všetko z mrakodrapu dohliada boháč Kaufman, ktorý do svojho mrakodrapu dovolí prísť len vybraným jedincom, ktorí mu majú čo ponúknuť. Ale ani v samotnom meste nie je zle: vďaka kvalitným bezpečnostným opatreniam ľudia žijú pomerne bezstarostný život a pred elektrickými plotmi stepujúcich zombíkov si nevšímajú.

S tými prichádzajú do kontaktu len drobné žoldnierske Kaufmanove (všetko patrí jemu, Romero sa údajne inšpiroval vtedajším americkým prezidentom Georgeom W. Bushom) skupiny. Raz za čas na autách vyrážajú „za mesto“, aby v odľahlých benzínových čerpadlách nabalili trvanlivé konzervy alebo alkohol, ktorý má v meste vysokú cenu. Čo sa však stane, ak z nudy zlyhajú samotní ľudia a začnú v zdanlivo bezpečnom prostredí, keďže už necítia hrozbu od zombíkov, útočiť jeden na druhého? Prítomnosť hercov, ako sú Simon Baker, Dennis Hopper, John Leguizam či Asia Argentoová (slávna dcéra ešte slávnejšieho Daria), robia z KRAJINY MŔTVYCH najhviezdnejšie obsadenú romerovku. Nechýba cameo dvojky Edgar Wright a Simon Pegg, ktorí v roku 2004 stvorili láskavú zombícku britskú paródiu SÚMRAK MŔTVYCH. Hoci mala snímka pomerne veľký rozpočet (cca 20 miliónov dolárov) a Romero si dokázal nad projektom udržať vlastnú víziu a nenechal si do nej hovoriť štúdiom Universal Pictures, pozornejší divák pozná, že mu nakrúcanie pod dohľadom veľkého štúdia nerobí príliš dobre. Napriek tomu nedokázal nakrútiť zlý horor a i do KRAJINY MŔTVYCH umiestnil zaujímavé, rozvážne, múdre, pokojne prezentované názory, s dôrazom kladeným na argumenty a skúsenosť. Tiež reaguje na v tom čase vo svete hojne rozšírenú hrozbu terorizmu, večnej neistoty.

Už pred premiérou KRAJINY MŔTVYCH vyhlásil, že mu tento spôsob nakrúcania veľa nehovorí, že plánuje stvoriť novú zombícku trilógiu, určenú rovno na DVD a nakrúti ju s minimálnym rozpočtom, čo mu umožní nakrútiť ju tak, ako chce: od prvej klapky robiť mládeži neprístupný horor a netrápiť sa tým, či ho štúdio nebude cenzurovať. Keď v roku 2007 nakrútil jedno zo svojich najlepších (nielen zombíckych) diel, DENNÍK MŔTVYCH, nikoho neprekvapilo, keď prezradil, že sa počas (ani nie tridsaťdňového) nakrúcania cítil tak slobodne, ako posledný raz ešte v roku 1968. Dokumentárnou formou nakrútený projekt je mrazivou víziou 67-ročného muža, ktorý stále má čo povedať a pôsobí dojmom, že už veľmi dlho to nevedel povedať tak jasne, ako teraz. DENNÍK MŔTVYCH je pôsobivou odpoveďou na dobu internetu, stoviek rozhlasových staníc a miliónov televízií. Udalosťami strašidelne k predčasnej dospelosti prinútená hrdinka hovorí: „Hlavný prúd, ktorý sa sústredil na moc a peniaze, zrazu zmizol a zostali sme len my, mladá, blogy, hackeri. Mládež. Čím viac hlasov znelo, tým bol z toho väčší zmätok. Bolo čoraz ťažšie zistiť pravdu. Nakoniec zostal len hluk.“

DENNÍK MŔTVYCH je prequel k existujúcej sérii (sledujeme teda „počiatok nákazy“). Stávame sa v ňom svedkami vecí, neodvratne (a o to desivejšie) sa skladajúcich do mozaiky, ktorú poznáme zo štyroch „pokračovaní“. Bývalé armádne zložky sa teraz, keď sa velenie vo vysielačkách odmlčalo, na džípoch premávajú naprieč krajinou, terorizujúc civilistov. Vedecké zložky ani v takejto vážnej situácii nedokážu odložiť nabok konkurenčné sváry. Zaujímavosťou je, ako sa Romero správa k Afroameričanom – miluje ich a pokladá ich za jedinú odnož ľudstva, schopnú prežiť. Len Afroameričania si v šialenom svete dokážu vďaka veselému prístupu k životu zachovať zdravú myseľ a ľudskosť. Tiež ich ale nemožno prekabátiť a preto je lepšie správať sa k nim otvorene a za to vás možno ani nezabijú.

Na rozdiel od jeho nasledovníkov (toxický odpad, infekcia z vesmírnych diaľav, vojenské experimenty) Romera nezaujíma, prečo mŕtvi nie sú mŕtvi. Je to dráždivé, provokatívne a fascinujúce. Ako hovorí Ken Foree v ÚSVITOCH MŔTVYCH (hral v oboch), „keď bude v pekle plno, budú mŕtvi chodiť medzi nami“. Je v tom nemalá dávka filozofie a viery, nie nutne súvisiacej s Bohom.

Romero vytiahol žáner hororu z pavučinových hradov a bezcitne ho zasadil do miest s televíznou obrazovkou, modro svietiacou do noci, zdobenej pouličnými lampami, ktoré paradoxne viac zakrývajú, než odhaľujú.

I na staršie kolená zostáva Romero (bielovlasý čiperný deduško so silnými dioptrickými okuliarmi, ktorý je údajne rovnako vysoký, ako sympatický a hanblivý) duševne vitálny, vtipný a politicky rozhľadený. Na zombíčinách vidieť jeho drobnú zmenu životných názorov. Kým v NOCI ŽIVÝCH MŔTVYCH ľudia ešte ako-tak dokázali spolupracovať, v ÚSVITE MŔTVYCH najväčšie Zlo urobil z ľudí (konkrétne banditov, vedených Tomom Savinim). Najviac sme si to ale odniesli v DNI MŔTVYCH, kde sa postoje medzi pacifistickými vedcami, ktorí sa problém svetových rozmerov snažia vyriešiť v pokoji a tichu laboratórií, a demoralizovanými vojakmi, každým dňom mocnejšie strácajúcich sebaovládanie, vyhrotia k nenávisti namiesto toho, aby sa vedci s vojakmi efektívne dopĺňali. V KRAJINE MŔTVYCH rovno zvíťazila túžba po hmotných statkoch (všetko zlo spôsobí mladík, ktorého Kaufman odmietne zobrať do mrakodrapu). Posun k aspoň snahe pochopiť naše správanie zaznamenal Romero až v DENNÍKU MŔTVYCH (do ktorého svojimi hlasmi prispeli Stephen King, Quentin Tarantino, Guillermo del Toro a Wes Craven), ale aj to iba preto, že jeho hrdinami sú neskazení mladí. Strany sú však v Romerových očiach vyrovnané: v tomto svete stále majú dôležité miesto priateľstvo a láska. Avšak i zombíci začínajú oficiálne prejavovať emócie za stratou svojich blízkych hnijúcich a učia sa (v scéne, kedy objavia svojich umučených spolu-zombíkov, prvý raz oficiálne v Romerovom svete prejavujú city a ako hovorí Romero v závere ústami preživších ľudí, „aj oni chcú len svoje miesto pod týmto Slnkom“ – možno ak sa budeme snažiť, môžeme raz žiť jeden vedľa druhého... alebo je to nerealistické?). Dokonca im dovoľuje prejsť evolúciou (život pod vodou, narábanie s nástrojmi). No až v DENNÍKU MŔTVYCH akoby definitívne opúšťa ľudstvo a pridáva sa na stranu zombíkov, ktorí nás žerú, ale aspoň vieme, o čo im ide. Divák z filmu nemá dobrý pocit napriek tomu, že hrdinami sú mladiství, ktorých zatiaľ nestihol svet skaziť. Možno však práve ich nevinnosť spôsobí že (aké prekvapenie u Romera, mimochodom často sa podieľajúceho na réžii, scenári, kamere, produkcii a strihu) takmer nikto z nich neprežije. Paradoxne sa k jedným z mála preživších môže zaradiť len jediný hriešnik spomedzi nich – hriechmi vojnovej minulosti poznačený učiteľ. Romero praje pripraveným – ale ak prežijú, čo ich čaká? V jednej chvíli sa prvá skutočne akčná Romerova ženská postava v histórii (aj tu je badať posun v jeho zmýšľaní: od až nesympaticky pasívnych žien prešiel k ambicióznym hrdinkám, ktoré majú svoj život pevne v rukách, kým hlúpi muži, prepadávajúci sa do osídiel beznádeje a straty viery vo vlastné schopnosti, dobrovoľne umierajú), ktorú svet prinúti predčasne dospieť, prehovára priateľa, aby doložil kameru, aby prestal „zaznamenávať“ a ukryl sa. Aby prežil. „Ale kto by chcel žiť v takomto svete?“ oponuje jej takmer s plačom mladík.

Napriek tomu Romero, ktorý sa nikdy netajil odporom k utekajúcim zombíkom (O 28 DNÍ), nie je amatér a nezostáva iba temne bezvýchodiskový. Nech sa v jeho svete dejú akékoľvek hrozné veci, stále v temnote nachádza črepinky pocitov, pre ktoré život stále má zmysel. Priateľstvo, viera vo vyššie princípy, láska.

Romero vo svojich hororoch celý život hľadal odpovede na otázku „Kde sa posledné zvyšky ľudstva (v DNI MŔTVYCH padne teória, že na jedného človeka pripadá 400.000 zombíkov) môžu cítiť bezpečne?“. Vidiek padol ako prvý, mestá nasledovali hneď po ňom. Nie je to len prípad Ameriky, ale celého sveta (ako dokumentuje internetová pasáž z Ázie v DENNÍKU MŔTVYCH). Nepomáhajú uzavreté priestory (supermarket, vojenský bunker, úkryt v milionárskej vile), ktoré sa veľmi jednoducho môžu stať hrobkou pre tých, ktorí sa v nich ukryli. Záchranu dozaista predstavujú helikoptéry a lietadlá. Ale nedá sa lietať celý život. Zostávajú snáď už len ostrovy – a na tie sa majster Romero vrhol v roku 2009 v SURVIVAL OF THE DEAD.

Máloktorá filmová scéna na diváka zapôsobí tak, ako posledný záber DENNÍKA MŔTVYCH. „Zaslúžime si prežiť? Povedzte mi.“