Kroko horory
Vraždiaca zver
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 16 November 2009 07:36

Článok o krokodílích hororoch.

Na svete je veľa filmových žánrov, vrátane hororu – a ten má množstvo „vlastných“ žánrov resp. pod-žánrov. Od vyvražďovačiek (a aj tie sa delia, napr. na tábornícke vyvražďovačky, vyvražďovačky s maskovaným vrahom atď.) cez talianske giallo až po upírov či zombíkov. Obľúbenou hororovou pod-žánrovkou sú vraždiace zvieratá. Od suchozemskej hávede (levy, psy, mačky, slimáky, slony) cez vzdušnú (netopiere, obrie zmutované včely) po vodnú. Krokodíly a aligátory do vodnej patria aj nepatria. Síce sa cítia fajn vo vode, ale na rozdiel od sépií v pohode zvládajú aj súš.

Kým žraločích hororov sú desiatky, krokodílích je menej. A kým žraločie horory majú približne každých desať rokov aspoň jeden reprezentatívny film (ČEĽUSTE, ZRADNÁ HLBOČINA, OTVORENÉ MORE), medzi krokodílími DODNES (!) nevznikol žiadny vyložene kultový kus! Ak teda necháme bokom rok 2007, ktorý bol na krokodílov bohatý (vzniklo ich rovno päť a to KROKODÍL: NÁVRAT DO KRVAVEJ LAGÚNY, JAZERO 2, KRVAVÁ LAGÚNA, PRVOTNÉ ZLO - PRIMEVAL a televízny „thajský“ KROKODÍL ÚTOČÍ s Michaelom Madsenom) a ktorému sa budeme venovať o chvíľku.

Dovtedy nás čaká napríklad ALIGÁTOR (asi by sa patrilo vysvetliť rozdiel medzi krokodílom a aligátorom, ale pre hororového fanúšika je to rovnaké, ako vysvetľovať rozdiel medzi helikoptérou a vrtuľníkom. Každopádne, asi by sa dalo povedať, že aligátor je väčší.). Američania ho nakrútili v roku 1980 a pre tých, ktorí vyrastali v osemdesiatych rokoch 20. storočia, sa jedná o legendárny počin. I oni ale zrejme uznávajú, že je legendárny len kvôli nostalgii; s kvalitou veľa spoločného nemá a dnes je skôr milý, než strašidelný. Robert Forster (neskôr ho Tarantino oživil v JACKIE BROWNOVEJ) ako drsný fízel v tomto pôvabnom béčku pozoruje narastajúci výskyt brutálne zavraždených obyvateľov mesta. Vďaka radám vedkyne zistí, že v kanáloch žije aligátor... ktorého pred rokmi do WC paradoxne spláchol otec vedkyne. Vtedy ešte ona bola malá slečna v šatôčkach a on, aligátor, drobná potvorka. V kanáloch však vinou toxického odpadu narástol do obrovských veľkosti a teraz žerie ľudí. To je ďalšia obľúbená súčasť zvieracích hororov – ekologické posolstvo o tom, ako všetky problémy spôsobí ľudská ľahostajnosť voči prírode. Inými slovami nebezpečný odpad, ktorí lakomí podnikatelia neničia oficiálnou šetrnou cestou, ale radšej ho hádžu do jazier, riek a kanálov. Podobne, ako u žraločích hororov, ani v krokodílích toto naivné ekologické posolstvo vôbec nefunguje.

Je prekvapením, že ALIGÁTOR 2: MUTÁCIA vznikol až v roku 1991. Takáto béčkarská škola sa do nového desaťročia vôbec nehodila (o dva roky neskôr mal premiéru trikovo revolučný JURSKÝ PARK). Dvojka na originál neodkazuje ničím. Nevracajú sa staré postavy a aj aligátor je úplne iný aligátor. Žiadne záhadné prežitie obludy z prvého dielu sa nekoná. Prosto v meste znova vraždí krokodíl. Tentoraz ale snímku nezachraňuje poetická nostalgia. Zostal len podpriemerný horor s jednou peknou scénou (masakra v krokodílom hniezde).

Už v roku 1959 však Američania nakrútili krokodílí horor. V THE ALLIGATOR PEOPLE sa hrdinka premenila na krokodíla. Nejednalo sa však o „čistý“ krokodílí krvák, hoci by sa aspoň v zátvorke zrejme patrilo spomenúť aj filmy, v ktorých sa vyskytla aspoň jedna krokodília scénka, hoci sa nejednalo o horory (LIKVIDÁTOR, KROKODÍL DUNDEE).

Nakoniec museli situáciu zachrániť až Taliani, ktorí v 70. a 80. rokoch patrili medzi najukážkovejšiu hororovú krajinu sveta. V roku 1989 nakrútili KILLER CROCODILE (a následne pridali dávno zabudnutú dvojku). Znova rádioaktívny odpad na mieste, na ktorom nemá čo robiť. Teraz žiadne kanály, ale príroda. V divokej voľnej prírode nastáva séria úmrtí, útekov atď. Snímku som videl ako žiak základnej školy na nekvalitnej videokazete s hrozným dabingom a dodnes neviem zabudnúť na finále, v ktorom sa odvážny drsný lovec s brokovnicou a v klobúku, ponoril do mútnej rieky spolu s ústredným netvorom (na jeho chrbte!).

Keď v roku 1996 VRESKOT oživil divákov záujem o tínedžerské vyvražďovačky, o dva roky neskôr nakrútil hororový veterán Steve Miner JAZERO. Solídna atmosféra rozľahlého „loch-ness jazera“, v ktorom pláva prerastený krokodíl, sa bohužiaľ rozpadla kvôli nevhodne komickému scenáru (napísal ho autor „Ally McBealovej“...). Bolo to ale lepšie, ako biedne dve pokračovania (2007 a 2010).

Rok 2007 bol, ako som spomenul, mimoriadne silný, čo sa týkalo krokodílích hororov. Okrem slabého druhého JAZERA však priplávalo aj oveľa lepšie PRVOTNÉ ZLO - PRIMEVAL. Americká dravá hororovo-politická (!) snímka s Dominicom Purcellom vhlavnej úlohe, sa inšpirovala africkou legendou o obrovskom krokodílovi, ktorý behom desaťročí (vraj žije dodnes) zniesol zo sveta stovky Afričanov. Chuť na ľudské mäso získal vinou miestnych občianskych krvavých vojen, počas ktorých zahynuli tisíce ľudí. Ich mŕtvoly končili v divočine, kde sa do hnijúcich tiel pustili zvieratá. Vrátane krokodílov. Nuž a jeden si na túto chuť navykol a časom začal útočiť aj na živé. Fajn snímka sa takmer utopila v mizerných trikoch a predsa len už až mierne úsmevnom ambicióznom scenári (predsa len, ťahať do krokodílieho krváku politiku a vojnu je čudný nápad...). No ťažko jej uprieť niekoľko v dobrom desivých scén, kus atmosféry a celkovo pomerne ambiciózny áčkarský prístup (pomerne vysoký rozpočet a relatívne známe herecké obsadenie). Oproti ALIGÁTOROM bola snímka o „ľudských a tých ozajstných Gustávoch“ hodná Oscara.

Skutočný Gustáv patrí k podobným fenoménom, ako Nessie, Snežný muž alebo Chupacabras. Mnohí po ňom pátrali, ale nič nenašli. Tvorcovia dokumentu HON NA ĽUDOŽRAVÉHO KROKODÍLA (2004) sa nás snažili niekoľkosekundovým záberom na krokodíla, vyvaľujúceho sa na brehu, presvedčiť, že je to Gustáv. Kým vzdychali nad jeho údajnou gigantickosťou, ja som videl krokodíla v takej diaľke, že som vôbec nebol schopný posúdiť, či je skutočne gigantický alebo priemerný. Záhada, či teda Gustáv „skutočne“ existuje, zostáva teda naďalej nepodložená poriadnymi dôkazmi.

S nadhľadom povedané, Oscara si zaslúžil však skôr až KROKODÍL: NÁVRAT DO KRVAVEJ LAGÚNY (tiež 2007... hoci slovenský preklad v názve obsahuje „návrat“, v skutočnosti sa o žiadny sequel nejedná). Tentoraz Američanom pomohli Austrálčania, ktorí zapožičali svoju pôsobivú divočinu a dej, ktorému veríme, že by sa naozaj mohol stať (možno sa dokonca práve niekde teraz deje). Jednoduchá snímka (sprievodkyňa zostane s turistami v lagúne, ktorú si teritoriálne bráni krokodíl) sa môže chváliť krásnou výpravou, silnou atmosférou a pôsobivým realistickým prístupom. Takže prvý útok možno vôbec nepostrehnete, krokodíl sa dokáže pomocou masívneho chvosta vymrštiť nad vodnú hladinu (znie to ako sci-fi, ale je to pravda) a jeho typický útok skutočne prebieha tak, ako zobrazili filmári. Teda schmatne obeť a odnesie si ju do brlohu, kde ju nechá poriadne vyhniť, aby sa mu ľahšie hrýzla.

Hoci sa jedná o najlepší krokodílí horor, aký som v živote videl, na laby mu nadšene stúpa tiež v roku 2007 nakrútená tiež austrálska KRVAVÁ LAGÚNA (nedajte sa pomýliť slovenským prekladom; okrem vraždiaceho krokodíla a Austrálie nemajú snímky nič spoločné). Je to čudné. Celé desaťročia samé krokodílie blbosti a zrazu v jednom roku hneď dva výstavné kusy. V jednoduchosti KRVAVEJ LAGÚNY je krása. Čo sa stane, ak traja ľudia zostanú na strome uprostred prírody, kde pláva krokodíl? I tento príspevok do krokodílieho pod-žánru sa prísne drží reality, takže pomerne realisticky sa správajú nielen ľudia, ale i zviera. KROKODÍL: NÁVRAT DO KRVAVEJ LAGÚNY je však o čosi údernejší.

Samostatnou kapitolou, v najhoršom zmysle slova, sú dve časti amerického KROKODÍLA (2000 a 2002), ktoré nemajú okrem obrovského digitálneho krokodíla nič spoločné. Kým druhý je aspoň normálne zábavnou terminus technicus sračkou (banda psychopatických lupičov unesie lietadlo, lietadlo stroskotá v močiaroch, v močiaroch žije krokodíl, krokodíl ich začne žrať, oni do krokodíla začnú strieľať zo samopalov), prvý je ňou síce tiež, ale zamrzí to o to viac, že masu hnusu nakrútil hororový veterán Tobe Hooper (TEXASKÝ MASAKER MOTOROVOU PÍLOU, POLTERGEIST).

Základný problém krokodílích hororov, ako problém skoro všetkých zvieracích hororov, je v biednych scenároch. Nad žraločími horormi krokodílie ale predsa len o šupinu víťazia. Kým za žralokom do vody stačí skrátka nejsť, s krokodílom je situácia komplikovanejšia, keďže sa bez problémov pohybuje aj na súši (a rozhodne nie tak pomaly, ako by ste do jeho zdanlivej nemotornosti čakali). Krokodíl je tým pádom žánrovo vďačnejší.