Sága Čeľuste
Vraždiaca zver
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 24 September 2009 06:39

Radi sa kúpete v mori? Kedysi sa v ňom rád kúpal aj Steven Spielberg. Potom nakrútil Čeľuste. Čo bolo super. Potom vznikli tri pokračovania. To zasa až tak super už nebolo.

ČEĽUSTE

Na začiatku hororu Čeľuste (Jaws, USA 1975) bolo slovo. Knižka Petra Benchleyho „Jaws“ z roku 1974 (vyšla aj v Českej republike na hnusnom papieri). Tenká (ledva-ledva 200 strán), dosť nezáživná, dosť slabá a nebyť hŕstky lepších scén (a samozrejme skvelého "hlavného nápadu"), tak aj skoro o ničom. Motala jedno cez druhé, od manželskej nevery cez skorumpovaných zamestnancov štátnej správy a ekologickú obžalobu ľudstva až po obrovského žraloka, ktorý žerie ľudí. Mala však v sebe niečo, čo zaujalo mladučkého Stevena Spielberga (*1946) natoľko, že sa rozhodol ju sfilmovať. Keďže vie, že legendy žijú dlhšie, ako naše pozemské schránky, snažil sa rozšíriť fámu, že knižku v skutočnosti ukradol v temnej kancelárii producentov Davida Browna a Richarda D. Zanucka.

Skutočnosť bola taká (alebo si to len Zanuck vymyslel, lebo vie, že legendy sú trvácnejšie, ako naša pozemská schránka), že Spielbergovi (ktorý mal v tom čase za sebou „len“ Duel, Columba, horor Posadnutý diablom a cenený Sugarlandský expres s Goldie Hawnovou), ju proste normálne z ruky do ruky a z očí do okuliarov ponúkli.

Nakrúcanie hororu o pacifistickom šerifovi prímorského mestečka Amity, ktorý sa bojí vody, no musí riešiť čoraz častejšie útoky žraloka (tzv. Veľkého Bieleho), bolo však komplikované. Pokazilo sa všetko. Herci sa nenávideli a ich nevraživosť v druhej polovici filmu by teda nemala byť až taká hraná/predstieraná, ako sa môže zdať. Animatronické modely žralokov nefungovali. Doba nakrúcania sa predĺžila, rovnako rozpočet. Ak sa teda u niekoho počas nakrúcania ako u prvého prejavila nejaká vízia (tá Spielbergova, teda akým smerom sa budú vyvíjať zvieracie horory, sa ukázala až v kinách), tak u skúsených producentov. Tí totiž KEDYKOĽVEK MOHLI začínajúcemu režisérovi projekt zobrať. Pravda, boli by takýmito ráznym rozhodnutím EŠTE VIAC skomplikovali situáciu projektu, ktorý už žiadne ďalšie komplikácie navyše ku šťastiu nepotreboval. Ale bolo to jedno z riešení a zvyšok filmu si pokojne mohli dorobiť oni dvaja.

Napriek tomu Stevena Spielberga nechali robiť si čo chcel a dúfali/verili, že robia dobre. Nepočúvali ponosovanie autora knižnej predlohy, ktorý sa podieľal na scenári a vo filme sa mihol v roličke novinára. Je pravdou, že kebyže som Benchley, asi by som sa producentov dosť nevyberaným spôsobom tiež pýtal, prečo zostal len ľudožravý žralok. Keby som bol producent alebo mladý Spielberg, odvetil by som asi niečo v tom zmysle, že obrovský, bez zjavnej príčiny útočiaci žralok, je fascinujúci. Kým to, ako sa šerifova znudená panička vyspí s atraktívnym ichtyológom (náuka o rybách) Mattom Hooperom, nie. Benchley si to nemal brať osobne; keď Spielberg (znova fenomenálne) adaptoval (ďalšiu) knižku o (znova) vraždiacich zvieratách, trikovo revolučný trhák Jurský park, ani z knižnej predlohy Michaela Crichtona veľa nezostalo. Nevraviac o dvojke, Stratenom svete, z ktorého knižnej predlohy vo filme zostali len dinosaury. Kto mohol režírovať nervy trhajúcejšie brutálne strety ľudí s T-Rexom, ak nie muž, ktorý Čeľusťami vyľudnil pláže a naplnil kiná?

Benchley mal z mega úspechu Čeľustí (spôsobili masové vyvražďovanie žralokov, v ktorých odrazu všetci videli ľudské mäso milujúce beštie. Pritom vo filme je scéna, v ktorej si tvorcovia robia zo „sviatočných lovcov“ srandu.) také výčitky svedomia, že sa začal ospravedlňovať všade, kam prišiel. Medzitým stihol napísať zopár ďalších krvákov, v ktorých nás požiera iná vodná háveď (gigantická Krakatica, mutant človeka a žraloka Netvor). Tým nejednému psychológovi zamotal hlavu a objavili sa nepodložené správy o schizofrénii. Peter Benchley zomrel v roku 2006. Nie na schizofréniu.

Kým Benchley sa na scenári podieľal skôr na „vedeckých výrazoch", Carl Gottlieb (neskôr napísal aj dvojku a trojku, ale štvorka už bola príliš aj naňho) mal na starosti "postavy a to ostatné". Asi najviac, hoci na priestor najmenej, dala snímke však až trojica John Milius (neskôr režíroval Barbara Conana), Howard Sackler (o 7 rokov neskôr zomrel) a Robert Shaw. Títo traja stvorili kultový (ako celý film) monológ achabovského kapitána Quinta (Shaw s producentmi spolupracoval už na Podraze), ktorý zmrazí nielen spočiatku dobrú náladu medzi šerifom Martinom Brodym (sympatický Roy Scheider) a ichtyológom (vtipný a príjemný Richard Dreyfuss), ale i diváka. Monológ spomína na (skutočnú!) udalosť, keď sa americký krížnik Indianapolis potopil, vojaci sa na niekoľko dní ocitli uprostred vody a kým priletela pomoc, mnohí skončili v čeľustiach okolo krúžiacich žralokov (o tejto udalosti vypovedá napríklad televízny film Operácia Žralok z roku 1991 s Davidom Carusom). No a Quint bol jedným z tých, ktorí prežili!

Nech už medzi troma mužskými postavami (ďalšie roly stvárnila Lorraine Garyová ako Brodyho manželka Ellen a Murray Hamilton ako starosta-trubiroh, ale sú skôr do počtu, rovnako Brodyho dvaja malí synovia, tí dostali viac priestoru až v ďalších častiach) panovalo akékoľvek napätie, pod výsledok sa podpísalo kladne. Medzi Scheiderom, mladým Dreyfussom a až nepríjemne ráznym Shawom, panuje fantastická elektrizujúca chémia, človek vlastne ani nechce, aby ich rušil nejaký žralok. Všetci traja sú takí uvoľnení, až mám dodnes z niekoľkých scén pocit, že vznikli improvizáciou. Napríklad jedna postava začne znenazdania spievať uprostred scény a podobné milé detaily. Ak je to plánované, o to viac dole klobúk pred režisérovou perfektnou choreografiou a výnimočnou inteligenciou umožniť kvalitným hercom "uvoľniť sa pred kamerou". V jednej scéne Brody študuje knihu a zrazu k nemu odzadu potichu podíde manželka a on sa mykne, ako by sa mykol každý, kebyže sa k nemu odzadu niekto priblíži. Samozrejme, je to „obyčajná prkotina“, ale pýtam sa "Prečo také obyčajné, poľudšťujúce prkotiny, vídame v takom malom počte filmov?".

Podobnými rozkošnými detailmi sú Čeľuste prepchané (pre mňa zostáva ľudsky najteplejšou záležitosťou večera Brodyovcov a mladíka Hoopera, v ktorej, vďakabohu, nie je ani stopový náznak imbecilnej nevery). Každý z troch hercov je inak starý/mladý a v čase nakrúcania mal za sebou iné filmové/životné skúsenosti. Dovolím si tvrdiť, že nie kvôli, ale VĎAKA ich rozdielnosti si nakoniec tak nádherne sedeli/rozumeli/dopĺňali sa. Len čo začal nudiť Brodyho strach z vody, nahradil ho zábavne žoviálny Shaw. Len čo začal stagnovať brutálne žoviálny Shaw, začal rýchlo baviť „chlapčenský rozkošný“ Dreyfuss so svojimi „vážnymi“ vedeckými poučkami, ktoré však vedel podať tak dobre, ako najlepší učitelia. Pritom si herci mimo kamery príliš nerozumeli, hlavne medzi Shawom a Dreyfussom údajne vládli veľmi zlé vzťahy.

Samotný žralok je fascinujúca bytosť. Dodnes sa nevie, či sa na plátne vyskytuje tak nečasto preto, lebo nefungovali animatronické modely, alebo preto, že si Spielberg dobre naštudoval Hitchcockovu múdru poučku o tom, že najstrašidelnejšie je to, čo nevidíme (alebo vidíme len málo). Napriek tomu je žralok na plátne prítomný takmer akoby nonstop a to vďaka pocitu neustáleho ohrozenia a kamere, čoraz nervóznejšie pozorujúcej zdanlivo mĺkvu kalnú morskú hladinu, z ktorej sa kedykoľvek môže vynoriť zlovestná, nemilosrdne rýchlo sa približujúca plutva. Alebo sa vynorí rovno celý žralok, ako v šok-pasáži, kedy Brody otrávene hádže do mora smradľavú návnadu a zrazu... Oproti tomuto bombovému trojsekundovému záberu, je o čosi slabšie aj slávne „objavenie hlavy v otvore“ (scéna sa nakrútila dodatočne v súkromnom bazéne, lebo režisérovi v scéne „niečo chýbalo", len do poslednej chvíle nevedel ČO - v knižke TO totiž nie je), pretože tam NIEČO čakáme, kým počas Brodyho kŕmenia si len pokojne hvízdame a nečakáme nič. Napätie je fajn, ale aj obyčajný, poriadne adrenalínový ŠOK je paráda.

Medzi ďalšie pamätné scény patrí prológ, počas ktorého si opité, mladé a nahé dievča Chrissie (Susan Backlinieová) ide v noci zaplávať. Vďaka strhujúcej hudbe Johna Williamsa, ktorého ústredný motív vstúpil do dejín kinematografie (o jeho kulte dostatočne vypovedajú desiatky paródií v rôznych filmoch, kde táto hudba predznamenáva niekoho útok. Podobne často citovanou je i hudba z Psycha, kde sa „odtiahne záves“.), sa dajú strach, šokové ustrnutie a hrôza sekať zakrvaveným cencúľom. V hororoch často citovanými sa stali tiež zábery kamery z dna mora, odkiaľ sledujeme (očami k útoku sa chystajúceho netvora) postupné približovanie k obeti (čln, loď, plavec), kamera zrýchľuje, hudba sa stupňuje, záber na tvár plavca, ako "niečo tuší“ a odrazu... ach, Steven!

Snímka z produkcie štúdia Universal získala Oscara za strih, hudbu a zvuk. Plus dostala ešte nomináciu a to rovno za najlepší film roka (slušné na horor).

ČEĽUSTE II

Na svete existuje množstvo voľných pokračovaní a len máloktorému sa podarí u diváka vyvolať pocit, že má zmysel (Krstný otec, Terminátor, Kriteri). Napríklad, aká je šanca, aby sa John McClane behom dvoch Vianoc, idúcich po sebe, ocitol omylom dvakrát zatvorený v budove, plnej teroristov? U Terminátora sa stroje z roku 2009 môžu vracať časom a priestorom donekonečna a nikomu to neprekáža. Skôr naopak. Pokiaľ je ale príbeh „realistický“, je vlastne veľmi veľký problém vymyslieť logické pokračovanie. Väčšinou sa to nepodarí.

V prípade pokračovania Čeľustí (Jaws 2, USA 1978) je však situácia ešte zamotanejšia, respektíve blbšia. Ako naviažete na horor o ľudožravom žralokovi? Keby aspoň v závere „jednotky“ ťažko zranený odplával, nevedno kam a v Čeľustiach 2 by sa vrátil. Ale kdeže, Spielberg ho nechal vybuchnúť v priamom zábere, bez možnosti pýtať sa, aká je šanca, že prežil.

Lenže Čeľuste boli totálny trhák a dokonca ani inak rozumne konzervatívny pohoďák Roy Scheider sa nebránil možnosti nakrútiť dvojku. Spielberg ale krčil bradou. Už to skrátka nemal za potrebné a išiel robiť iné veci (do sci-fi Blízke stretnutia tretieho druhu znova obsadil Dreyfussa a niektoré zdroje dokonca uvádzajú, že keby ich robiť neišli, vrhli by sa na Čeľuste 2, ktoré im štúdio ponúklo). Štúdio Fox však chcelo žraloka ešte aspoň raz podojiť/porátať mu zuby. A tak dlho nerozmýšľalo, Spielberga nahradilo akýmsi rutinérom (Jeannot Szwarc) a Royovi umožnilo vrátiť sa do obľúbenej úlohy šerifa Brodyho. Čo sa od minula zmenilo? Nič. Brody je stále šerifom v Amity, hlúpy starosta je stále starostom (už ale nie takým hlúpym), Brody je stále ženatý s Ellen (Garyová) a stále vychovávajú dcérku a dvoch synov. No a proste zrazu pripláva druhý žralok.

V dvojke tvorcovia nevysvetľujú, aká je dožraloka šanca, že by sa behom pár rokov na jednom mieste objavili dva ľudožravé žraloky a oba kusy by zlikvidoval rovnaký šerif. Jednoducho sa to stane. Situácia sa v podstate opakuje – Brody znova „tuší“, ale zasa mu nikto príliš neverí (tentokrát sa neoháňajú tým, aká je malá šanca, že by žralok zaútočil, ale aká je šanca, že by zaútočil druhý raz). Pravda, starostovi stačí pripomenúť strašnú situáciu spred rokov a je s ním hneď o čosi rozumnejšia reč. Ale v podstate sa znova úplne všetko opakuje. Inováciou je, že Brody je nanešťastie sám. V minulej časti napätie paradoxne nepramenilo len z prítomnosti obrovského zvieraťa, ale aj z chémie medzi šerifom, ichtyológom a rybárom. V dvojke Brody zostáva sám ako povestný kôl v plote a nič z toho. Motá sa po pláži, člnkuje sa na mori a nakoniec toho posratého žraloka odbachne alebo čo. Titulky.

Hoci je sympatické, že sa mnohí herci z minula vrátili (šerif, starosta, manželka), na výslednom priemernom dojme to nič bohužiaľ nemení. Pekné scény so žralokom nudia, ľudské pasáže nudia, akčné scény nudia. Nechýba tomu akási „základná technická profesionalita“, ale to je asi tak všetko. Z Čeľustí 2 sa vytratil záujem plávať originálnym smerom, atmosféra z filmu rozhodne nedýcha a do príbehu nerozumne dosadená pasáž s hlúpymi deckami, ktoré uprostred mora napadne žralok a šerif im pláva na pomoc, otravuje. Zostala len relatívne príjemná, ale ako čaj slabá matná spomienka na jedinečný originál.

Navyše, ako by sa od poctivej dvojky čakalo, táto vôbec nie je dvakrát tak veľká. Čo by sa tvorcom stalo, keby namiesto jedného trápneho žraloka siahli po dvoch netrápnych, ako je zobrazené na niektorých dobových plagátoch (čo bol prakticky totálny podvod na natešených fanúšikov, ktorí za cenu vstupenky v kine dostali len jeden kus)?

ČEĽUSTE III

Do trojky (Jaws 3-D, USA 1983) už našťastie Roy neišiel. Vrátili sa však jeho dvaja synovia Michael (Dennis Quaid) a Sean (John Putch), ktorí pracujú v obrovskom vodnom zábavnom parku. V ktorom sa objaví Veľký Biely.

Našťastie, producenti sa vzdali pochabej (a pravdupovediac trápnej) snahy vyrovnať sa nedostihnuteľne vpredu plávajúcemu Spielbergovi a sústredia sa prevažne na vtedy (napr. Amityville 3-D z roku 1983) módne 3D triky. To znamená, že si nasadíte špeciálne okuliare, vďaka ktorým máte pocit, že ste súčasťou scény a že žraločie čeľuste vám cvakajú meter od hlavy. Tak aspoň hovorí teória.

Oproti dnešku ešte nie veľmi slávny Quaid (ktorého v r. 1981 režíroval Carl Gottlieb, scenárista prvých troch Čeľustí, v Caveman) stvárňuje Brodyho dospelého syna Michaela, pričom v nasledujúcej štvorke ho hrá Lance Guest. Do štvorky sa nevrátil ani Seanov trojkový predstaviteľ John Putch (v štvorke to na tých pár minút, kým ho nezožerú, nahradil Mitchell Anderson).

ČEĽUSTE IV: ODPLATA

Čeľuste IV: Odplata (Jaws: The Revenge, USA 1987)... už tá predstava.... ha-ha-ha. No nič. Martin Brody je dávno mŕtvy (nie, nakoniec ho nedostal žralok), ale jeho manželka/vdova Ellen stále žije a po prestávke v hlúpej trojke ju znova hrá Lorraine Garyová. Napriek manželovmu úmrtiu si nažíva pokojným životom mamy a babičky. Hneď v úvode našťastie zaútočí Veľký Biely a zožerie jej syna. Zhrozená žena s druhým synom a dcérou odchádza na rozprávkové Bahamy, kde údajne nikdy nikto žiadneho žraloka nevidel (...). Tu nachádza vzťah so šarmantným dobrodružným pilotom (Michael Caine neskôr nemal problém nahlas hovoriť o tom, že v snímke účinkoval predovšetkým kvôli honoráru, za ktorý si kúpil peknú vilu na pobreží, mimochodom Caine predtým už v trileri podľa Benchelyho hral a to v Ostrove/1980), ale žralok si ju nájde aj tu.

Čo chcete počuť, je to dosť zlé, ale má to určité kúzlo. Taký dôchodcovský ekologický horor. Kým trojka ma nebavila (ruku na srdce, ani dvojka), štvorka má akúsi príjemnú starosvetskú atmosféru, v ktorej k sebe nachádzajú cestu dvaja zrelí ľudia a sem-tam blízko k brehu pripláva gigantický žralok a niekoho zožerie. Pekná výprava, sympatickí herci a hrôzu raz za čas budiace zviera, to sú hlavné devízy štvorky. Už v dvojke sa nikto nesnažil vysvetliť divákovi, aká je šanca, aby na jednu rodinu zaútočili dva ľudožravé žraloky. To už je väčšia šanca, že do vás osemkrát uderí blesk. V štvorke sa vysvetľovaním (ničoho) tiež nikto netrápi. Viete, ono by to neprekážalo. Kebyže sa ukáže, že všetky štyri žraloky boli v akomsi tajomnom rodinnom pomere (viď. Kosatka zabijak). Alebo podobná kravina. Ale ono nič. Hrobové ticho. To skutočne producentom nestojíme ani za najhlúpejší spôsob, ako opakujúcu sa históriu aspoň troška logicky ozrejmiť?

PLÁVAJÚCI BRATIA A SESTRY

Akonáhle zaznamená finančný a umelecký úspech film XYZ, diváci chcú vidieť „nejaké podobné XYZ“. Producenti promptne reagujú zadaním do výroby desiatok „spriaznených“ snímok XYZ, ktoré sú väčšinou prázdnou kópiou a lacnou napodobeninou už nakrúteného kultu. Po Čeľustiach prišlo MNOŽSTVO ekologických hororov, kde sa často využíval „Spielbergov prístup“ (hrdina objaví vraždiace zviera, ale nadriadení mu neveria, smejú sa mu a ponižujú ho. Vo chvíli, keď naplno prepuknú krvavé útoky zvieraťa na obyvateľov mesta, už je neskoro.). Okrem samotných žralokov (Posledný žralok, Beštia z hlbín) priplávala aj iná vodná háveď, rovnako nezakryte inšpirovaná Stevenom Spielbergom (Deep Star 6, Piraňa 1 - 2, Aligátor 1 - 2, Chobotnica). Len máloktorá kópia bola naozaj dobrá (pôsobivo mystická Kosatka zabijak s Richardom Harrisom). Nasledovali samotné Čeľuste 2,3 a 4, ale podobne „ultimatívny“ žraločí horor, akým bola „jednotka“, sa dodnes nenakrútil (!), čo dokazuje na jednej strane Spielbergovu genialitu, na strane druhej to fanúšikov rozčuľuje. Najbližšie k Stevenovmu odkazu, ale aj to oproti nemu naozaj nebolo „nič moc“, mali dva kusy. Zradná hlbočina Rennyho Harlina sa však utopila v otrasných počítačových trikoch a Otvorené more, údajne inšpirované skutočnou udalosťou (výletníci-potápači doslova zabudnutí uprostred šíreho mora).

Dodnes vznikajú vodné horory, v ktorých nás všeličo žerie (Anakonda). Niektoré sú fajn (Predátor z hlbín), iné nie (Modrý démon, Krvavá voda). Žiadny ale nie je taký super, ako prvé Čeľuste. V tých fajn i v tých zlých sa však dodnes opakujú postupy, ktoré do žánrovej praxe uviedol práve Spielberg. Hrdinovi stále nikto neverí, útok je často predznamenávaný tým, že kamera najskôr zlovestne pláva po kalnom dne jazera/mora/rieky a následne pozrie hore, uvidí čľapkať sa človeka a s narastajúcou hudbou sa k nemu začne približovať, najskôr pomaly, potom rýchlejšie a nakoniec ho alebo pripraví o nohu/ruku/život, alebo človek v poslednej sekunde vyskočí na breh/loď/čln. Je to únavné. Áno, to bolo sčasti aj u Spielberga, uňho bola ale zároveň úcta k hereckému chlebíčku, nepodcenený scenár, práca s dialógmi, prepracované akčné scény a pasáže, nad ktorými sa zopár ľudí zamyslelo. A samotný žralok bol ukážkovo "hororovo hrôzostrašný". Diváka doslova striaslo pri predstave, že by sa čvachtal v rovnakej vode s takým monštrom. Dokumentaristi ani po desaťročiach žralokov úplne neočistili, navyše ak sa sem-tam objavia správy z Austrálie, kde sú útoky na drzých surfistov, narúšajúcich žraločie teritórium, relatívne časté. Dnes nič také.

Na záver mi nedá neumiestniť niekoľko pozoruhodných dobových plagátov. Ďakujem za pozornosť a dobrú noc. Budete ju potrebovať.