Na západe nič nové [6O %]
Vojnové
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 25 Máj 2012 04:00

Recenzia televíznej adaptácie jedného z najslávnejších románov „Stratenej generácie“ NA ZÁPADE NIČ NOVÉ (1979).

Nemec Paul Baumer (Američan Richard Thomas) práve zmaturoval a (ovplyvnený fanatickým učiteľom - Donald Pleasence) so spolužiakmi dobrovoľne narukuje do Prvej svetovej vojny. Vo Francúzsku ho ale čaká bleskové precitnutie...

Erich Maria Remarque patril s Ernestom Hemingwayom („Starec a more“) či Romainom Rollandom („Peter a Lucia“) k popredným zástupcom literárneho smeru, známeho pod názvom „Stratená generácia“. Do „Stratenej generácie“ patrili nemeckí či americkí spisovatelia, ktorí zažili Prvú alebo Druhú svetovú vojnu, prežili ju a (na)písali o nej knihu/knihy.

Toto prežitie vnímali trpko a nikdy sa s ním úplne nezmierili. Zastávali názor, že radšej mali v zákopoch zomrieť so svojimi rovesníkmi, priateľmi, druhmi. Svoje prežitie brali ako nespravodlivosť. Ako mladí a neskúsení putovali rovno zo školských lavíc na vojenský výcvik a odtiaľ do horúceho kotla vojny. Tu pochopili, akí boli smiešni, keď sem išli s ideálmi. Okamžite stratili ilúzie, najslabší zomreli hneď, silnejší o čosi neskôr. Že vôbec niekto prežil, bolo vlastne prekvapujúce. Títo vojaci nikdy nedokázali zabudnúť na hrôzu vojnových zverstiev. Do konca životov sa z nej nespamätali. Tí, čo o tom písali bestsellery, používali v týchto knihách sklamaný a beznádejný štýl „nič nemá zmysel, sme len zvery, nič dobré náš svet nečaká a nič dobré si ani nezaslúži“. Všetko pre nich malo dopredu odpísanú, trpkú a stratenú príchuť. Lásku ani priateľstvo nedokázali po drastických skúsenostiach z vojny naplno prežívať. Najlepšie dopadol Hemingway, lebo si v roku 1961 strelil do hlavy.

Osobne mi ich depresívne myšlienky pripadali vždy zaujímavejšie, ako samotné romány. Neviem prečo. „Starec a more“ ma vždy nudil. Za najlepšie dielo generácie pokladám „Víťazný oblúk“. Keď neskôr prišiel Charles Bukowski, svojím strateným štýlom zatratencov a vydedencov, ktorí v živote nevidia zmysel, ma bavil oveľa viac, ako Stratená generácia a to napriek tomu, že nebol v zákopoch (preto sa mi páčila Hemingwayova posmrtne vydaná „Rajská záhrada“: lebo bola výrazne „bukowská“). Možno práve pre jej „bezdôvodnosť“ mi Bukowského „životná zničenosť“ pripadá sympatickejšia a zároveň desivejšia.

Bohužiaľ, filmové adaptácie Stratenej generácie dopadali tak, ako keby ich nakrúcali režiséri na objednávku škôl, kde ich učitelia literatúry žiakom púšťali na videu, keď videli, že knihy používajú len na zabíjanie komárov. Jednalo sa o doslovné, otrocky presné a teda (pre každého, kto knižky čítal) neveľmi zaujímavé filmy. Nemali šancu byť niečím iným, než len priemerným doplnkom románových predlôh. Z filmov spomeniem napr. modernizovaného televízneho STARCA A MORE (1990) s Anthonym Quinnom alebo VÍŤAZNÝ OBLÚK (1984) s Anthonym Hopkinsom ako Ravicom.

Ani film NA ZÁPADE NIČ NOVÉ nie je zázrak. Zo všetkého najviac pripomína doplnok k hodine literatúry. Síce ambiciózny (známe herecké obsadenie, veľké akčné scény), ale stále doplnok. Ambicióznosť je potešiteľná o to viac, že sa nejedná o kino-film, ale o film, ktorý bol začiatku vyrábaný ako televízna mini-séria. To je ale troška diskutabilné, pretože na TV mini-sériu je podozrivo krátky. Trvá len 150 minút (v britskej verzii má dokonca ešte o 30 minút menej), kým „správna“ mini-séria by podľa mňa pod 180 minút ísť určite nemala (viď. 254-minútová kingovka DOM V RUŽIACH).

Snímku dostal na starosti americký režisér Delbert Mann a do hlavnej dospelej mužskej úlohy obsadil svojho kamaráta Ernesta Borgninea (s ktorým spolupracoval už v roku 1955 na romantike MARTY, za ktorú obaja získali Oscara). Režisér dostal k dispozícii scenár Paula Monasha (kingovka PREKLIATIE SALEMU Tobea Hoopera). Ten vytvoril niečo, čo sa pasívne podriaďuje slávnej knižnej predlohe a ani sa nepokúša ísť si vlastnou cestou. Scenár má všetko pekne dopredu prežuvané a vypľuté, aby to z chodníka zobral divák, nemajúci záujem o čítanie, vložil si to do hlavy a dostal také polopatistické názory na vojnu, že polopatistickejšie už byť nemohli.

Nie je to ÚPLNE primitívne, možno i vďaka hercom a nie zlej réžii. Je to „len“ priamočiare. Či už scéna s hrdinovým učiteľom (Pleasence bol už v tom čase známy ako psychiater Loomis z prvej časti slasher série HALLOWEEN), ktorý skutočne verí, že mladí musia ísť do vojny. Rovnako polopatistická je pasáž, v ktorej hrdina sedí na pive s otcovými priateľmi. Tí z pohodlného bezpečia domova mudrujú o vojne, že o nič nejde a že mŕtvi k vojne predsa patria. V dobe vzniku filmu (a knihy) bolo asi prekvapivé takto nahlas hovoriť podobné „nevhodné“ názory. Avšak dnes, v roku 2012, film zostarol a stal sa naivným.

Stratená generácia sa často vyjadrovala i k absurdite vojny (čo neskôr dotiahol takmer do dokonalosti Joseph Heller v „Hlave 22“), keď pravá ruka nevie, čo robí ľavá a nadriadení pripomínajú miestami skôr atrapy, nesvojprávnych psychopatov alebo komických hlupákov. Toto v snímke najlepšie ukazuje smiešny Ian Holm ako výcvikový seržant. Ale toto som dávno vedel.

Vďaka pomerne kvalitnému vizuálnemu prevedeniu (film sa -napriek hlbokému komunizmu, ktorý americkým a britským snímkam príliš nefandil - nakrúcal v Čechách) tieto dôkladne požuté myšlienky, názory a závery príliš neprekážajú...

Netreba sa čudovať tomu, že nemecký román o nemeckých vojakoch v roku 1979 (teda len cirka štvrťstoročie po skončení Druhej svetovej vojny) sfilmovali Američania a Briti a v hlavných rolách uvidíme amerických (Thomas, Borgnine) a britských (Pleasence) hercov. Sila Stratenej generácie bola v ukázaní, že aj nemeckí vojaci boli len obyčajní vystrašení synovia, ktorí umierali. Na vine boli oveľa vyššie postavení vojaci a politici. Toto je obľúbená univerzálna myšlienka.

Film láka na relatívne renomované áčkarské herecké hviezdy. Okrem Pleasencea a Holma (alias Asha z VOTRELCA) je to ešte Borgnine z DIVOKEJ BANDY a DOBRODRUŽSTVA POSEIDONA. Títo herci si svoj plat zaslúžili, predovšetkým Pleasence musel byť asi riadne kvalitný herec, keď svoju miestami až karikatúru dokázal zahrať tak, že bez problémov uveríme, že vtedy žili aj takíto pomýlení fanatickí ľudia. Nejedná sa však o hlavné postavy. Pleasence sa mihne v dvoch dlhých scénach a Holm je v príbehu plus mínus za neschopnú absurdnú postavičku (ale s vysokou šaržou a o to je jeho neschopnosť desivejšia). Len žoviálne živelný Borgnine dostal veľký priestor (ako dobrácky a pozitívne mysliaci otec svojich chlapcov Kat).

Hlavné úlohy však v skutočnosti patria mladíkom. Hoci žiadny z nich nie je perfektný a v budúcnosti sa ako herec nikdy nepreslávil (Richard Thomas v roku 1990 PRÍŠERNE hral spisovateľa Billa Denbrougha v televíznej mini-sérii podľa Stephena Kinga TO), sú zohratou partiou, ktorá neotravuje hysterickými kreáciami. Hrdinovo zmúdrenie a zmierenie sa so smrťou dobre vystihuje záverečná scéna, keď dodáva svojim podriadeným energiu potľapkaním a úsmevom.

Filmu ťažko uprieť naturalistický blatovo-krvavo-beznádejný pohľad na vojnu, hoci to nie je ani omylom až taká dimenzia pekla, s akou neskôr prišli vizionári Coppola (APOKALYPSA), Kubrick (OLOVENÁ VESTA) a Spielberg (ZACHRÁŇTE VOJAKA RYANA). O to ale tvorcom ani nešlo (asi). Hoci vo svojej dobe mohli byť (spôsobom, akým zobrazili násilie) kontroverzní a vojnovými názormi snáď pokrokoví, obávam sa, že medzičasom ich dielo zostarlo. Zostala pekne sfilmovaná učebnica, ktorá bude väčšinu žiakov nudiť. Ale budú radi, že nemuseli písať diktát.

All Quiet on the Western Front, USA | Veľká Británia, cca 150 minút

Réžia: Delbert Mann . Scenár: Paul Monash (podľa románu Ericha Maria Remarquea). Hudba: Allyn Ferguson. Kamera: John Coquillon. Hrajú: Richard Thomas, Ernest Borgnine, Donald Pleasence, Ian Holm, Patricia Nealová a ďalší