La Cara Oculta [6O %]
Triler
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 02 Január 2014 03:00

Recenzia španielsko-kolumbijského (jemne hororového) trileru.

Cca 30-ročný španielsky dirigent symfonického orchestra Adrián (Quim Gutiérrez) žije s vlčiakom v obrovskom dome na samote pri lese v Kolumbii. Ešte donedávna tu s ním žila milovaná Belén (Clara Lagoová – BIUTIFUL s Javierom Bardemom), z ničoho nič sa však po nej záhadne zľahla zem. Síce mu na rozlúčku nahrala video, v ktorom mu oznámila, že sa s ním rozchádza kvôli jeho flirtovaniu, no polícia zistí, že žena (tiež Španielka) krajinu oficiálne neopustila. Adrián sa z toho pokúša spamätať. Ignoruje podozrievavé pohľady policajtov, ktorí už videli rôzne zločiny z vášne. Tento by nebol ničím výnimočný. Nakoniec sa muž rozhodne vyliečiť sa pomocou nezáväzného sexu na jednu noc s barmankou Fabianou (Martina Garcíaová). Mladá kočka však od prvej chvíle v dome registruje zvláštne drobnosti, ktoré zdanlivo nemajú logické vysvetlenie (napr. má pocit, že ak priloží ucho k umývadlu, počuje v odtokovej rúre hlas)...

LA CARA OCULTA je španielsko-kolumbijský mierne hororový triler z roku 2011, ktorý nakrútil podľa svojho scenára Andrés Baiz. Hoci to nie je až taká hispánska pecka, ako napr. del Torov PRINC BEZ KRÁĽOVSTVA, [REC] 2, EL HABITENTE INCIERTO alebo šupy s Belén Ruedaovou SIROTINEC a LOS OJOS DE JULIA, ak sa vám tieto filmy páčili (prípadne istý film Davida Finchera), rozhodne si pozrite aj tento.

Prvých tridsať minút hororová atmosféra ukážkovo trhá nervy. Čudný prípad nezvestnej ženy, niečo podozrivé tušiaca čašníčka, policajné duo s večne podozrievavými otázkami a na prvý pohľad až príliš sympatický dirigent.

Prvých 30 minút režisér buduje atmosféru prostredníctvom veľkého domu, čudného vlčiaka, ustavičných výpadkov elektriky, búrok, atmosférických nocí a čudného pocitu, že s domom nie je všetko v poriadku... ale neviete definovať, čo presne. Napriek nulovej krvi a zdanlivej absencii nadprirodzených efektov (aj keď čašníčka je presvedčená, že v dome je duch) je to presne ten typ hororu, ktorý vedia Hispánci fantasticky robiť a pre ktorý si ich hororovú tvorbu za posledných minimálne desať rokov vážim tak, ako si nevážim hororovú tvorbu žiadnej inej krajiny na planéte Zem.

Po tridsiatich minútach sa ale niečo stane. To niečo síce definitívne odtrháva film od žánru horor a dáva mu žánrovú nálepku triler. Stále je to ale pôsobivé a stále som si (i vďaka múdrej dĺžke, ktorá je tak akurát na jednoduchý – hoci úderný - námet) hovoril, že je to totálne psycho nápad, ktorý človeku prepáčte vydrbe mozog z hlavy. Takže ak máte radi hispánske trilery/horory, ste na správnej adrese. Asi aj vy uznáte, že to nakoniec nie je až taká bomba, akú ste čakali. Ale asi ani vy nakoniec nebudete ľutovať. Budete spokojní a na konci si poviete „dobre, že som si to pozrel, bolo to netradičné“.

Tak asi toľko; ďalej nasledujú spoilery.

Prvých 3O minút deja som vám plus mínus detailne priblížil v úvodnom odseku a nič dôležité som nezatajil (snáď by som ešte spomenul, že čašníčka na dlážke v spálni nájde záhadný kľúč, ktorý sa nehodí do žiadnych dverí v dome). Po tridsiatich minútach som samozrejme mal teóriu. Keďže som kútikom oka pred pozretím zachytil pár viet z obsahu, v ktorých figurovalo slovo „bunker“, na rozdiel od čašníčky som si nemyslel, že v dome straší duch, ale predpokladal som, že žena je stále živá, ale je uväznená niekde v dome (alebo skôr pod domom). Niečo ako skutočné prípady páchateľov, ktorí v zvukotesnej pivnici 20 rokov držali ženy, znásilňovali ich a kŕmili a ich manželky žijúce „hore nad domom“ o tom nevedeli (alebo to aspoň tvrdili pred súdom).

Našťastie je vysvetlenie o čosi lepšie. V skutočnosti sa totiž po tridsiatich minútach príbeh reštartuje a vráti sa v čase dozadu! Spoznávame dirigenta a jeho lásku. Vidíme, ako sa kvôli jeho pracovnej ponuke sťahujú do inkriminovaného domu. Spolu s domom si zároveň prenajmú aj čudne sa správajúceho vlčiaka, ktorého sme videli v prvej polhodine. Žena čoskoro nadobudne podozrenie, že manžel má sklony k záletníctvu a že je len otázka času, kedy ju podvedie.

Odpoveď na otázku „Čo s tým?“ jej dá majiteľka domu. Prezradí jej tajomstvo. Súčasťou domu je zvukotesný bunker, ktorý z istých dôvodov dal postaviť jej (už mŕtvy) manžel. Do bunkru existuje jediný vchod – tajné dvere z kúpeľne. Práve od nich je tajomný kľúč, ktorý našla čašníčka na dlážke v spálni v prvých tridsiatich minútach.

Majiteľka žene navrhne, aby dirigentovi dala originálnu príučku. Žena ju poslúchne, nahrá rozlúčkové video, zbalí si veci a tesne pred mužovým príchodom sa ukryje v bunkri.

Z bunkru sa dá vidieť do spálne a do kúpeľne prostredníctvom „jednostranných“ zrkadiel (ako tie v policajných filmoch – vo vypočúvacej cele vidíte zrkadlo, no z opačnej strany vás pozorujú policajti).

Jeho súčasťou sú aj staré konzervy, umývadlo s vodou, záchod a posteľ. Čiže sa v ňom určitým spôsobom nejaký čas DÁ žiť.

Zvyšok už nie je nič komplikované – žena zabudne kľúč. Muž ho nenájde, ale aj kebyže nájde, nevedel by, od čoho je. Síce vynaloží určité úsilie, aby ženu našiel, všetko je ale zbytočné. Kontaktuje políciu. Tá ho, pomerne logicky, začne podozrievať z vraždy (motív nevery). Ale dôkazy nemá.

My samozrejme v tej dobe už vieme, že dirigent je nevinný a že naozaj nemá ani tušenie, kde žena je. Muž sa psychicky zožiera, čo nakoniec vyvrcholí sexuálnym vzťahom s čašníčkou. Zo sexu na jednu noc sa stane plnohodnotný vzťah. Čašníčku prekvapivo od vzťahu neodradí ani zistenie, že mužova žena prednedávnom za záhadných okolností bez stopy zmizla.

Žena v bunkri sa samozrejme bez kľúča nemôže dostať von, je tam „zabuchnutá“. Pokúša sa strhnúť na seba pozornosť čašníčky. Keďže bunker susedí s kúpeľňou, prejavuje sa to v umývadle. Doslova. Napr. žena v bunkri dokáže trieskaním tyče do vodovodného potrubia (ktoré je v bunkri) vyvolať v kúpeľňovom umývadle, ak je napustené, vlnky. No sú to také drobnosti, že by si ich skoro žiadny človek nevšimol. Žena v bunkri môže vrieskať až si vykričí hlasivky, no kvôli zvukotesným „zrkadlám/oknám“ neprenikne do kúpeľne ani slovko. S výnimkou umývadla. Ale ak aj priložíte ucho tesne k otvoru v umývadle, aj tak počujete len „strašne vzdialený niečo ako hlas z iného sveta, ktorý vlastne ani žiadnym hlasom byť nemusí“. Preto si čašníčka spočiatku myslí, že je v dome duch.

Vlčiak sa správa čudne (napr. nehybne leží pred tajným vchodom do bunkra) proste preto, lebo vie, že je tam jeho pôvodná pani. Keďže psy majú extra citlivý sluch/čuch, je pravdepodobné, že ju počuje/cíti.

V posledných tridsiatich minútach čašníčka rôznymi metódami dospeje k presvedčeniu, že dirigentova žena je stále v dome nie ako duch, ale živá. Tesne predtým, ako ju odomkne, ale príde na to, že sa o muža nechce deliť a nechá ženu zamknutú v bunkri!!

(Jej kontroverzné rozhodnutie sa dá vysvetliť jednoducho. V istej chvíli jej mladý policajt, ktorý ju pozná, povie niečo v štýle „tak, konečne si si našla chlapa, po akom si vždy túžila – bohatého“.)

Po čase bunker ale predsa len odomkne. Je totiž presvedčená, že žena medzitým zomrela. Rozhodne sa ísť skontrolovať telo. No žena prekvapivo stále žije, čašníčku omráči, zamkne ju v bunkri, nechá v dome onen „záhadný“ kľúč a odíde. Muž nachádza prázdny dom. Je pomerne minimalistická šanca, že príde na to, od čoho je kľúč, ktorý nikdy v živote nevidel. Záverečné titulky.

Dosť som rozmýšľal, ako by som si počínal na mieste uväznenej ženy. Na nič som neprišiel. Problémy s logickou som nezaznamenal takmer žiadne. Iste. Môžeme sa pýtať, či čašníčka neprišla až podozrivo ľahko na existenciu bunkra. Prípadne sa môžeme pýtať, prečo preboha žena namiesto zalezenia do bunkra na pár dní neodišla do hotela (iste... chcela vidieť, ako sa muž bude tváriť, keď si pozrie video, to je ale svojrázny argument). No nie sú to žiadne gigantické logické kiksy. Film sa mi páčil, ale mohol byť ešte viac psycho.

La cara oculta, Španielsko | Kolumbia 2011, cca 97 minút

Réžia a scenár: Andrés Baiz. Hudba: Federico Jusid. Kamera: Josep M. Civit. Hrajú: Quim Gutiérrez, Clara Lagoová, Martina Garcíaová a ďalší