Šokujúce konce I.
Triler
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 30 Máj 2013 04:00

10 filmov, ktoré sa preslávili šokujúcimi záverečnými koncami (Vykúpenie z väznice Shawshank, Hmla, Prvotný strach, Planéty opíc, Zvyčajní podozriví, Šiesty zmysel, Spojenec, Hra, Dokonalý únik, Sedem).

Filmy so šokujúcimi závermi, ktoré zvyknú úplne zmeniť všetko čo sme v danom deji videli, sú divácky obľúbené a teda vyhľadávané. Pozrime si prvých desať filmov, ktoré zaujali výraznými koncovkami. Jedná sa o prvý diel článku. Obsahuje brutálne spoilery.

............................................................................................................................

1. Vykúpenie z väznice Shawshank (1994, r. Frank Darabont) Toto nie je typický príklad „klasického“ šokujúceho konca. Jedná sa skôr o prekvapivý, než o šokujúci záver. V kultovej adaptácii novely Stephena Kinga do seba všetko perfektne zaklapne (topánky, plagát, Biblia, láska ku kameňom) a divák iba naprázdno otvára ústa. Chce protestovať... ale nemá proti čomu. Naozaj to všetko zrazu dáva logiku. Všetko. Darabont mimochodom následne adaptoval aj ďalší Kingov román, znova väzenský (samozrejme tento) a paradoxne i v ňom došlo k podobným nečakaným zvratom („skutočná“ identita vraha, odsúdenie nevinného).

............................................................................................................................

2. Hmla (2007, r. Frank Darabont) Darabont je expert na prekvapivé závery a prišiel s ním aj v ďalšej adaptácii Stephena Kinga. Je to zrejme jeden z najškodoradostnejších záverov v dejinách filmu. Zaujímavé je, že Kingova novela mala úplne iný záver – a vôbec nie prekvapivý, šokujúci ani nijako inak mimoriadny! Darabont ho však výrazne prekopal a spisovateľ bol výsledkom taký nadšený, že odmietol cameo, aby filmu nepriniesol smolu (nakoniec ju film tak či tak mal - rozpačitejšie kritiky, slabý komerčný ohlas...). O čo ide? Zopár desiatok civilov sa zabarikáduje v supermarkete pred tajomnými príšerami, ktoré naň z ničoho nič zaútočili. Po ťažkých bojoch s netvormi (i medzi sebou navzájom) sa od preživších odtrhne skupinka v čele s hlavným hrdinom (Thomas Jane) a jeho malým synom a rozhodne sa, že lepšie, ako šialenstvo vnútri, je aspoň minimálna šanca vo svete „tam vonku“. Keď ale prechádzajú zničeným post-apokalyptickým svetom, v ktorom im na každom kroku hrozí smrť, kolektívne sa rozhodnú spáchať samovraždu pištoľou, ktorú hrdina má. Problém je v tom, že v zásobníku je o jeden náboj menej, ako je ľudí vo vozidle. Hrdina sa teda rozhodne, že všetkých (vrátane svojho syna) zastrelí a seba nechá žiť v hrôzostrašnom svete aspoň dovtedy, kým vymyslí nový a relatívne bezbolestný spôsob na samovraždu. Desivé rozhodnutie sa mu podarí úspešne zhmotniť... keď tu zrazu sa o niekoľko minút hmla začne trhať a po ceste prechádzajú armádne záchranné konvoje. Svet je zachránený, no hrdinovi zostali už len oči pre plač. Wow, toto chcelo odvahu!

............................................................................................................................

3. Prvotný strach (1996, r. Gregory Hoblit) Klasický príklad filmu so šokujúcim vyvrcholením. Možno to kvôli nemu celé nakoniec nedáva prílišný zmysel a mnohé scény sa spätne zrejme môžu pod určitým uhlom pohľadu javiť ako zbytočné, až zavádzajúce. Napriek tomu banálny súdny dramatický triler s Richardom Gereom pomerne zdatne funguje práve vďaka záveru, v ktorom sa ukáže, že obžalovaný (Edward Norton týmto filmom prerazil) je skutočne vinný psychopat a chladnokrvný vrah a svoju nevinu len dokonale hral.

............................................................................................................................

4. Planéty opíc (rôzne roky, rôzni režiséri) Hoci by sa mohlo zdať, že šokujúci koniec ponúka len prvý diel z roku 1968 (celý dej sa neodohrával na mimozemskej planéte, ale v skutočnosti na Zemi, ibaže v jej „alternatívnej budúcnosti“!), prekvapivo končí aj druhý (výbuch planéty!) a tretí (hovoriace mláďa opičky) diel, Burtonov remake (ten mal najbližšie k prekvapivému záveru knižnej predlohy) a prequel s Jamesom Francom (opica hovorí svoje prvé slovo).

............................................................................................................................

5. Zvyčajní podozriví (1995, r. Bryan Singer) Toto je taký prekvapivý záver, že ho už o päť rokov neskôr sparodovali tvorcovia slasherovej komédie SCARY MOVIE. Neschopný a spomalený hlupák (Kevin Spacey) bol v oscarovom scenári Christophera McQuarrieho v skutočnosti celý čas ústredným diabolským zlosynom s dokonalým plánom! Tak s tým sme naozaj nepočítali.

............................................................................................................................

6. Šiesty zmysel (1999, r. M. Night Shyamalan) Ukážkový príklad, ktorý vďaka okrídlenej hláške „Vidím mŕtvych ľudí“ (dodnes parodovanej) poznajú nepriamo aj diváci, ktorí ho zatiaľ nevideli. Po šokujúcom odhalení (do kina som kvôli tomu zašiel tuším 5x po sebe) zrazu aj zdanlivé drobnosti získajú dôležitý rozmer a všetko do seba krásne a hladko zaklapne. Prečo na Brucea Willisa v priebehu filmu nereaguje žiadna z postáv, okrem malého chlapca? No proste preto, lebo bol celý čas mŕtvy (správne, postrelenie v úvode bolo smrteľné). Logicky ho teda ale vidí chlapec, ktorý obecne vidí duchov. Shyamalan troška zákerne do filmu umiestnil viacero scén, ktoré si zdanlivo protirečia (ak je Willis duch, ako sa mohol rozprávať s chlapcovou matkou tesne pred jeho príchodom domov zo školy?). V skutočnosti ale aj ony dávajú zmysel (všimnite si, že obaja dospelí sa nerozprávajú, chlapcova matka sedí a pozerá tupo pred seba, čakajúc na synov návrat zo školy a Willisov duch sedí oproti nej, vyzerá to ako keby sa rozprávali, ale v skutočnosti to nerobia).

............................................................................................................................

7. Spojenec (2006, r. Spike Lee) Tento svojský heist movie (zlodejský film) pracuje predovšetkým s úvodnou scénou, z ktorej je zrejmé, že Clive Owen (ktorý, ako sa následne ukáže, hrá kriminálnika idúceho vylúpiť banku) sedí v base. Že lúpež, ku ktorej v priebehu filmu dôjde, mu nevyjde a nedopadne preňho najlepšie. Síce prežije, ale za mrežami ho určite nič fajn nečaká. Divák teda od začiatku vie, že Owenovi jeho plán dokonalo vybuchne. Nuž... nevybuchne. Je to podvod. Ale celkom šikovný. Z úvodu totiž nie je jasne povedané, naznačené ani ukázané, že maličký priestor, v ktorom Owen nakoniec skončil, je väzenská cela. A ako sa dozvieme vo finále – naozaj nebola.

............................................................................................................................

8. Hra (1997, r. David Fincher) Film, ktorý sa najviac preslávil asi tým, že pôvodne nemal mať Douglas brata Seana Penna, ale sestru Jodie Fosterovú, rozpráva o chladnom milionárovi, ktorý dostane do svojho nevydareného svojrázneho brata poukaz na účasť v „hre“. Nikto mu nevie presne povedať čo to je, znudený muž sa to však napriek tomu rozhodne skúsiť a podpíše kontrakt so záhadnou firmou, ktorá ju ponúka. Nasleduje vyčerpávajúci sled trilerových situácií, v ktorých mu tajomná organizácia evidentne siaha na holý život. HRA bohužiaľ patrí k snímkam, ktoré síce ponúkajú nečakaný koniec... ale veľmi hlúpy, čoho vinou spätne zhlúpne aj dovtedy relatívne inteligentný a dobre nakrútený i zahraný príbeh. Ukáže sa totiž, že Douglasovi v skutočnosti celý čas nič nehrozilo, že všetko bola len neškodná hra so slepými nábojmi a s hercami namiesto skutočných gangstrov. Pri druhom pozretí, keď už poznáme rozuzlenie, mnohé scény úplne prestávajú dávať zmysel a príbeh sa vnútorne rozpadá (napr. čo ak by Douglas v závere zo strechy neskočil z bodu A, ale z bodu B od bodu A vzdialeného len dva metre?).

............................................................................................................................

9. Dokonalý únik (2009, r. David Twohy) Tento havajský triler získava každým ďalším pozretím na váhe. Samozrejme i vďaka nečakanému zvratu, ku ktorému dôjde asi 20 minút pred koncom. Scenárista nám ním veru poriadne zamotal hlavu. Hlavnými hrdinami skoro celého filmu boli novomanželia v podaní Stevea Zahna a Milly Jovovichovej, ktorí sú na Havaji na svadobnej ceste. V exkluzívne exotickej divočine sa k nim počas turistiky pridá „konkurenčný“ párik v zložení Kiele Sanchezová a Timothyho Olyphanta. V rovnakom čase ale na Havaji došlo k brutálnej viacnásobnej vražde a je takmer isté, že vrahovia (podľa všetkého párik) sú stále niekde blízko. Celý čas sme rafinovane manipulovaní tak, že sme si takmer istí, že hrdinami sú skutočne Zahn a Jovovichová a vrahmi sú alebo Olyphant a Kiele alebo tretí pár, ktorý sa striedavo v deji objavuje a mizne z neho (a pozostáva z Chrisa Hemswortha a Marley Sheltonovej). V skutočnosti boli posledné dva páry celý čas nevinné a vrahmi sú práve Zahn a Milla. Pritom v scenári sa schválne nachádza množstvo scén a dialógov medzi nimi, ktoré divákovi jasne naznačujú, že určite nie sú vrahmi. Napr. v scéne, v ktorej sú sami v stane a nikto ich nepočuje, sa rozprávajú o tom, že Olyphant a Kiele sú zrejme šialení vrahovia a reálne sa ich boja. Hoci tieto scény môžu vyzerať ako podvod, v skutočnosti sú logicky a šikovne vysvetlené (napr. duševnou poruchou oboch vrahov).

............................................................................................................................

10. Sedem (1995, r. David Fincher) Záver SEDEM v zásade nie je „klasickým“ príkladom šokujúceho koncu typu „v skutočnosti bol celý čas vrahom Morgan Freeman“. Na konci (v zrejme jedinej scéne celého filmu, ktorá sa odohráva mimo mesta a v ktorej neprší) však ponúka poriadnu drastickú bodku, keď sa ukáže, že predposlednou obeťou vraha (Kevin Spacey) bola v skutočnosti manželka Brada Pitta Gwyneth Paltrowová (scéna hlavy v škatuli) a poslednou sám vrah, ktorý si to naplánoval tak, že ho v zúrivosti zastrelí sám Pitt.