Sága Rocky
Športové
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 08 Jún 2009 16:29

Na svete existuje množstvo filmových sérií, z nich niektoré nepripomínajú plnohodnotné voľné pokračovania, ale skôr kino seriál (Piatok trinásteho). Rocky nie. Rocky má zmysel.

V tomto smere sa Stallone, duchovný otec ságy o talianskom žrebcovi, vždy snažil v jednotlivých častiach sa posúvať dopredu. A tiež nie je férové zrovnávať ho s bizarnými sériami typu Prianie smrti, kde sa Charles Bronson v štyroch dieloch neustále mstil za smrť a poníženie niektorého člena svojej rodiny. Rocky zostal v šiestich častiach Rockyho vždy zaručene originálny a jedinečný, sám sebou. Jednoduchý, ale nie hlúpy, úprimný, no neurážajúci ľudskú dôstojnosť “obyčajného človeka milión”. Svoje ďalšie a ďalšie návraty do ringu vysvetlil logicky: každý z nás má v sebe zviera, vec, ktorú ovláda najlepšie, a veľmi nerád sa jej v živote vzdáva, prečo ostatne by sa aj musel vzdať toho, čo vie a miluje?

V roku 1976, kedy vznikla nezameniteľná dráma so stručným názvom Rocky (a bolo by kruté tvrdiť, že jediným, čím sa sága Rocky odlišuje od iných ság, napríklad hororovej Nočnej mory na Elm Street, je rezolútne odmietanie podtitulov typu Rocky IV: Ruský mač), mal Sylvester Gardenzio Stallone rovných tridsať a za sebou smutné chudobné detstvo a veľa vecí, ktoré mu jasnou rečou hovorili, že nikdy nemôže byť plnohodnotnou hereckou hviezdou, veď predstava 175 centimetrového talianskeho mladíka s od pôrodu ochrnutou polovicou tváre, naozaj nemá veľa spoločného so štatútom hviezdy, pravidelne sa objavujúcej na titulných stranách lesklých časopisov. Cestu k viere v samého seba postupne hľadal kde sa dalo, od navštevovania viac ako desiatich škôl, cez jazdenie na koni až po posilňovanie a štúdium vo Švajčiarsku, kde prvý raz ochutnal omamnú chuť divadelníctva. Herecky debutoval ako dvadsaťštyriročný pornom Večierok u Kitty a žrebcov. Dovtedy sa (bez úspechu) snažil hollywoodskym štúdiám streliť niekoľko svojich scenárov.

Človek peniaze k životu potrebuje a ani Sylvester, neskôr fanúšikmi dobrácky prezývaný Sly, nebol výnimkou. Preto ste ho mohli ako mladého muža zahliadnuť živiť sa prísne manuálnou činnosťou (vyhadzovač alebo zamestnanec zoologickej záhrady). Ani v tomto ťažkom období neprestal snívať o kinematografii, prijímal nepodstatné roličky (Banány Woodyho Allena) a v roku 1978 režijne debutoval zabudnutou športovou Cestou do raja. Napriek problémom úspech nakoniec prišiel a treba objektívne a sucho skonštatovať, že oveľa skôr, ako to bolo u iných, ktorým často nepraje filmové šťastie celé desaťročia, až kým dostanú onú vysnene kľúčovú zlomovú rolu v 45. rokoch. Stallone nie.

Rocky je jednou z jeho dvoch životných úloh. Scenár si napísal na telo, zároveň sám sebou obsadil titulnú rolu a za obidve činnosti bol nominovaný na Oscara. Snímka, z ktorej si dnes mládež robí srandu, svojho času získala desať oscarových nominácií, z nich kategórie film, réžia a strih premenila na zlato. Režisér John G. Avildsen (neskôr nakrútil “tínedžerského Rockyho” alias sériu Karate Kid) vydoloval zo smutného Sylvestra zaujímavý výkon životného takmer stroskotanca, ktorý si neverí a ktorému nikto neverí, býva v ošarpanej štvrti, nosí škaredý klobúk a na chleba si zarába pokútnymi fuškami pre miestneho mafiána. S črtajúcim sa vzťahom (s hanblivou zamestnankyňou obchodu so zvieracími potrebami Adrian – herečka Talia Shireová, sestra Francisa Forda Coppolau, neskôr bodovala ako Connie Corleoneová z trilógie Krstný otec), zakríknutou sestrou Rockyho kamaráta Paulieho (Burt Young), prichádza životná výzva: slávny boxer Apollo Creed (Carl Weathers patrí k chvíľkovým akčným hviezdam 80. rokov, po sérii Rocky či Predátorovi prišlo zopár pokusov o „vlastné“ filmy a nakoniec vyslobodzujúca umelecká smrť) kvôli dobrej reklame vyzve nezaujímavého mladého chudobného bitkára na veľkolepý zápas roka. Po strhujúcom akčnom vyvrcholení nachádza Rocky víťazstvo, rešpekt a večnú lásku.

Pre Stalloneho však prekvapivo úspech snímky znamenal skôr neschopnosť uplatniť sa. Kým dovtedy teoreticky mohol všetko, po ňom nemohol skoro nič. Síce konečne štúdiám predal svoje scenáre a tieto filmy režíroval alebo v nich “aspoň” hral (F.I.S.T. Normana Jewisona), ale diváci rozpačito nadvihovali obočie. Mal tušiť, že ho tieto po čistokrvnej hormonálnej tupej akcii túžiaci mladíčkovia s kožnými problémami a vyziabnutými telami, medzi ktorých pochopiteľne svojho času patril tiež autor tohto článku, skutočne naplno podržia až o desiatky rokov neskôr, keď už ako zrelí muži s vlastnými rodinami sa masovo pohnú do kín na hit Rocky Balboa (2006).

Bohužiaľ, Stallone si za to mohol sám, veď kto by odolal návratu Rockyho? Už v roku 1979 prišiel Rocky II a diváci boli znova spokojní. Tentokrát Stallone neobsadil len post scenáristu a herca, ale aj režiséra. Snímka sa úprimne snaží nebyť “tradične hlúpou dvojkou“ (typu Halloween 2/1981) a snaží sa postavy posúvať iným smerom (Rockymu sa narodí syn). Stallone svoju dvojku pevne drží v rukách ako znova smutnú a zasa melancholickú a paradoxne vlastne ani nie veľmi boxerskú melodrámu, poukazujúcu, rovnako ako cenený originál, na neľahké sociálne podmienky, v ktorých sa ľudia pohybujú. Rocky sa snaží uživiť ako najlepšie vie, no po počiatočných hviezdnych manierach (reklama, pokukovanie po nezmyselnom riaditeľskom mieste) a otrasnej práci v mäsokombináte, prijíma opaetovnú výzvu Apolla Creeda (zasa Weathers), hoci tehotná Adrian, ktorá je už jeho manželkou, s mužovým návratom do krvavého ringu nesúhlasí. Rocky v dvojke a Stallone v dvojke sú rovnakí: oboch zastihuje snímka na vrchole slávy, na ktorom však prekvapivo nečaká pokoj v duši a z ktorého vedie už iba jedna cesta. Hoci Rockyho II môžeme pokladať za úspech (komerčný určite) a takmer (takmer) rovnocenné pokračovanie dnes už klasickej “jednotky”, po premiére sa Stallone znova neuveriteľne ocitol v úplne rovnakej situácii, do akej bol i vlastným pričinením vhodený po závratnom úspechu „jednotky“: hral v troch filmoch, z nich ani jeden nestál jeho fanúšikom za návštevu kina.

Písal sa rok 1982 a diváci čakali. Stallone tiež. A keďže diváci nikdy neurobia prvý krok, podnikol ho on: podľa vlastného scenára nakrútil Rockyho III. Snímka dokonalo v praxi ukazuje nielen to, v akom stave sa filmy nachádzali v čudných 80. rokoch, ale aj stav Sylvestra Stalloneho v tom čase. Séria v trojke hádže za hlavu všetko vydarené psychologické, čo na nej bolo kúzelné, a vyčerpávajúcu „sociálnu špinavosť“, podmaľovanú smutnou osudovou hudbou dvorného skladateľa série Billa Contia, vymieňa za komiksového súpera. Weathersov Apollo sa mení (po smrti Rockyho staručkého trénera Mickeyho v podaní Burgessa Mereditha) na Rockyho trénera a na jeho záporné miesto prichádza v úvode wresler Hulk Hogan (!) a potom Mr. T, jedna z najbizarnejších pop-kultúrnych hviezdičiek nielen osemdesiatych rokov, kuriózne slávny svalnatý černoch s účesom čudnejším ako má Christopher Walken.

Stallone začal byť pri peniazoch a sláve. Niekoľkoročné manželstvo s predavačkou lístkov v kine sa mu začalo rúcať. Radšej pokukoval po iných. Úspech ho na najbližších dvadsať a niečo rokov preklial. Aj keby sme nechali stranou stratu „obyčajnosti“ chudobného chlapca, premeniaceho sa na bohatého muža, a aj keby sme nechali stranou neúspechy s ne-rockyovskými príbehmi (drámu Zostávam nažive Sly nakrútil, napísal i produkoval), najhoršie bolo, že prišiel Rambo. Ak bol dovtedy Stallone Rockym „iba“ prekliaty, postava vojnového veterána Johna Ramba, ktorú v nasledujúcich desaťročiach stvárnil spolu štyrikrát (a dodnes sa šepká o päťke), ho zamurovala do steny nepochopeného umelca, od ktorého časom nikto (diváci, šéfovia štúdií) nechcel už skutočne nič iné, len enté pokračovania Rockyho a Ramba.

Po dvoch častiach Ramba (na obidvoch sa Sly podieľal aj ako scenárista) prišiel jeden z posledných klincov do vlastnej rakvy - Rocky IV (r. Sylvester Stallone/1985), kráčajúci v „nepravdepodobne“ bombastických stopách trojky, tentokrát sa však Stallone definitívne prestáva ovládať: Rockyho kamaráta Apolla Creeda (posledný raz Carl Weathers) v ringu surovo a bez zľutovania ubije na smrť gigantický ruský šampión Ivan Drago (v skutočnosti dvojmetrový Švéd Dolph Lundgren), na čo Rocky na vlastnú päsť vyráža do jamy levovej, presnejšie povedané do Ruska, aby pomstil smrť priateľa a ukázal Rusom, kto sú Američania. Kým obor Drago trénuje v posilňovni s najšpičkovejšou technikou, národom úprimne nenávidený Rocky maká v krutej zasneženej horskej hore a všetci vedia, že si do ringu ide vybrať vlastnú smrť. Nakoniec však nielenže víťazí, ale aj si získa rešpekt svojho neľútostne mlčiaceho súpera a srdce ruského ľudu, vrátane potlesku (v stoji) ruských pohlavárov.

Ale isteže, bolo by nespravodlivé Sylvestrovi vyčítať, že si za to mohol sám. Síce sa aj v civile prepadol do „bezduchých vôd hviezdneho sveta“ (svadbou s kurióznou dánskou modelkou a „herečkou“ Brigitte Nielsenovou, s ktorou vydržal dva roky, s ktorou hral v ostrej kriminálke Kobra a po ktorej boku hral jeho najväčší konkurent Schwarzenegger v hlúpej fantasy o Červenej Sonji), ale napriek tomu by v jeho filmografii iba slepý nevidel snahu vymaniť sa z tieňa talianskeho boxera a vietnamského veterána. Stallone postupne zatláčal do úzadia drsné akčné filmy (v spomenutej Kobre pátral po sériovom vrahovi žien), oveľa radšej si písal scenáre priamo na telo a bol „ľudský“. Nečudo, že oňho jeho fanúšikovia stratili záujem! Dobre, hral v príjemne nostalgickej road movie Do útoku, ale čo z toho, keď kritika bola strašná a snímka svojou tržbou ani len nepokryla jeho honorár? No on ďalej hral vo „vážnych“ príbehoch (Kriminál s Donaldom Sutherlandom) a dokonca si neváhal zo seba urobiť srandu (buddy movie s výbušným Kurtom Russellom Tango a Cash) a časom si išiel zaplávať aj do vyložene komediálnych vôd (mafiánsky Oskar alebo rozpačité Stoj, lebo mamička vystrelí!), no diváci o jeho osobu stratili záujem. Doba sa menila, bujaro jednoduché 80. roky striedali „ambiciózne“ roky deväťdesiate a svoje robila aj silná akčná konkurencia (Schwarzenegger, Seagal, Willis, Van Damme).

Rocky V prišiel v roku 1990 a na režisérsku stoličku sa posadil režisér originálu, John G. Avildsen. S jeho návratom (a Stalloneho „precitnutím“) badať „návrat ku koreňom“ – Rocky je znova na dne, všetci sa zasa mu smejú a hoci po jeho boku ani teraz nechýbajú „opustený“ alkoholik Paulie (Burt Young) a Paulieho sestra a Rockyho manželka Adrian (tradične Shireová), všetko je znova smutne bez východiska. Rockyho najväčším súperom sa stáva jeho vlastný syn a akčné finále prebehne na nočnej ulici ošumelého mestečka. Diváci tento diel sabotovali.

Sylvestra čakalo možno jeho najhoršie obdobie: po sedení na tróne v 80. rokoch, spadol na úplne dno diváckeho nezáujmu v rokoch deväťdesiatych. Akčnému žánru vládli štíhli „neakční“ atléti (Keanu Reeves – Nebezpečná rýchlosť, Bill Paxton – Twister). Stallone občasné úspechy (horolezecký triler Cliffhanger) striedal s fiaskami (komiks Sudca Dredd) a hoci sa snažil (v „umeleckom“ smere jeho kľúčová rola hluchého obézneho šerifa v Krajine policajtov, do ktorej sa mu podarilo zlanáriť kamarátov zo Scorseseho Špinavých ulíc/1973, Robera De Nira a Harveyho Keitela), aj tak skončil pri polovičatých víťazstvách (sci-fi komédia Demolátor so Sandrou Bullockovou) a ponižujúcich skúsenostiach (dabing „woodyallenovskej“ animovanej komédie Mravec Z). Hoci nehral vo vyložene zlých filmoch, explozívny Špecialista ani Zabijaci Richarda Donnera skrátka divácku obec neoslovili, napriek sprchovej sexuálnej scéne so Sharon Stoneovou a akčnému stretu titanov (starec Stallone verzus mladý Banderas).

V roku 2006 prišiel Rocky Balboa, šiesty diel, ktorý sa kvalitou vyrovná originálu, no je jedinečný niečím dôležitejším: Stallone (réžia, scenár, produkcia, herec) i Rocky zostarli. Sú starí. Paulie (znova Burt Young, ktorý zostáva druhým z dvoch hercov, ktorí hrali v kompletnej sérii) tu stále je. Ale so zbabelým synom Robertom (Milo Ventimiglia alias problematický Jess zo seriálu „Ženy z rodu Gilmorovcov“) si Rocky dávno nerozumie a verná manželka Adrian dávno zomrela.

Je až neuveriteľné, do akej krutej melanchólie a trpkej nostalgie je film ladený: Rocky sa smutne prechádza po miestach, ktoré za desaťročia poznáme aj my. Fanúšikovia prišli Stalloneovi prvý raz po dlhých rokoch na pomoc. Tiež zostarli, ale hoci bola predstava šesťdesiatročného Stalloneho, vracajúceho sa do ringu, v lepšom prípade trápna, starí chlapi, ktorým už z tvárí zmizli vyrážky a dokonca aj baby si našli, zašli do kina a urobili z ani nie tridsať miliónovej snímky komerčný hit. Tým umožnili Sylvestrovi nakrútiť ďalší fenomenálny návrat (odvážny bitúnok Rambo: Do pekla a naspäť a The Expendables).

Keď sa vrátili ďalší dávni borci (Willis – Smrtonosná pasca 4.0, Arnold – Terminátor 3: Vzbura strojov), ani zďaleka to nebolo to isté, čo v roku 2006 predviedol robustný Stallone. Iba on mohol znova ukázať uveriteľnú tvrdú chlapskú päsť, nespokojne búšiacu do steny starnutia. Nestarnúci a večný bojovník a občasný víťaz zo stajne MGM/UA.