Planéta opíc [8O %]
Sci-fi
Napísal Ivan Kučera   
Utorok, 26 Apríl 2011 05:30

Recenzia na klasický sci-fi film PLANÉTA OPÍC z roku 1968 s Charltonom Hestonom v titulnej úlohe.

Recenzia obsahuje spoilery.

„Nepozeraj sa na to tak skepticky, ak je toto to najhoršie, čo nás na tejto planéte čaká, do pol roka ju ovládneme.“

Americký astronaut George Taylor (Charlton Heston – Oscar za BENA HURA) a jeho dvaja kolegovia (tretí, resp. tretia, umrie ešte pred pristátím) stroskotajú na záhadnej vyprahnutej planéte s dýchateľným ovzduším. Keďže nevedia, kde sú a zásoby jedla a pitnej vody sú minimálne, rozhodnú sa kráčať dovtedy, kým budú vládať – a snáď niečo nájdu... i keď ani sami nevedia, čo.

Narazia na úrodné lesy, plné plodov a vodopádov. A miestnych obyvateľov – ľudí, ale divokých nemých vegetariánov.

Čoskoro sa na scéne objavia skutoční vládcovia planéty – hovoriace, po dvoch chodiace (alebo na koňoch jazdiace) opice. Lovia ľudí na vedecké pokusy. Taylor zostáva v boji sám (čoskoro sa ale k nemu pridá divoška, ktorú pomenuje Nova, hrá ju modelka Linda Harrisonová), no už krátko po odchytení prehovorí, čím si na svoju stranu získa manželský párik šimpanzov: Corneliusa (Roddy McDowall, nemýliť s Kubrickovým Malcolmom McDowellom) a Ziru (Kim Hunterová). Sú zapálení pre vedu a k ľuďom chovajú ochranárske a priateľské city (niečo ako u nás Sloboda zvierat). O ostatných opiciach sa však nič také povedať nedá...

Keď som ešte chodil na základnú školu, museli sme z rodinnej návštevy odísť skôr, aby som stihol v televízii prvú PLANÉTU OPÍC. Záver s plážou som síce nepochopil, ale namakaný dobrodružný sci-fi príbeh s bombovými opicami mi stačil. Mix akcie a napätia, ktorý nenarúšal žiadny rušivý humor. Bola to sci-fi v plnej svojej vážnosti, i keď hovoriace opice už z princípu vážne vôbec nie sú.

Ironický, chlpatý, jedovatý, viac nahý, než oblečený Heston dokázal svojou až prehnane mužnou chlpatou charizmou odvrátiť môj zrak od nedopracovaných blbostí (čo robí čln s veslami na palube vesmírnej lode?). Kamera a hudba zostávajú dodnes až prekvapivo nadčasové; niečo mi hovorí, že v dobe uvedenia do kín, hoci dnes sa jedná o kultový film, to diváci nemali ľahké. Prečo?

„Modroočko“ Heston je nesympaticky sebavedomý a nechutne nadradený (nad opicami aj kolegami), opice sa na plátno dostavia prvý raz až po polhodine a dovtedy sa „len“ putuje nepríjemne kamenistou krajinou „2.300 rokov po Zemi“. Atmosféra je zlovestná, ľudia kráčajú svojráznymi prírodnými scenériami a hrá im do toho excentrická hudba podkreslená hrôzostrašnými zvukmi (skladateľ Jerry Goldsmith bol za hudbu nominovaný na Oscara a údajne ju skladal v maske opice). PREDÁTORI majú minimálne z úvodu podobnú výstavbu deja; mlčanlivá úvodná púť „tajomnou krajinou“ s hrôzostrašnými zvukmi, je podobná u Nimróda Antala i Schaffnera.

Režisér Franklin J. Schaffner (MOTÝĽ, Oscar za GENERÁLA PATTONA) odviedol kus atmosférickej práce a hoci jeho film končí šokujúco (pláž), je to iný šok, než aký vo svojej knižke použil francúzsky spisovateľ Pierre Boulle.

Ostrú opozíciu voči týmto kvalitám tvoria lacné exteriéry (železné klietky pôsobia dojmom, že by som ich rozkopal aj ja), zostarnuté akčné scény a neprepracovaná téma: keďže dej sa preukázateľne odohráva v bývalej Amerike, naskytajú sa rôzne otázky, ktoré ale scenáristi ignorujú. Existujú hovoriaci kapucíni? Sú opice aj v bývalej Číne? A čo napr. Slovensko, kde „pred katastrofou“ opice v lesoch rozhodne nežili (sú tu napr. hovoriace rysy?)? Tvorcovia nerozvádzajú ani fakt, prečo existujú len tri druhy opíc: gorily predstavujú armádu, šimpanzy vedeckú zložku a orangutany dušu národa (ale skostnatenú, odmietajúcu zmeny a „nové názory“).

Čudne sú na tom i ľudia – evidentne majú hlasivky, ale nerozprávajú. Okej, sú to divosi, angličtinu neovládajú, ale jeden by čakal, že si za čas, strávený v kmeňoch divočiny, vytvorili nejaký SVOJ („pračlovečí“) jazyk, ktorým by sa dorozumievali. Nie? Nie. Nielenže nemajú reč, ale ani zvuky; prvýkrát v sérii hlasivky použije tesne pred koncom druhej časti až Nova.

Naopak, nemyslím si, že je férové tvrdiť, že zostarli aj samotné masky. Stál za nimi John Chambers a áno, samozrejme, že dnes by sa dali urobiť lepšie (čo dokázal Burtonov remake), ale na tú dobu to bola sila a Chambers získal „špeciálneho“ Oscara. Nečudo, že štúdio ich chcelo využiť do posledného dychu: všetky nasledujúce časti majú také zlé scenáre, až pôsobia dojmom, že jediný dôvod ich vzniku hniezdi skutočne len vo využití masiek.

Chambers (ktorý zomrel v roku 2001, keď vznikol Burtonov remake) už koncom šesťdesiatych rokov nebol nováčik – mal za sebou práce na seriáloch „Stratení vo vesmíre“ či „Mission: Impossible“, no hoci jeho renomé po návšteve chlpatej planéty stúplo ešte vyššie, nechcel alebo nevedel ho využiť a nestal sa takým slávnym „maskérom kreatúr“, ako neskôr Stan Winston či Rick Baker. Podieľal sa napr. na haďom béčku z produkcie Richarda D. Zanucka SSSSSSS a na pomerne slávnom zvieracom sci-fi podľa H.G. Wellsa OSTROV DR. MOREAUA (1977).

PLANÉTA OPÍC nie je dokonalý film: pozoruhodný úvod s prieskumom planét a šokujúci koniec na pláži sú za 100%, bohužiaľ „medzi tým“ sa nachádza asi hodinová pasáž z mesta opíc... a tá je paradoxne najjednoduchšia, najnudnejšia a možno až naivná. Opice sú za každú cenu zlé, Taylor jediný má pravdu, oni ho ale stále pokladajú za obyčajnú „ľudskú nemú opicu“ a to napriek tomu, že rozpráva. Je to skrátka jednoduché, detské, detinské a možno aj troška hlúpe. Je alarmujúce, že dnes, v roku 2011, sa ako najviac zaujímavé javia vo filme s názvom PLANÉTA OPÍC scény, v ktorých nevystupujú opice (teda úvod a záver).

Planet of the Apes, USA 1968, cca 112 minút

Réžia: Franklin J. Schaffner. Scenár: Rod Serling, Michael Wilson (podľa knihy Pierrea Boullea). Kamera: Leon Shamroy. Hudba: Jerry Goldsmith. Hrajú: Charlton Heston, Roddy McDowall, Kim Hunterová, Maurice Evans, James Whitmore, Linda Harrisonová a ďalší