Áno, šéfe! - Aká bude 3. séria?
Relácie
Napísal Ivan Kučera   
Streda, 13 Január 2010 08:01

O čom, o čom. No o čom by bola. O tom istom. Pravdaže. Rázny Zdeněk Pohlreich príde do „zlej“ reštaurácie, všetkých tá do laty a záverečné titulky. Odpustite troška prízemnú komunikáciu, ale nalejme si čistého vína.

Priznám sa, že som p. Pohlreicha pred reláciou TV Prima „Áno, šéfe!“ nepoznal. Ale okamžite mi sadol. Je úžasný a ako človek, ktorý mal svojho času veľa spoločného s potravinárskym priemyslom, som vedel pochopiť, že hoci sem-tam rozpráva ako žumpa, v základe má pravdu a kto ho nepočúva, je blbec.

Bohužiaľ, kým jeho spaľujúca charizma/osobnosť ma strašne bavila, so „zvyškom“ to bolo slabšie. Ono dosť záviselo samozrejme od toho, do akej reštaurácie ho pozvú, ale spravidla boli všetky časti prvej série rovnaké. Pohlreich prijme majiteľa reštaurácie. Majiteľ reštaurácie sa mu posťažuje (zlý personál, s ktorým si paradoxne ani ako majiteľ nevie/nechce/hanbí sa poradiť, malá klientela, zlá povesť v meste). Pohlreich si ho vypočuje, vezme televízny štáb s kamerami a navštívi danú prevádzku. Objedná si jedlo, rýchlo sa „zorientuje v situácii“ a odhalí, v čom je hlavný problém (zlé jedlo, zlý personál, zlá vízia smerovania podniku) a behom niekoľkých dní sa aktívne účastní bežného chodu podniku. To častokrát viedlo k tu viac, tu menej vyhroteným konfliktom/hádkam medzi ním a majiteľom/personálom. Snažil sa pomôcť ako vedel a po niekoľkých týždňoch sa do prevádzky vracia „na otočku“, objedná si jedlo, prehodí dve tri slovká s majiteľom/personálom a ak uzná, že došlo k zmene k lepšiemu, udelí prevádzke na dvere svoju „odporúčaciu“ samolepku. Ak nie, tak nie (no dobre, to už trocha motám, samolepky prišli až v druhej sérii).

Druhá séria, ktorá prišla v rovnakom roku (2009), len potvrdila moje obavy z jednotky: Pohlreich geniálny, bohužiaľ to skoro stále bolo o tom istom. Takže druhá séria stagnovala a bola približne „len“ rovnako zábavná, ako prvá. Na mňa osobne to nefungovalo tak dobre, ako prvá sezóna, lebo, ako vravím, v dvojke sa skoro nič nezmenilo.

Niečo ale predsa. Zopár dielov sa, čo sa dramaturgie týka, našťastie vydalo originálnym smerom – a urobilo dobre! Dodnes ma mrazí z časti, v ktorej sa majiteľ sústavne vyhýbal vlastnej prevádzke (!) a radšej sa chodil opíjať na ryby na motorke (!!), kým manželka jeho stratový krachujúci podnik dotovala veľkým peniazom z vlastného vrecka (!!!). V tejto časti sa Pohlreich 1x predstavil ako „človek s citmi“ a dovolil nám nakuknúť do svojho súkromia: keď videl, že s manželkou majiteľa je zle (nevážil som ju, ale vyzerala na 40 kíl), de facto od prvej minúty, strávenej v danom podniku, odmietol vôbec sa venovať kuchyni (v ktorej navyše varil pán, ktorý zdalo sa mi vedel dobre urobiť maximálne praženicu a bolo výslovne pod Pohlreichovu úroveň vôbec sa venovať takejto „kuchyni“, sám sa myslím takto otvorene vyjadril a ďalej sa kuchyni ani nevenoval). Namiesto toho sa snažil ženu presvedčiť, aby prestala bez debaty stratový/odpísaný podnik dotovať, celé to zavrela, vyriešila si osobné problémy s partnerom a začala sa normálne stravovať, lebo sa to vážne podpíše na jej zdravotnom stave. Keď sa po čase do prevádzky vrátil, stále fungovala, ale zle maskované ustavičné napätie v ovzduší bolo stále cítiť aj cez kameru...

Ďalší diel, ktorý ma v 2. sérii zaujal, bol vlastne dvoj-diel. Už tým bol jedinečný, Pohlreich navyše v praxi predviedol výbornú angličtinu, keď bez problémov komunikoval s českým personálom a dánskymi majiteľmi.

Najviac sa mi páčil veľmi pekný posledný diel, kde Pohlreich nemal nič spoločné s „klasickým Pohlreichom“. Úradoval totiž v... školskej jedálni s „matersky“ pôsobiacou pani kuchárkou, ktorá mala odvarené desaťročia tvrdej praxe, vedela si prácu v obrovskej kuchyni zariadiť, pomocný personál mala totálne pod palcom (bez toho, aby bola sviňa) a navyše varila rozumne (v rámci školského rozpočtu), zdravo a chutne. Hoci mala spočiatku z Pohlreicha (ako sama pred kamerou a Pohlreichom priznala) nervy, veľmi rýchlo sa obaja spriatelili a Pohlreich vlastne nemal čo robiť – tak dobre to u pani šéfky fungovalo (paradoxne najviac starostí mal s prehnane akčnou riaditeľkou školy, ktorá o varení nevedela ani ň, napriek tomu s ním ustavične „nebola spokojná“).

Ako vidno, najlepšie časti boli tie, ktoré išli proti stereotypu „šéf príde do prevádzky, spustí krik, odíde“. Pokiaľ sa chystaná tretia séria vyberie týmto originálnym smerom, môže byť najlepšia. Pretože ako vravím a vždy vravieť budem, Pohlreich je výborný (človek, šoumen, kuchár...) a zaslúži si lepšie scenáre. Samozrejme to ale tiež závisí aj na tom, KTO sa prihlási, pretože z prvých dvoch sérií sa najväčší blázni v ČR poučili a videli, že je to strápnenie sa pred celým národom. Preto dostanú strach a do trojky sa môžu prihlásiť relatívne nudní obyčajní majitelia. Najmä z niekoľkých častí dvojky som mal dojem, že sám Pohlreich vidí, že na prevádzke zasa až toľko toho čo zlepšovať nie je a často skĺzaval skôr k formulkám „viac soliť, menej soliť“, čo značilo jeho zúfalosť, pretože ak je najväčší problém podniku v tom, že sa málo solí, nie je to žiadny problém a pre diváka žiadna zábava.