Vnútri [2O %]
Nezaradený horror
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 13 Február 2012 04:00

Recenzia hororu, rozprávajúcom o nočnom útoku na tehotnú ženu, VNÚTRI (2007).

Pred niekoľkými mesiacmi zažila mladá žena dopravnú nehodu – a prežila. Čo sa už nedá povedať o jej na mieste mŕtvom manželovi. Prekvapivo tragédiu však prežilo aj jej ešte nenarodené dieťa. Zajtrajšok je pre v depresii odvtedy namočenú ženu dňom pôrodu. Konečne. Tešiť sa ale neteší. Je rada, že si ešte nepodrezala žily. Nieto aby od radosti skákala z toho, aký je život krásny. Keď vie, že nie je. Noc pred odchodom do nemocnice sa však nerozumne rozhodne stráviť sama doma. Len s mačkou a temnými spomienkami. V obrovskom dome. Večer na vchodové dvere zaklope záhadná žena, ktorá nielenže pozná jej meno (ostatne, je napísané vonku na poštovej schránke), ale tiež minulosť ohľadom nehody, tehotenstva a mŕtveho manžela. A to už je čudné. Privolaná hliadka polície síce nič podozrivé v dome ani v jeho vyľudnenom okolí nespozoruje. Uprostred noci sa však tajomná anonymná žena dostane do domu...

Počul som chválospevy na to, aký je francúzsky trilerový horor VNÚTRI úžasný. Plný atmosféry a šokujúcich scén. Preto som si ho pozrel. A bol som zaslúžene sklamaný.

Ono to síce nezačína úplne zle a je vidieť, že i z malého rozpočtu sa dá urobiť vizuálne kvalitná snímka (najviac zrejme zaujmú zábery plodu). Od samého začiatku však musíme čas tráviť v spoločnosti nesympatickej tehotnej mladej ženy, ktorá vyzerá ako opuchnutá Zooey Deschanelová. Jej „odstup“ sa dá samozrejme logicky vysvetliť strašným zážitkom s nehodou. Ale aj tak: nesympatická ústredná hrdinka je stále len nesympatická ústredná hrdinka (hrá ju Alysson Paradisová: mladšia sestra francúzskej speváčky, herečky a frajerky Johnnyho Deppa Vanessy Paradisovej) a teda veľký problém pre diváka, ktorý v jej nepríjemnej spoločnosti bude musieť nielenže vydržať hodinu dvadsať (čo by sa možno ešte dalo vydržať), ale bude jej musieť ešte aj držať palce. A to už bude poriadna záťaž; o to viac, že hrdinka (bohužiaľ ale nielen ona: úplne bežné je, že zástupcovia spravodlivosti neprivolajú pomoc, radšej sami idú do tmavého domu, z ktorého sa práve ozvalo viacero výstrelov) koná až rozčuľujúco nelogicky.

Okej, beriem. Kým sa ozýva búchanie na dvere, je privolaná polícia a tá samozrejme nič podozrivé neobjaví, som ochotný brať to ako žánrové povinné klišé. Mnohí podstatne inteligentnejší scenáristi a šikovnejší režiséri síce v minulosti dokázali, že dobrý horor sa dá nakrútiť aj bez klišé (či skôr dobrý horor nakrútite, česť výnimkám, IBA bez klišé), ale okej. Prosto sa tak tvorcovia rozhodli. Že v horore musí byť klišé. Okej. Čo sa dá robiť.

Keď ale logické blbosti nielenže pokračujú aj v ďalšom deji, ale sa dokonca stupňujú, začal som trpieť. Už po trištvrte hodine som toho všetkého mal akurát po krk a chcel som sa ísť vyvracať a odpadnúť do vyslobodzujúcich mdlôb. Dobrovoľne sledovať, ako krehké žieňa bez problémov zlikviduje o 50 kíl ťažších a podstatne skúsenejších (a vycvičených) chlapov so zbrojným preukazom, to už bolo pre mňa doslova utrpením. Postavy sa vôbec nesprávajú normálne a hoci som sa chvíľku snažil utešovať tým, že v podobnej vyhrotenej situácii by som sa (asi... neviem) príliš normálne nesprával ani ja, nefungovalo to. Všetky postavy sa skrátka správajú ako neschopní kreténi alebo naopak neporaziteľné terminátorky. Keby na konci všetci vytiahli luk s vybuchujúcimi šípmi, aké mal John Rambo a Louis de Funès by prerazil stenu v tanku, len by som si povedal, že je to jediný možný vývoj úplne hlúpeho príbehu. Nie je to síce až taká nehorázna žumpa nelogických somarín, ako bolo JAZERO SMRTI (alebo rumunsko-francúzske ILS resp. ich neoficiálny americký remake ONI), no miestami k nemu nemá zasa až tak ďaleko (napr. som si takmer istý, že ak by mi v noci okolo baraku behala šialená ženská, nešiel by som si v pohode do komory vyvolávať fotky).

Ak sa v spleti nesympatických blbcov nájde aspoň jedna fajn postava, je čo najrýchlejšie vypitvaná alebo aspoň podrezaná. Keďže sa ale postavy aj počas vraždenia správajú sprosto a fyzicky nemožne (skutočne pochybujem, že ak by mi niekto spálil tvár, bol by som v pohode), že krvavé vraždiace scény sú skôr smiešne a trápne (a pravdaže totálne samoúčelné), než šokujúce a desivé. Či už je to úplne nezmyslená likvidácia matky alebo vraždiace finále, je to postavené na hlavu a neveriacky som si chcel začať trieskať hlavu o stenu a potom si odhryznúť prsty na jednej ruke a vypichnúť si s nimi oči. Neuveriteľné. Neuveriteľné. Najviac o tom, ako to celé nevyšlo, asi vypovedá jedno z najrealistickejších preseknutí krčnej tepny, aké som kedy vo filmoch videl. V skutočnosti je to tiež možno až nerealisticky striekajúci prúd krvi. V tomto filme to však pôsobí nemiestne, smiešne, komiksovo a prehnane.

Film je síce krátky, ale ani to nestačilo. Nestačilo ani záverečné rozuzlenie, keďže som ho tušil; hneď na začiatku som si pomyslel, že ak sa to hrdinke nezdá/nesníva, prichádza do úvahy (čo sa týka odhalenia ženinej identity) len jedno možné vysvetlenie. Takže ma neprekvapilo, keď tvorcovia skutočne použili môj tip.

À l'intérieur, Francúzsko, cca 83 minút

Réžia: Alexandre Bustillo, Julien Maury. Scenár: Alexandre Bustillo. Hudba: François Eudes. Kamera: Laurent Barès. Hrajú: Alysson Paradisová, Béatrice Dalleová, Nathalie Roussel, François-Régis Marchasson, Jean-Baptiste Tabourin a ďalší