The Babadook [6O %]
Nezaradený horror
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 03 August 2015 03:00

Recenzia asi-hororu o tajomnej príšere zo šatníka.

Dôležitý oznam pre fanúšikov portálu Recenzie! Ešte niekoľko týždňov, možno mesiacov a portál Recenzie skončí. Posledné články obsahujú túto informáciu. Ak sa i naďalej chcete stretávať s názormi Ivana Kučeru na svet filmu, ale i televízie a literatúry, kliknite na „páči sa mi“ na jeho spisovateľskom FB.

Obsahuje spoilery.

Tajomná humanoidná príšera, po nociach v dome chrapčiaca „babá!“ a následne to zakončiaca „dok!“, „dok!“ a „dok!“ (a vyrútiaca sa zo skrine) rozhodne má niečo do seba. Neviem, či ide o urban legend z Austrálie, kde tento film vznikol, alebo o fiktívneho netvora (skôr to druhé), no určite je to zaujímavé a dokonca vcelku desivé, či je v dnešnej dobe, kedy už „všetko bolo“, vítané a osviežujúce.

Scenáristka a režisérska debutantka Jennifer Kentová strašidelnú auru okolo Babadooka ešte zväčšuje známou axiómou „čo nie je vidieť, to je najstrašidelnejšie“. Takže Babadooka zaregistrujeme len nečasto a ak už, tak iba v náznakoch. OK, občas to jemne pripomína béčkarského Jeepers Creepersa, ale ja mám béčkarského Jeepers Creepersa rád. Babadook sa väčšinu minutáže objavuje „sprostredkovane“. Niekto o ňom hovorí, je tu „jeho“ pekelná knižka, ktorou sem-tam ktorási z postáv listuje, prípadne vidíme tiene, ktoré by v dome byť nemali (alebo počujeme zvuky, ktoré nemôže vydávať pes ani vietor).

Keď už sa objaví sám pán veľký Babadook, je to vďaka znesiteľne originálnej vizuálnej podobe príjemne nepríjemné. Občas snímka okrem béčkarského Jeepers Creepersa síce pripomína aj céčkarského Boogeymana z roku 2005 (asi ste naňho už zabudli). Ale myslím si, že tvorcom sa väčšinu minutáže darí nakrúcať „horor s atmosférou“, ktorý síce používa klišé a má predvídateľný scenár/konanie postáv/postavy samotné. Ale v porovnaní s mnohými inými „dnešnými“ horormi je predsa len niekde inde. Atmosfére pridávajú aj dve halucinogénne psycho televízne pasáže.

Teraz asi čakáte, že poviem niečo „ale potom sa to pokazí“. Prekvapivo... nepoviem. Vývoj deja na konci je neprekvapivý, ale nie je to pohroma a pre niektorých sa „to“ práveže až teraz začne. Kým dovtedy režisérka „len“ budovala atmosféru ticha pred búrkou, finále je onou búrkou. Ja si síce myslím, že ticho bolo lepšie, no ani búrka nebola najhoršia.

Koniec je však bizarný (pochopil som to správne, že Babadooka chytili a z nejakého záhadného dôvodu väznili v pivnici a kŕmili ho dážďovkami?!), občas príliš klišé (neprežitie psa), občas príliš neklišé (prežitie susedy), občas WTF (vykopávanie dvier) a som značne zmätený z toho, ako v Austrálii svoju prácu vykonávajú sociálne úrady, čo sa týka starostlivosti o deti. Pochybnosti som začal mať aj o austrálskej polícii („Dobrý deň pán policajt, mňa a môjho syna prenasleduje záhadný psychopat, ktorý sa v noci prechádza v našom dome a telefonuje nám, určite s tým nejako súvisí kniha XYZ.“ – Môžeme ju vidieť?“ – „Vyhodila som ju.“ – „Hm, ale v takom prípade s tým nemôžeme nič urobiť.“ – „Aha, tak nič, dovi.“ – „Dovi... Teda, to bola čudná ženská!“).

Na konci som čakal nejaké „väčšie“ vysvetlenie „toho všetkého“, ale ničoho som sa nedočkal. Pochopil som to správne? V dome sa „sama od seba“ objavila Babadookova kniha. Matka ju roztrhala a tým privolala jej nahnevaného majiteľa. trikrát v noci zabúchal, čo bral ako pozvanie do domu, vliezol žene do úst, tým ju „posadol“ a chcel docieliť, aby zabila vlastného syna.

„Filozofi“ medzi nami môžu pre zmenu tvrdiť, že žiadny Babadook neexistuje, matka sa zbláznila kvôli manželovmu úmrtiu (ale, ehm, spred šiestich či koľkých rokov?) a chcela zavraždiť syna (sama v jednej chvíli povie „ani nevieš koľkokrát som si priala, aby si namiesto neho zomrel radšej ty“). Nakoniec sa je ale podarilo poraziť samú seba, ozdraví samú seba a temné myšlienky zatvorí do pivnice, kde raz za čas chodí, aby sa vyventilovala (a keď vyjde, je psychicky v poriadku).

Druhé vysvetlenie mi pripadá zaujímavejšie, ale tiež viac WTF. Prvé vysvetlenie mi pripadá lepšie, ale béčkarskejšie.

Výkony hereckých predstaviteľov matky a syna nemusia každému sedieť, nakoľko sú nie príliš sympatické. Matka je ustavične na dne a s pribúdajúcimi minútami stvára čoraz väčšie koniny a syn otravný parchant, ktorý všetko zbytočne komplikuje.

Univerzum, hoci nezrozumiteľné, má na to, aby sa z neho vykľula séria. Obávam sa ale, že sa to skončí podobne, ako Jeepers Creepers: niekto behom dvoch troch rokov nakrúti dvojku a potom už nikto nič. Na jednej strane to bude dobre, pretože, ruku na srdce, už jednotka nebola žiadnym zázrakom. Dvojka skoro určite bude béčko. Prípadne sa ponúka porovnanie s Mamou: tiež nie úplne zlé, miestami originálne a desivé, inokedy ale klišé a nenápadité, ako celok však ľahký nadpriemer s originálnym monštrom, avšak trpiacim ťažko pochopiteľným (ale chytľavým, „baba-dok-dok-dok“ som si v duchu opakoval ešte dva dni po pozretí) univerzom.

The Babadook, Austrália 2014, cca 93 minút

Réžia: Jennifer Kentová. Hrajú: Essie Davisová, Daniel Henshall a ďalší