Remake verzus originál I.
Nezaradený horror
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 10 Jún 2013 04:00

Je lepší originál alebo nebodaj remake? Psycho, Barbar Conan, Hory majú oči, Karate Kid, Texaský masaker motorovou pílou, Planéta opíc, Čierne Vianoce, Kukuričné deti, Straw Dogs, Hrôzostrašná noc.

Slovo remake bolo dlhé roky pre mnohých divákov synonymum pre zlo. Len čo nejaký vznikol, automaticky bol označkovaný (bez toho, aby ho daní diváci videli) ako nepotrebný, hlúpy a nevydarený. Hoci sa v tomto smere odvtedy zasa až tak veľa nezmenilo, dnes už sa o slovo postupne začína hlásiť nová generácia, pre ktorú je remake dobrý spôsob, ako si pozrieť staré slávne filmy, ale nechce sa jej pozerať desiatky rokov staré snímky, na ktoré ich rodičia/starší súrodenci nedajú dopustiť a nevidia, že časom predsa len (niektoré menej... niektoré viac) zostarli a novú verziu potrebujú.

............................................................................................................................

1. Psycho (1960 verzus 1998, Alfred Hitchcock verzus Gus Van Sant) Jeden z najnezmyselnejších remakeov vôbec, pretože najdoslovnejší. Režisér Van Sant v podstate nenakrútil film, ale otrockú kópiu už raz videného. De facto záber po zábere ako v origináli (!), len vo farbe a, prirodzene, s inými/novými/žijúcimi hercami. Inak je to to čo pred takmer troma desaťročiami, dokonca vrátane camea Alfreda Hitchcocka (v tom čase remakeu dávno mŕtveho!). Najbizarnejšie je asi to, že scenár pre oba filmy napísal rovnaký človek! Ale už dosť výkričníkov, už len dodám, že rovnako zbytočné sú aj ostatné časti série, ku ktorý tento rok pribudol televízny seriál.

............................................................................................................................

2. Hory majú oči (1977 verzus 2006, Wes Craven verzus Alexandre Aja) Tuná mal remake jednoznačne zmysel. Originál je kult (pilier hororového pod-žánru zvaného hixploitation), no medzičasom vizuálne poriadne zostarol. A už v dobe svojej premiéry patril k nízkorozpočtovým. Vtedy síce jeho vizuálna nevábna lacnota bola pokladaná skôr za plus (vraj mu dodávala surovú a naturalistickú atmosféru, čo pri horore nemusí byť od veci...), no v roku 2006 sa na to dalo pozerať snáď už len z pietnych a historických dôvodov. Preto dravý, moderný a napriek nie veľkému rozpočtu vizuálne kvalitný remake potešil. Má lepšie masky, výpravu i gore – a produkoval ho režisér originálu Craven! Po jeho komerčnom úspechu vznikla dvojka. Dvojku má i Cravenov originál, no dejovo nemá dvojka remakeu s Cravenovou starou dvojkou nič spoločné, preto sa do tohto rebríčku dvojka nedostala (= pretože to proste nie je remake).

............................................................................................................................

3. Karate Kid (1984 verzus 2010, John G. Avildsen verzus Harald Zwart) Prekvapivo odlišný remake. V pôvodnej snímke dospievajúceho amerického belocha v USA trénuje starý Aziat, v remakeu afroamerického malého chlapca starší ale nie dôchodcovský Aziat (Jackie Chan!)... a v Číne! Remake si originál a priľahlé sequely váži (citácia viacerých pôvabných detailov, ako je napr. chytanie múch paličkami), no zároveň sa mu nikam nestrká a ide si svojou vlastnou cestou. Asi predsa len jeden z tých lepších prípadov remakeovania...

............................................................................................................................

4. Texaský masaker motorovou pílou (1977 verzus 2003, Tobe Hooper verzus Marcus Nispel) Podobný prípad, ako HORY MAJÚ OČI. Originál patrí ku klasike hixploitationu, no už v dobe premiéry bol jeho rozpočet až odpudivo nízky. A hoci ani remake nebol vysokorozpočtový, podarilo sa mu byť vizuálne bohatý, až pôsobivý. Potešilo tiež, že sa režisér v gore jednak nedržal v úzadí, ale zároveň nebol v jeho zobrazovaní samoúčelný. Absurdné je, že obom snímkam robil kameramana rovnaký človek a remake produkovali autori originálu Hooper a Kim Henkel (+ nováčik Michael Bay). Aj v tomto prípade po úspechu remakeu vznikla dvojka (v skutočnosti prequel). No hoci aj „stará“/pôvodná séria má dvojku, dej remakeovej dvojky s ňou nemá nič spoločné.

............................................................................................................................

5. Planéta opíc (1968 verzus 2001, Franklin J. Schaffner verzus Tim Burton) Tu je situácia troška komplikovanejšia, pretože Burton mal teoreticky pravdu, keď v rámci reklamnej kampane tvrdil, že jeho PLANÉTA OPÍC nie je ani tak remakeom Schaffnerovej sci-fi klasiky, ako skôr novou adaptáciou knižky Pierrea Boullea. Napriek tomu (a prekvapivému záveru, ktorý je knihe rozhodne vernejší, ako Schaffnerov koniec) ťažko s určitosťou tvrdiť, kde je pravda. Dvojnásobne, keď sa Burton otvorene hlási k originálu, či už cameom Charltona Hestona (v úlohe opice!) alebo citovaním rôznych slávnych scén, hlášok a dialógov („Daj zo mňa okamžite ruky preč, ty hnusná opica/človek!“).

............................................................................................................................

6. Čierne Vianoce (1974 verzus 2006, Bob Clark verzus Glen Morgan) ČIERNA VIANOCE sú historicky jedným z prvých slasherov vôbec a je preto prekvapením, že remake vznikol až viac, ako 30 rokov po nich. Originál od tej doby mierne zostarol, ale prekvapivo nie až tak, ako HORY MAJÚ OČI a TEXASKÝ MASAKER MOTOROVOU PÍLOU. Naopak, po vizuálnej/vianočnej stránke je na tom dodnes celkom dobre (gigantická sviatočná výzdoba domu a jeho jednotlivých izieb, človek by tam hneď chcel aspoň jedny Vianoce bývať, samozrejme nie v spoločnosti sériového vraha). Remake je síce vizuálne ešte opulentnejší a o čosi výraznejšie pracuje s postavou vraha (v origináli predsa len mierne zatlačovaného do úzadia), ale to je asi tak všetko. Pre dnešného laického diváka, ktorý videl viacero vyvražďovačiek, sú originál i remake rovnakými (pod)priemermi. Asi len prísny hororový fanúšik ocení originál (a neocení nudný remake). Zaujímavé je, že remake produkoval režisér originálu (rok pred svojou smrťou).

............................................................................................................................

7. Barbar Conan (John Milius verzus Marcus Nispel, 1982 verzus 2011) A zasa Nispel. Tentoraz ale fantasy, nie horor. BARBAR CONAN-remake nie je bohovský film, ale aspoň nie je otrockým prepisom slávneho originálu. Naopak, nemá s ním skoro nič spoločné! Nielenže sa ho nesnaží kopírovať po stránke deja, výpravy, atmosféry či hudby, ale celkovým vyznením je totálne niekde úplne inde. Kým originál s kulturistom Arnoldom Schwarzeneggerom sa spoliehal na jeho nerealistické svaly, dunivú hudbu a takmer až provokatívne odmietanie byť priamočiarou fantasy (skôr to vyzeralo ako historický triler), remake všetko vsádza na „atletickejšieho“ Conana, menej výraznú audiovizuálnu stránku a 100%-nú fantasy atmosféru, ktorá nemá s drsnosťou veľa spoločného. Zaujímavé je, že hoci remake na rozdiel od „veľkého“ originálu nestojí skoro ani za facku, v skutočnosti je bližšie k „pravému“ vystihnutiu literárneho Conana. Miliusova/Schwarzeneggerova verzia ho predstavovala de facto ako svalnatého primitíva, ktorý najskôr zabíja a až potom sa pýta (ale najlepšie ani to). Nispelov Conan je inteligentnejší, rafinovanejší, prefíkanejší, svetom a morami skúsený a otvorený novým vzťahom. Mimochodom, Conanovho otca si v remake mohol zahrať Arnold, no nakoniec odmietol.

............................................................................................................................

8. Straw Dogs alias Strašiaci (1971 verzus 2011, Sam Peckinpah verzus Rod Lurie) I keď sa zdalo, že to bude úplne zbytočný remake, nakoniec nedopadol najhoršie. Váži si originál, ale nie je mu otrocky podriadený. Áno, obsahuje skoro všetky jeho slávne scény (od jeleňa cez znásilnenie po akčné finále v nočnom dome), ale zároveň sa nebojí príbeh aktualizovať pre súčasného mladého diváka (hlavný hrdina nie je matematik ale filmový scenárista, dej sa neodohráva na anglickom ale americkom vidieku, hrdina je o čosi fyzicky zdatnejší a zlosynovia o čosi menej afektovanejší). Na strane druhej treba uznať, že tieto osviežujúce dejové drobnosti... sú naozaj len osviežujúcimi dejovými drobnosťami a remake nemá podľa všetkého nič, čo nemal originál.

............................................................................................................................

9. Hrôzostrašná noc alias Noc hrôzy alias Fright Night (1985 verzus 2011, Tom Holland verzus Craig Gillespie) V roku 2011 už v Hollywoode existovalo toľko remakeov slávnych starších hororov, že zúfalí producenti museli čoraz častejšie siahať po menej slávnych. A tak prišla rada na snaživé odľahčené béčko o mladíkovi žijúceho s mamou v tichej štvrti, pričom do ich susedstva sa nasťahuje šarmantný... upír. Ale to, že je vampírom, o ňom vie len chlapec. A prirodzene mu nikto, okrem starého hororového herca, neverí. Kým originál okrem relatívne originálnej zápletky ponúkol aj prepracované masky (nielen upírov), zbytočný remake napriek tomu, že to pravdepodobne nemyslel zle, ponúkol nevýrazné masky a pravdaže nudné počítačové efekty. Nakoniec to nebolo ani humorné, ani vtipné, ani hororové – a Colin Farrell ako šarmantný upír to pravdupovediac tiež príliš nevylepšil (nebol šarmantný).

............................................................................................................................

10. Kukuričné deti (1984 verzus 2009, Fritz Kiersch verzus Donald P. Bochers) V 80-tych rokov vznikla adaptácia poviedky Stephena Kinga. Mala s ňou spoločnú hlavnú dejovú kostru (dvaja dospelí zablúdia do vyľudneného mestečka v Nebraske, v ktorom miestne deti pod vplyvom zvráteného kukuričného kultu vraždia každého dospelého, na ktorého natrafia), no inak sa od Kinga výrazne líšila. Napr. finále bolo úplne iné a príliš tomu nepomohla ani umelo pridaná postava „skorumpovaného“ pumpára, ktorá v poviedke rozhodne nebola. Nasledovala kvalitatívne hrozná séria, ktorú sa v roku 2009 pokúsil takmer úspešne do tragického konca doraziť režisér Bochers – čo nebol mimochodom nikto iný, než producent originálu! Ešte prekvapujúcejšie je, že hoci je jeho remake televízne béčko (pôvodná „jednotka“ svojho času išla normálne do kín), v skutočnosti sa drží vernejšie poviedky (nenájdete v ňom žiadneho pumpára a aj koniec je taký, aký mal byť). V konečnom efekte má ale remake úplne iné/nové mínusy. Tie má ale aj originál, ktorý rozhodne nie je žiadna renomovaná žánrová klasika. Takže je to zrejme fifty-fifty.