Sedím na konári a je mi dobre (80 %)
Melodráma
Napísal Ivana Šlosárová   
Streda, 14 Júl 2010 06:02

Recenzia Ivany Šlosárovej na Jakubiskov film Sedím na konári a je mi dobre.

Film Juraja Jakubiska SEDÍM NA KONÁRI A JE MI DOBRE /1989/ uzatvára etapu tvorby, spadajúcu do obdobia socializmu. Príbeh filmu je budovaný na vzájomnom vzťahu trojice postáv (milostný trojuholník) a vzťahu trojice s okolím. Dve hlavné postavy - komedianta Peppeho (Bolek Polívka) a frontového vojaka Prengela (Ondřej Pavelka), spojí náhoda. Spoločne nájdu poklad, ktorý v bicykli ukryl židovský pekár pred odchodom do koncentračného tábora. Vynútený vzťah na základe spoločne nájdeného pokladu prerastá do priateľstva a do spoločného otcovstva. K dvojici sa primoce dievča (Markéta Hrubešová), a kvôli podobnosti s Ester, dcérou židovského pekára, ju dvojica nazve Ester, v domnienke, že je to naozaj ona. To, o čom Jakubiskov film je, najpresnejšie vystihuje slogan k filmu: „feéria o zlate, smrti a láske bez milovania.“

Pri analýze a hodnotení filmu SEDÍM NA KONÁRI je dôležité prepojenie použitých prvkov a výrazových prostriedkov aj v ostatných filmov, keďže Jakubiskove filmy majú rovnaký, nezameniteľný rukopis a to, čo je platné pri jednom filme, je zrejmé pri druhom, akési samovykrádanie (v dobrom slova zmysle). Všetko charakteristické pre film SEDÍM NA KONÁRI je charakteristické aj pre viacero filmov (OD KRISTOVÝCH ROKOV /1967/, ZBEHOV A PÚTNIKOV /1968/, VTÁČKOV, SIRÔT A BLÁZNOV /1969/, TISÍCROČNEJ VČELY /1983/, PERINBABU /1985/, DOVIDENIA V PEKLE PRIATELIA /1990/, až k NEJASNEJ SPRÁVE O KONCI SVETA /1997/). Pre SEDÍM NA KONÁRI by bolo veľmi jednoduché tvrdiť, že bolo iba o hľadaní/nachádzaní šťastia a o slobode v živote človeka. Jakubiskov film (a nielen SEDÍM NA KONÁRI) sa vyznačuje autorským vyjadrením a výpoveďou chápania sveta ako takého, je mozaikou udalostí (vonkajších, historických) a príhod (individuálnych príbehov postáv), je oslavou a karom života, je spomienkou na detstvo, je estetickým pôžitkom vnímania obrazu a spojením nezvyčajného a neuveriteľného. Jakubisko využíva ľudový charakter rozprávania, grotesknú premenu vecí (Stalinova hlava ako perník, žuvačky namiesto mäsa...), princíp skladania udalostí. Režisérova tendencia smeruje ku bizarnej melanchólii, ktorá v sebe obsahuje iróniu, grotesknosť, patetickosť a rovinu osobného podtextu.

RÁMEC IMAGINÁRNEHO A REÁLNEHO

Pre Jakubiska je príznačné rozprávanie v priestorovom rámci, v ktorom sa stiera hranica medzi imaginárnym a reálnym. Pre jeho filmy je najvýstižnejšie označenie - snový, magický realizmus. Dej filmu je rámcovaný do prostredia, ktoré je rovnako skutočné, ako aj snové. „Zobrazené udalosti sa naozaj stali, možno takto, možno celkom ináč.“ Ohlasuje rozprávač v úvodnej scéne. Takýto podobný začiatok, kedy sa prihovára rozprávač/hlavná postava, je aj pri filme VTÁČKOVIA, SIROTY A BLÁZNI /1969/ (Ja, Juraj Jakubisko, slovenský režisér, budem Vám rozprávať o ľuďoch, ktorí chceli byť blázniví a ako je potrebné a zároveň márne hľadať cestu záchrany pred životom, ktorý nepozná lásku k nenávisti, bláznivosť bez skutočného šialenstva, šťastie bez smútku a smrť bez všednosti,“ úryvok rozprávača na začiatku filmu Vtáčkovia, siroty a blázni /1969). „Ešte pred úvodnými titulkami rozohráva Jakubisko hru s rámami, so schémami interpretácie, s dištanciou voči prézentnému, s dištinkciou medzi ukázaným a pomenovaným.“ (Michalovič, P.- Zuska, V. : Juraj Jakubisko. Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2005. str. 128) Filmový rámec v úvode sa neskôr ukáže ako subjektívny pohľad z auta smerom na krajinu. Pre Jakubiska je rámec priestorom imaginárneho a reálneho sveta, rozpor medzi ukazovaným a označovaným (postava, ktorá iba vyzerá ako Hitler, je považovaná za naozajstného diktátora, postava dievčaťa Ester, ktorá je považovaná za Ester Mahlerovú). Rámec je aj vymedzenie priestoru, ktorý je však bez hraníc." Ani nie je dôležité, že divák nevie kde, v akom mestečku či lokalite, sa príbeh odohráva. Film dostáva tak všeobecnejšiu platnosť, mohol sa stať hocikde, aj v inej krajine, veď vojna poznačila ľudí na celom svete." (Z trinástej komnaty/ Jarmila Andrejčáková.- Rec. In: Roľnícke noviny.- Roč. 44, č. 133 (8. 6. 1989), str. 5) Jakubisko často stiera hranice medzi realitou a víziou/ilúziou, vo filmovom ráme vytvára neurčitý obraz, pre určenie jeho platnosti musí nám pomôcť postava (slová v úvode, halucinácia Peppeho s nahou Ester, ktorá sa pohybuje ako mačka - až Peppe nám povie, že sa mu to zdalo, že to bola jeho halucinácia).

ČAS

Dej filmu má časový rámec od skončenia druhej svetovej vojny, obdobia kultu osobnosti až po budovanie socializmu. Časovosť je vo filme iba náznaková, pre režiséra nie príliš určujúca, tým pádom aj menej dôležitá. Plynutie času a orientácia v období je pre diváka iba skratkovitá (napríklad smrť Stalina 1953, vypustenie sovietskej družice Sputnik 1957, striedanie ročných období, sviečky na torte). Jednoznačnejšie je tvrdenie, že film je postavený do determinujúcej doby, do obdobia, ktoré si vyžadovalo/žiadalo tvrdosť, nadšenie a optimizmus z ukončenia vojny, a akýkoľvek pesimizmus a ľútosť boli iba prežitkom únavy z vojnových rokov. Sedím na konári začína bezprostredne po skončení Druhej Svetovej vojny, v prostredí zdevastovanom a vypálenom, s pocitom smútku ale aj nádeji na nový život.

POSTAVY A VZŤAH

Hlavné postavy spája vzájomný vzťah priateľstva, nadobudnutého pri nájdení pokladu, láska k rovnakej žene, ich prostoduchosť a slobodomyseľnosť. Vzťah Peppeho a Prengla je podobný ako vzťah Juraja a Andreja vo filme KRISTOVE ROKY, Andreja a Yoricka z filmu VTÁČKOVIA, SIROTY A BLÁZNI. Ester je podobná Marte (VTÁČKOVIA, SIROTY A BLÁZNI) a Jane (KRISTOVE ROKY). „V sérií komických i tragických, respektíve tragikomických udalostí, ktoré sa týkajú ukradnutého pokladu aj úsilia o vybudovanie novej existencie dvoch hlavných postáv..., či ich náhradnej lásky k dcére mŕtvej Ester - sa odvíjajú mnohé ironické komentáre k povojnovej rekonštrukcii, a najmä k obdobiu kultu osobnosti a rokom núteného revolučného optimizmu.“( Macek, V. – Paštéková, J. : Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta, Martin, 1997. str. 418)

Postavy sa vyznačujú charakterovým kontrapunktom, bezstarostný a veselý Peppe a smutný, uzemnený, s rodným krajom spätý Prengel. Počas celého filmu nachádzajú/hľadajú identitu. Peppe, alebo Angelo, Alberti a Macášek, sa predstavuje ako bývalý väzeň, čo mu prináša drobné výhody (kvôli jedlu sa zahrá na mrzáka), neskôr je z neho postava z cirkusu Berousek.

Ester je symbolická ženská postava, nielen metafyzickým rozmerom, vlastnou éterickosťou, ale aj svojím osudom počas vojny (na začiatku prichádza ako Židovka z koncentračného tábora, rovnako ako Marta, neskôr je ako bývala prostitútka pre nacistov). O jej naozajstnej existencii svedčí narodenie dieťaťa, ďalšia Ester, ako keby orámovanie jej skutočnosti, faktu, že nie je iba vízia Peppeho (v noci sa mu zjavuje nahá s pohybom mačky) alebo anjelom, ktorý ochraňuje dvoch bláznov (v iluzívnom obraze anjel lieta nad pekárňou, malá Ester sa hrá s keramickým anjelom, do perníka je prilepovaný vystrihnutý obrázok anjela, neskôr pionierky).

Postava, ktorá má najväčší problém s vlastnou identitou je jednoznačne Ester. Strašná psychická rána z vykúpenia telom jej nedovoľuje vnímať svoju osobnosť, ukotvenosť, odmieta svoje telo a dieťa. Ester sa počas celého príbehu stráca, uniká, odchádza, raz ju nájdu ako tehotnú, raz ako mŕtvu. Postava nenachádza identitu, nedokáže sa zaradiť, preto musí umrieť, aby prenechala miesto druhej Ester- svojej dcére, ktorá bude bez biologického otca, bez akýchkoľvek koreňov a rodinných pút (nakoniec musí odísť do detského domova), ďalšia postava, ktorá musí hľadať svoju identitu.

PÔDORYS

Základ filmu SEDÍM NA KONÁRI vychádza z iných Jakubiskovych filmov. Pôdorys tvorí trojica postáv v milostnom trojuholníku. Príchod Ester vo filme SEDÍM NA KONÁRI je podobný príchodom Marty z VTÁČKOV. „Tretí raz sa rovnaký sujetový pôdorys stane kostrou filmu LEPŠIE JE BYŤ ZDRAVÝ A BOHATÝ AKO CHUDOBNÝ A CHORÝ (1992). Jakubisko nazval tieto tri filmy 'trilógiou o slobode a šťastí'." (Macek, V. – Paštéková, J. : Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta, Martin, 1997. str. 418)

STROM - SYMBOL SLOBODY A ŠŤASTIA

Už z názvu filmu vyplýva, že sedieť na strome/konári je niečo príjemné a dobré. V skutočnosti mal film pôvodný názov Visím na konári a je mi dobre, ironický názov však pre schvaľovacie orgány neprešiel. Názov odkazoval na popravovanie nevinných ľudí počas stalinistického režimu. Jakubisko musel pomeniť pôvodný názov, tým pádom sa aj myšlienka ubrala iným smerom. Strom, ako symbolický priestor tam hore zostal nezmenení. Strom sa stáva najdominantnejším miestom počas celého filmu, miestom bezpečia a miestom kde jablka visia a postavy sedia. Hodnotová artikulácia neprebieha v horizontálnom (Postav dom, zasaď strom), ale vo vertikálnom smere.( Michalovič, P.- Zuska, V. : Juraj Jakubisko. Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2005. str. 132) Pre postavy strom predstavuje priestor bezpečia a pokoja, aj keď sú uväznení v korunách a strácajú slobodu, stále sú v menšom ohrození, než tam dole (nastražené míny- čechovovské očakávanie, ukradnuté šperky Ester ukrýva v korunách stromu, Ester sa na strome ubraňuje pred zobratím do detského domova). Horizontálna štruktúra je priestor stromu ako bezpečnosť tam hore a nebezpečnosť tam dole. Strom je miestom, ktoré spojuje pozemskosť a nebo, je vyjadrením hlbokým putom medzi postavami, je surrealistickým prvkom, symbolom miesta večného pokoja, skadiaľ môže človek pozorovať svet a byť pri tom slobodný a šťastný.

CESTA - PUTOVANIE

Motív cesty je vo filme ako prvok doslovný ale i ako parafráza, metafora. Prengel sa vracia do svojho rodného kraja, do svojho rodinného domu, aby práve tu začal nový život. Kočovník Peppe sa zase chce vrátiť do cirkusu, kde jeho cesta, putovanie neskončí. Cesta je metafora putovania, hľadania identity, priateľstva, vzťahov, otcovstva, lásky k Ester a putovania do hlbín duše. Postavy počas celého filmu unikajú. Ako útočište pred dobou im poslúži starý dom pekárne. Ale ani v ňom nenachádzajú stabilitu, uniknúť sa celkom nedá. Ester viackrát odchádza, uniká nielen pred sebou ale aj pri náznaku stability, zmierenia a pokoja. Aj Peppe chce odísť, pokúsi sa o útek, no vzťah a priateľstvo s Prenglom mu v tom zabráni.

SEDÍM NA KONÁRI A JE MI DOBRE je tragickým ohliadnutím sa za minulosťou. Jakubisko bez zbytočných trúfalostí dokáže obyčajným náznakom ukázať/stvárniť paradoxy doby. Zároveň mystifikuje, ironizuje, vytvára vizuálnu hru s mýtickou atmosférou a s teatrálnym chaosom v pozadí scény. SEDÍM NA KONÁRI A JE MI DOBRE je feéria. Krásna, smutná, kúzelná a pravdivá. Film uzatvára obraz zostarnutej trojice, sediacej na strome, ako symbolická referencia celkového diela.

- SEDÍM NA KONÁRI A JE MI DOBRE, Česko-slovensko/Západné Nemecko 1989, cca 110 minút -

Réžia a scenár: Juraj Jakubisko. Kamera: Laco Kraus. Strih: Patrik Pass. Hrajú: Markéta Hrubešová, Deana Horváthová, Viliam Polónyi, Bolek Polívka, Miroslav Macháček, Štefan Kvietik, Ondřej Pavelka, Stanislav Štepka, Zita Furková, Andrej Hryc a ďalší

BlueBoard.cz