Má ma rád, nemá ma rád [6O %]
Melodráma
Napísal Ivan Kučera   
Utorok, 02 Apríl 2013 04:00

Recenzia nostalgickej detskej zamilovanej melodrámy plnej životných múdrostí MÁ MA RÁD, NEMÁ MA RÁD (2010).

Recenzia obsahuje spoilery.

Vlastne ani poriadne neviem, ako som sa k tomuto filmu dostal. Každopádne, nejako k tomu došlo. A bol som takmer nadšený. Bohužiaľ som čakal niečo predsa len o štipku iné a preto, hoci nerád, musím dať „len“ 60%, hoci som pôvodne myslel, že dám 80%.

Pôvodne som totiž, neviem prečo, čakal, že to prvú hodinu bude o detskej láske, no druhá hodina sa prenesie o povedzme dve desaťročia dopredu a bude sledovať onen bývalý detský párik už v dospelosti.

Skutočne neviem, prečo som mal takéto očakávania, či som si niekde prečítal blbý obsah alebo som niečo zle pochopil. No očakával som niečo také, preto som bol pomerne nepríjemne zaskočený, keď sa žiadna „druhá línia“ nekonala a film po ani nie dvoch hodinách skončil s rovnakými detskými hrdinami, s akými začal...

K prísnejšiemu hodnoteniu ma ale nútia aj oveľa objektívnejšie veci. Napríklad, film mi pripadal výrazne skrátený predovšetkým čo sa týka rodín oboch hlavných detských hrdinov. Rodičia, súrodenci i širšia rodina (retardovaný strýko) oboch detí sú napísaní dobre a rovnako dobre sú zahraní. Ich príbehy však nie sú príliš seriózne ukončené. Akoby sa niekde stratili aspoň ešte dve tri scénky, ktoré by dokončili príbeh chlapcovho zakomplexovaného otca (kamarát Georgea Clooneyho z „Pohotovosti“ alias Anthony Edwards, spoznali ste ho?) alebo dedka (Fraserov otec John Mahoney!), prípadne smoliarskeho ale dobráckeho otca dievčaťa (Aidan Quinn) či jej bratov–dvojičiek. Opakujem: sú to dobre napísané postavy, zaujímavé a svojím spôsobom (každá inak) zábavné, milé a uveriteľné. Chýba im však koniec. Napr. ma takmer až obarilo, keď som si film spätne opakoval v hlave a uvedomil som si, že poslednou scénou Anthonyho Edwardsa bola facka. Síce z nej o ňom mnohé vypovedá, a všetko z toho je pomerne výstižné. Napriek tomu som bol sklamaný, že to takto skončilo. Chýbalo mi vážnejšie uzavretie filmového príbehu. Nejaké zmierenie... alebo také dačo. Neviem, nie som scenárista.

No... a to sa dá povedať o všetkých postavách, okrem oboch detí. Tie sú nielen dobre napísané, obsadené a dokonca zahrané, ale ich príbeh má úvod, jadro a záver.

Mnohé scény sú dojemné (sadenie nového platanu), iné smiešne, ale ak aj sú „schválne“ smiešne, neznevažujú ani neurážajú postavy. Všetko sa nesie v pozitívnom a pomerne optimistickom duchu, hoci z niektorých scén tušíme, že je to pekná fasáda, pod ktorou v skutočnosti hnijú vzťahy.

Pravdaže sa to týka relatívne bohatej chlapcovej rodiny. Dievča žije v podstatne chudobnejšej, no nedostatok peňazí im dáva životnú radosť, energiu a spokojnosť. Iste, je to klišé, ale vďaka dobrej réžii to funguje a nie je to trápne, nechtiac komické ani neznesiteľné. Tento príjemne neškodný film totiž nakrútil Rob Reiner (*1947). Muž, ktorý nám ponúkol dve špičkové adaptácie diel Stephena Kinga (PRI MNE STOJ! a MISERY NECHCE ZOMRIEŤ) a ktorý nakrútil vydarené filmy KEĎ HARRY STRETOL SALLY, ZOPÁR SPRÁVNYCH CHLAPOV či nenáročnú oddychovku s Michaelom Douglasom AMERICKÝ PREZIDENT. Ale aj muž, ktorý sa v 90-tych rokov znemožnil sériou v lepšom prípade priemerných snímok v čele s nudným NAŠÍM PRÍBEHOM s Bruceom Willisom a Michelle Pfeifferovou. Osobne som to s Reinerom vzdal – a zrazu som videl dnešný film. A povedal som si, že to s ním, snáď, ešte nie je úplne márne. Že možno ešte nepovedal posledné slovo.

Nemôžem sa však ubrániť dojmu, že do nemalej miery vykráda vlastné PRI MNE STOJ! (oba filmy mal na starosti rovnaký kameraman), predovšetkým čo sa týka retro poetiky, výrazne docielenej pesničkovým soundtrackom a podobnou výpravou. Na strane druhej... no a čo. Pripadá mi to, ako keby som si sťažoval, že je na svete zbytočne veľa atmosféricky poetických retro snímok z „dávnej“ Ameriky, keď ešte rozhodne nie každá rodina mala zapojený telefón.

Film je plný nápadov a hoci občas scéna začne ako klišé, uprostred zatne do živého a možno až nepríjemne vystihne pointu (takmer až naivne rozprávkovo podaný retardovaný strýko sa zrazu v cukrárni mení na človeka, ktorého by ste doma radšej mať nechceli).

Čo je ale možno najdôležitejšie – tento film je vyrozprávaný veľmi netradične. Dokonca som si pri jeho pozeraní spomenul na Christophera Nolana a jeho MEMENTO. Áno, áno. Ja viem. Viem. Trocha preháňam. Ťažko tie dva úplne odlišné filmy zrovnávať. Napriek tomu je spôsob, akým Reiner (ktorý je zároveň spolu-autorom scenára... podľa knihy Wendelina Van Draanea) príbeh rozpráva, netradičný. Je totiž rozprávaný na preskačku. Dajme tomu desať minút ho sledujem z pohľadu chlapca (vrátane jeho vnútorného hlasu), následne sa dej reštartuje, vráti sa dozadu a vidíme rovnakú scénu, ibaže teraz z pohľadu dievčaťa, vrátane jej monológu! Je to super, osviežujúce a šikovné.

Flipped, USA, cca 90 minút

Réžia: Rob Reiner. Scenár: Andrew Scheinman, Rob Reiner (podľa knihy Wendelina Van Draanena). Hudba: Marc Shaiman. Kamera: Thomas Del Ruth. Hrajú: Madeline Carrollová, Callan McAuliffe, Aidan Quinn, Penelope Ann Millerová, John Mahoney, Anthony Edwards, Rebecca De Mornayová a ďalší