Z pekla
Komiksy
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 28 Jún 2010 05:59

Článok o komiksovom románe Alana Moorea a Eddieho Campbella „Z pekla“.

1888. Whitechapel. Noc, koč, čudne chutiace hrozno. A chuť na prostitútky. Niektoré konkrétne.

Na začiatok chcem povedať, že textom sa budú prelínať citáty z komiksu. Keďže sa jedná o „recenzistické účely“, predpokladám, že sa nejedná o porušenie autorských práv (román v Čechách vydalo vydavateľstvo BB/art).

„Žiadny Jack Rozparovač neexistoval. Mary Kellyová bola len neobyčajne húževnatá samovrahyňa. Čo keby sme to nechali tak?“

Naozaj sa to stalo. Dnes je to príbeh, ale vtedy to bola každodenná realita: na jeseň 1888 Jack Rozparovač v prevažne židovskej štvrti (čo viedlo k vlne antisemitizmu, z vrážd boli vinení aj Židia) Whitechapel zavraždil niekoľko prostitútok (údajne sa rôznia, pravda bude asi niekde medzi číslom 4 a 7, ale to už dnes nikto nevie, keďže i moderní sérioví vrahovia, ktorí boli chytení, odsúdení a popravení, tvrdili, že zavraždili aj o desiatky ľudí viac, než im nakoniec dokázali). Jeho identita nebola nikdy odhalená. To dodnes vedie k šialeným teóriám. S jednou z najprovokatívnejších, ktorú pravdupovediac ale pokladali za jednu z možných už niektorí ľudia roku 1888, prichádza komiksový román „Z pekla“ (From Hell, 2003) komiksového kráľa Alana Moorea („Liga výnimočných“, „V ako Vendeta“) a kresliča Eddieho Campbella.

„Godley, dajte na mňa. Za sto rokov sa stále ešte nájdu píčusi ako on, ktorí budú tieto vraždy baliť do mystických sračiek.“

Grafický román „Z pekla“, odohrávajúci sa vo viktoriánskom Anglicku, má podmanivú čierno-bielu kresbu. Dych ale berie až neuveriteľný príbeh, silné postavy, šokujúca paranoická zápletka a famózna detailná rekonštrukcia.

„Smithovú znásilnili a mučili. To je kruté a krutosť ja chápem. Tabramovú zasa niekto nepríčetný ubodal. To je hnev. Aj ten chápem. Tento vrah je ale oveľa metodickejší. Pitval ju. Tomu nerozumiem vôbec.“

Baviť sa o samotnej teórii je vec zložitá. Skúsim to čo najjednoduchšie. Kráľovná Spojeného kráľovstva Viktória (v historickej melodráme Pani Brownová ju stvárnila Judi Denchová) mala nepodareného vnuka. Princ Albert mal psychické problémy, kvôli ktorým bol neskôr „uprataný“ do blázinca, kde zomrel. Medzitým sa údajne zaplietol s prostitútkou z Whitechapel, ktorú si potajomky zobral a splodil s ňou dieťa. Keď sa to dozvedeli jej „kolegyne“ (toho času finančne vydierané miestnou kriminálnou tlupou vtedajších mafiánov), začali vydierať kráľovskú rodinu. Suma, s ktorou sa na ňu obrátili, bola smiešna. Išlo ale samozrejme o to, že VEDELI. Kráľovná, znechutená „podradnými“ ženami aj vlastným vnukom, najala dvorného lekára Williama Gulla, aby s pomocou kočiša prostitútky vypátral a „odstrašujúco“ zavraždil. Keďže patril k Templárom, ktorí boli rozšírení aj na najvyšších policajných miestach, s ich „tichou pomocou“ vybavil, čo bolo treba vybaviť.

„V skutočnosti nikdy neišlo o vraždy, vraha či jeho obete. Išlo o nás. O to, ako tancuje naša myseľ. Jack odzrkadľuje naše hystérie. Muž bez tváre je záchytný priestor pre každú novú spoločenskú paniku.“

Nie je všetko ale úplne čierne, ani úplne biele. Na prípad bol najatý detektív Abberline, ktorý nepatril k Templárom a hoci mu bolo zrejmé, že sa „niečo deje“, snažil sa vyšetriť prípad, ktorý šokoval verejnosť i média. Vyšetrovanie, vedúce k čoraz bizarnejšiemu záveru, však bolo z pochopiteľných dôvodov sabotované/zametené pod koberec templárskymi nadriadenými.

Vec je ale komplikovanejšia. Podozrivých boli desiatky. Jeden vyzeral podozrivejšie, než druhý (mnohí z podozrivých boli pre nedostatok dôkazov oslobodení a o niekoľko rokov neskôr obesení za iné vraždy). Vrah vraj poslal polícii viacero listov (v jednom určil svoju adresu ako „z pekla“), ale stovky obálok poslali blaznejúci ľudia z nudy alebo recesie.

Moore tvrdí, že Abberline mal „náhodný priateľský“ vzťah s jednou z whitechapelských prostitútok a rýchlo dodáva, že sa samozrejme jedná o „moju fikciu“ a že je to predsa len nepravdepodobné (na strane druhej nie je nič nelogické na tom, že by si detektív niečo začal s prostitútkou zo štvrte, v ktorej vyšetroval zločin). Viac sa dá skôr veriť Mooreovej viere, že Abberlinea (na rozdiel od nadriadených, presvedčených, že čím menej prostitútok bude v uliciach, tým lepšie - len ich štvalo, že sa pri tom narobí toľko svinčíka) zrejme naozaj úprimne štvalo to, čo sa robilo v uliciach, pričom si k obetiam vytvoril smutno-melancholický vzťah.

Niektorí „experti“ naznačujú, že Abberline mohol byť vrahom. To v podstate mohol. Rovnako, ako mimozemšťania. Takouto teóriou by sme sa bez výraznejších zásekov prepracovali k vlastnému rodokmeňu.

Iní naznačovali, že vrahom bol Lusk. Bol to civil, s políciou nemal nič spoločné a založil „výbor bdelosti“, pozostávajúci z dobrovoľne hliadkujúcich civilov. Opakujem. Ak by sme za podozrivého označili každého, kto sa v tom čase pohyboval v Londýne resp. do dvadsať kilometrov od Londýna, mali by sme tisíce podozrivých.

V čase vrážd v jednej z londýnskych nemocníc pobýval slávny „úkaz prírody“, šialene znetvorený John Merrick, prezývaný Sloní muž. Moore naznačuje (dosť pravdepodobnú vec), že Gull ako lekár sa o tento „zjav“ živo zaujímal. Je teda pravdepodobné, že ho navštívil. Ale čo z toho vyplýva?

Pokiaľ vraždil Gull (lekári sa viac-menej zhodli na tom, že vrah mal „určité chirurgické schopnosti“), je málo pravdepodobné, že by sa zdržoval písaním listov. Moore tvrdí, že s listami začali novinári, ktorí potrebovali „hviezdu“, ale mlčanlivý vrah, okrem toho, že vraždil, o sebe nedal nič viac vedieť. Preto s listami začali práve novinári! Postupne sa pridali „bežní obyvatelia Anglicka“ a tak sa časom počet listov „od Jacka Rozparovača“ zvýšil na stovky. „Naplno“ sa podarilo odhaliť JEDINÉHO autora JEDINÉHO listu – paradoxne sa jednalo o ženu. Moore tvrdí, že to, že nejaký šialenec (?) vraždil prostitútky, nie je ani také desivé, ako to, že stovky ľudí v krajine o tom polícii vypisovali listy.

Moore ďalej naznačuje, že Gull (resp. jeho kočiš Netley) jeden z listov skutočne napísal a to práve slávny „z pekla“, ale iba aby zmiatol médiá, verejnosť i políciu. Ak je to pravda, asi nemôžeme pokladať za pravdivú informáciu, ktorú v liste uvádza, reč je pravdaže o jeho kanibalizme. Zároveň polícia dostala ľadvinu jednej z prostitútok. Lekári sa zhodli na tom, že sa naozaj jedná o časť ľudských vnútorností, ale potvrdiť, či naozaj patrila obeti, sa v tej dobe nemalo dať ako. Ak naozaj vraždil Gull, nemohol mať problém, dostať sa k vnútornostiam mŕtvol.

Dnes už sa nedá povedať, koľko ľudí (a akého pohlavia!) „Jack“ v skutočnosti zabil. Niektorí tvrdia, že mnohé ženy, ktoré mu bývajú priraďované, nezabil on, ale niekto iný. Ďalší naopak veria, že zďaleka nezabil len tých „pár“ žien (Moore hovorí o piatich vraždách). Je v tom obrovský zmätok. Dodnes.

Poslednou vraždou akoby sa vrah vyčerpal. Nechcem písať konkrétne detaily, ale bola brutálna aj v porovnaní s predchádzajúcimi brutálnymi vraždami.

Do pátrania sa neoficiálne zapojil aj jasnovidec Lees. Vraj policajnému inšpektorovi („Lebo som to videl vo svojich krvavých víziách.“) ukázal dom vraha. „Náhodou“ sa jednalo o Gullov dom (v spisoch priamo meno nepadne, ale z použitých indícií je na 99% isté, že sa jedná o Gullov dom). Moore naznačuje, že vrahom naozaj bol Gull, ale tiež aj to, že si to Lees všetko vymyslel (nielen toto, ale VŠETKY svoje „sny“) - Gulla „identifikoval“ prosto preto, že ho nemal rád! Čiže trafil klinec po hlavičke a pritom o tom ani nevedel.

Keď Abberline nečakane odišiel na predčasný dôchodok, zamestnal sa v detektívnej Pinkertonovej agentúre. Keď písal svoje memoáre, o Rozparovačovi nenapísal takmer nič. Prečo?

To vedie k teórii, že Abberline sa nakoniec (vlastne je jedno, ako) dozvedel pravdu (panuje legenda, že postupne šalejúci Gull sa mu v slabšej chvíľke osobne priznal), no cez nadriadených sa „nedostal“ a tak bol „uprataný“ na dôchodok so slušnou penziou. Iní tvrdia, že penzia zasa až taká slušná nebola. Možno si ho teda kúpili vydieraním (povedz niečo a zabijeme ti ženu).

Gull oficiálne zomrel v roku 1890. Panuje ale historka, že sa jednalo o fingovanú vraždu. Keď hrozilo, že to celé „praskne“, Templári ho „upratali“. Keďže bol ich „bratom“, zrejme ho nemohli zabiť. Tak nafingovali jeho pohreb (rakva bola zavretá a vraj plná kameňov) a pod menom „Thomas Mason“ ho umiestnili do blázinca, kde v roku 1896 „skutočne“ zomrel.

Každopádne, už fakt, že „experti“ vo svojich fantáziách končia pri Rasputinovi, svedčí o tom, že táto téma je už príliš šialená na to, aby mala šancu byť raz „chladnokrvne vysvetlená“.

Názory na Jackovu identitu sa ale rôznia. Kým niektorí hovoria, že vraždy naznačovali znalosť ľudského tela a teda hovorili skôr o doktorovi, iní naopak tvrdili, že vraždy nijako zvlášť „chirurgickým vzdelaním“ nevynikali. Pokojne ich mohol spáchať mäsiar, zatrpknutá pôrodná babica alebo bývalý zákazník, ktorý sa od prostitútok nakazil. Moore to vysvetlil tým, že sa na vraždách podieľal aj „chirurgicky nevzdelaný“ kočiš Netley. Ostatne, prečo nie?? Ak necháme bokom rovnako logické, ako šialené „kráľovské sprisahanie“, zostanú nám napríklad whitechapelské legendy o tajomnej osobe, vystrašenými civilmi prezývanej „Kožená zástera“. Hoci býva táto prezývka niektorými pokladaná za len inú prezývku Jacka Rozparovača, v skutočnosti výraz „Kožená zástera“ medzi obyvateľmi prekliatej štvrte koloval dávno pred „slávnymi“ vraždami. Bol vo Whitechapel teda sériový vrah DÁVNO pred Rozparovačom?!

Román sa v roku 2001 dočkal filmového spracovania. Nakrúcalo sa v Českej republike. Abberlinea stvárnil Johnny Depp (v románe sa jedná o silného postaršieho fúzatého muža, spokojne ženatého a rozhodne „nechytajúceho draka“). Jeho pravú ruku Godleyho Robbie Coltrane (séria Harry Potter), Gulla Ian Holm (Votrelec) a kočiša Netleyho Jason Flemyng (neskôr hral i v ďalšej Mooreovej adaptácii, v príšernej Lige výnimočných). Film, hoci sa mi hrozne páčil, nemá s predlohou (ktorá je taká seriózna, že ju mnohí čitatelia pokladajú za literatúru faktu) veľa spoločného.

„Vraždu nikdy nemôžete vyriešiť inak, než v čisto právnom zmysle slova. Tá čierna ľudská zrazenina sa nikdy nerozpustí, nikdy nám neostane priezračný roztok. Detektívi nám tvrdia niečo iné: všetko je len mäso a studená balistika. Stačí dodať vraha, motív a prostriedky a zločin máte vyriešený. Ak aplikujeme túto metódu na Druhú Svetovú vojnu, riešenie je nasledujúce: Hitler. Nemecké hospodárstvo. Tanky. A tak si pre pohodlie zjednodušujeme zložité udalosti.“