Komiksové filmy
Komiksový film
Napísal Ivan Kučera   
Streda, 11 November 2009 08:11

Dá sa sfilmovať príbeh o chalanovi, ktorému z dlaní vystrekujú pavučiny, pomocou ktorých lieta nad New Yorkom? Čo by sa nedal – s prihliadnutím na dnešné trikové možnosti. Ale dá sa na to pozerať? Niekedy fakt nie.

Asi prvým skutočne vydareným (= páčil sa divákom a s prižmúreným okom aj kritikom) komiksovým filmom bol Superman Richarda Donnera z roku 1978 (o 12 rokov neskôr produkoval X-Men). Nesmrteľný bojovník Christopher Reeve v ňom stelesnil „muža z ocele“, ale na úspechu sa podieľali i najmodernejšie efekty, dobrý scenár a bombastickí herci (Marlon Brando, Gene Hackman).

Nasledovala dvojka (1980) a v roku 1983 trojka. Všetkým trom zostal verný Reeve, ktorého rola prekliala (už nikdy v žiadnom filme nezaujal). 2004 zomrel po vyčerpávajúcom dlhoročnom ochrnutom boji po páde z koňa.

Ako vidno, ako vyvražďovačky, i komiksové filmy si sami podrážajú nohy tým, že v prípade úspechu vznikajú dvojky, trojky, štvorky atď. Z obchodného hľadiska je to logické a samozrejmé. Veď nech vznikajú. Ale nech sú dobré. Nie ako X-Men: Posledný vzdor.

Čo sa stane, ak ste policajt (Dolph Lundgren) a podsvetie vám vyvraždí rodinu? Môže sa stať samozrejme čokoľvek. V prvom rade je to strašné. Komiks bol však v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia všetko, len nie vážny. Aspoň nie čo sa filmov týka. Preto sa scenáristi do Pomstiteľa (The Punisher) ani nesnažili zakomponovať kvalitné dialógy a prepracované medziľudské vzťahy. Zo snímky Marka Goldblatta (inak strihača Halloweenu 2 a Terminátora) sa stáva nepretržitý sled drsných akčných scén. Treba povedať, že zarastenému Dolphovi to pristane. Matka všetkých komiksových filmov to však zďaleka nie je.

Určite je to ale lepšie, ako situácia, ktorá 1994 nastala okolo marveláckeho výstavného kusu, Fantastickej štvorky (Marvel je najväčšia komiksová firma na svete, za desaťročia činnosti vytvorila stovky postáv a v neviditeľnom rebríčku najlepších komiksových firiem sa na druhom mieste umiestňuje DC Comics - Superman, Batman, Sudca Dredd). Kultový režisér a producent Roger Corman, v ktorého nízkorozpočtových filmoch začínala polovica dnešného Hollywoodu (od Jacka Nicholsona po Jamesa Camerona), kedysi kúpil práva na sfilmovanie spomenutej komiksovej série o vedcoch, ktorí sa z vesmíru vrátia obdarení kurióznymi špeciálnymi schopnosťami (neviditeľnosť, možnosť natiahnuť ruku do trojmetrovej dĺžky).

Lenže čas utekal a film nikde. Tesne predtým, ako by práva vypršali (a teda by sa jednalo o zlú investíciu – zaplatím si za niečo, čo nikdy nevyužijem a nakoniec to vrátim cudzej firme), sa Corman, akoby až natruc, rozhodol zohnať pár dolárov a spráskal film, ktorý sa nikdy nedostal do oficiálnej distribúcie a preto ho skoro nikto nevidel. Tí kúzelníci, ktorí sa k snímke dostali, s trpiteľským úsmevom lamentujú nad výslednou nekvalitou. Naozaj sa dá povedať, že Corman film nakrútil len aby ho nakrútil. „Poriadna“ Fantastická štvorka vznikla až v roku 2005. No, poriadna... Poriadny rozpočet nestačil. Bolo treba kvalitný scenár, hercov, režiséra. Nič z toho film nemal. Dobrý komiksový film to nie je. Hit to však bol a tak rýchlo vznikla dvojka. Tá už ale nezaznamenala ani dobrú tržbu a štúdio práce na trojke stoplo a vyhlásilo, že skôr, ako mu vypršia práva, urobí „reštart“, ktorý bude „vážnejší a psychologickejší“. Od tohto vyhlásenia ubehol približne rok a stále nič. Nevadí.

Danny Cannon. Talentovaný mladý britský chalan. V roku 1993 zaujal Mladými Američanmi s Harveym Keitelom. Ale keď o dva roky neskôr nahradil pôvodne zamýšľaného Richarda Donnera na režisérskej stoličke filmovej adaptácia tvrďáckeho komiksu Sudca Dredd, nemal šancu ustáť vysokorozpočtový akčný triler z futuristickej budúcnosti. On sám to hádzal na predstaviteľa titulnej úlohy (Stallone mu údajne zasahoval do nakrúcania). Tak či tak, výsledkom nie je „plnokrvná oddychová akcia“ ani kvalitný príbeh. Ten film jednoducho nefunguje. Čo je ale asi na celej záležitosti najhoršie, je to, ako dopadol samotný Danny, ktorý odvtedy nič dobré neurobil.

Toľko k úvodu. Ako vidíte, kým horory sa robili od útlej, čierno-bielej nemej kinematografie (detto komédie, drámy či romantické filmy), komiksové filmy nie. Ak ich dáme do pomeru s desaťročiami, počas ktorých sa nakrúcajú filmy, je nakrúcanie komiksov mladučké. Svet filmu si ich začal všímať niekde v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, ale nič extra to nebolo (Pancierové dievča) a komiksy sa nakrúcali nečasto, málokedy stáli za niečo a ak za niečo stáli, jednoducho nezaujali diváka (pôsobivo štylizovaný Dick Tracy Warrena Beattyho).

ÚSVIT KOMIKSOV

Nastal v roku 1998, hoci oficiálne býva za TEN film, ktorý urobil z komiksových filmov hity, pokladaný o dva roky mladší trhák Bryana Singera X-Men. Dravý upírsky akčný horor Blade s elektrizujúcim Wesleym Snipesom v mimoriadne brutálnom kabáte, zarobil veľké peniaze. Ale zaslúžene: okrem vynikajúcich „bullet time“ akčných scén (rok pred Matrixom) oplýval kvalitnými hereckými výkonmi a výborným scenárom, ktorý mal logiku a srdce. Ten film fungoval a vďaka drsnej réžii sa nehanbil vyklepanému divákovi predstaviť hrdinu, ktorého nevinným dieťaťom, držaným za rukojemníka, veru z miery nevyvediete.

O dva roky neskôr prichádzajú X-Men. Singer dovtedy zaujal „len“ kritiku (Zvyčajní podozriví, kingovka Nadaný žiak). Nečudo, že fanúšikovia agresívne naznačovali, že „umelecký“ režisér bol strašný omyl a nemalý rozpočet a ambície vyletia von komínom. Singer prišiel s revolučnou myšlienkou: ak nakrúcate komiks s obrovskou základňou fanúšikov, prvé, čo musíte urobiť, je veriť si a druhé, čo musíte urobiť rýchlo nato, je nechodiť na internet, kde sa kumuluje najnenávistnejšia základňa „kritikov“ (prevažne sedemnásťročných chalanov s prezývkami „HerOpeni25“ či „TankGirlXXX“).

X-Men zaujali. Stali sa komerčným hitom, ale štúdio 20th Century Fox akiste potešil tiež fakt, že to bol dobrý film. Singer kasting s rafinovanosťou inteligentného homosexuála skombinoval so začínajúcimi tváričkami (z austrálskeho herca Hugha Jackmana sa stala hviezda) a skúsenými divadelnými profesionálmi v dôchodcovskom veku (Ian McKellen). Snímka mala nielen veľkolepé počítačové efekty, ale i vydarený scenár, v ktorom nechýbala láska, napätie, akcia ani humor. X-Men sadli mnohým divákom i z toho dôvodu, že sa nebáli byť sami sebou, mierne kontroverzní a používali jednoduché metafory (Židia verzus mutanti, nacisti verzus americká „xenofóbna demokracia“).

Štúdio Sony nezávidelo a o dva roky neskôr priplachtil v ich réžii Spider-Man. Situácia sa opakovala: obrovský rozpočet, gigantický počet fanúšikov a nečakaná režisérska voľba. Úchylný Sam Raimi bol dovtedy známy ako svojrázny tvorca brutálnych hororov s minimálnym rozpočtom (Smrteľné zlo). Spider-Man sa stal kráľom roka s celosvetovými tržbami nad 800 (!) miliónov dolárov. Bohužiaľ, nebol to až taký super film, ako X-Men. Počítačové triky boli v tej dobe predsa len ešte v plienkach (čo sa týka dostatočne vierohodného/realistického stvárnenia chlapíka, v červeno-modrom kostýme na pavučinách poletujúceho nad New Yorkom) a bolo to vidieť. Herci sa motali do bludného kruhu, scenár neprekvapil nikoho, kto čítal komiks a čo je najsmutnejšie, z vysokorozpočtovej snímky sa vytratila Raimiho hravosť. Ten film akoby režíroval robot, robot ho písal a, ruku na srdce, robot akoby aj hral (skoro) všetky postavy.

Diváci ale snímku „zobrali“ a keďže zobrali aj X-Men, štúdiá Fox a Sony sa pohotovo vrhli na pokračovania. Dodnes vznikli X-Men 2 (jedno z mála plnohodnotných pokračovaní úspešného filmu sa vďaka odvážnemu režisérovi nebojí „ísť ešte ďalej“) a X-Men: Posledný vzdor (Singer opúšťa palubu kvôli režírovaniu konkurenčného Supermana a z x-menskej snímky sa bez neho stáva paródia). Fox momentálne sám nevie, kam od radosti skočiť: raz je v hre plnohodnotné tretie pokračovanie, potom prequel o tom, ako vyzerali žiaci „Xavierovej školy pre mimoriadne nadané deti, keď boli v tínedžerskom veku“. Štúdio každopádne aspoň slávilo (komerčný, nie kritický) úspech so spin-off, v ktorom dostal obľúbený Wolverine (Jackman) vlastné dobrodružstvo a hovorí sa o dvojke. Jackman by ako skúsený obchodník/producent bez problémov zniesol celú sériu, ale to by musel poriadne pohnúť adamantiovou kostrou, aby práve neprešli znova pod Marvel.

Spider-Man 2 nečakane prekonal krotkú „jednotku“. Zlepšilo sa všetko: scenár, triky aj herecké výkony. Bohužiaľ, Spider-Man 3 sa zasa topil v blbých efektoch aj scenári. Momentálne Raimi zarezáva na štvorke a možno príde aj päťka a šestka, kým práva vypršia.

Takisto Blade sa rozrástol do trilógie. Hoci však dvojku nakrútil Guillermo del Toro v Prahe, výsledkom bola rozpačitá zmes tupej zápletky a gore. Stále ale lepšie, ako fádna, matná a rutinná trojka Trinity, ktorú prehnane „civilne“ režíroval dovtedajší scenárista Bladeov, David S. Goyer. Následne (2006) prepadlo 13 častí seriálu „Blade: The Series“.

Komiksy sa dočkali samozrejme desiatok spracovaní pre obrazovku, kde dostali seriály a celovečerné kreslené televízne filmy (Batman a Superman z roku 1998). Jedným z mála odvážnych, ktorí síce zostali v TV, avšak v plnohodnotnom HRANOM seriáli, bol Superman. Najskôr v roku 1993 priletel pre dievčatá obľúbený limonádový manekýn Dean Caine, neskôr vysokou sledovanosťou obdarovaný „Smallville“, ktorý sa odohrával v Supermanových pozemských teen rokoch. I Batman mal v 60. rokoch 20. storočia vlastný hraný seriál a kto by zabudol na „The Incredible Hulk“ (v rokoch 1978 – 1982 vzniklo 82 epizód) s kulturistom Louom Ferrignoom (dostal krásne cameo „nočného strážnika s dobrým srdcom“ v Neuveriteľnom Hulkovi s Edwardom Nortonom, predávajúc mu takto dojemne štafetu)?

Nie vždy to však vyšlo. Punisher opätovne dokázal, že je prekliaty: kým Jonathan Hensleigh písal scenáre „nenáročných produkcií“, síce sa na jeho prácu pozerať nedalo (Smrtonosná pasca 3, Jumanji, Svätý, Armageddon), ale určite to bolo lepšie, ako jeho mizerný režisérsky debut Kat alias The Punisher. Hoci sa zdalo, že na rozdiel od prvej verzie s Dolphom sa druhý pokus vydarí, omyl bol pravdou. Výsledok je približne rovnaký. Okej, Thomas Jane je uchádzajúcou voľbou, detto strhujúce „vybielenie rodinného večierku“, kde naprieč zakrvavenou plážou behá Roy Scheider s brokovnicou. Ale snímka ako celok nefunguje, postavy nie sú presvedčivé a ako Sudca Dredd, ani ona nie je ani zábavná, ani „ľudsky vierohodná“. Keď prišla „trojka“ (Kat: Vojnová zóna/2008) s Rayom Stevensonom, u nás išla už znechutene rovno na DVD. Naopak, Constantine (komiks sa volá Hellblazer) zaznamenal veľký úspech a dvojka nevznikla v podstate len preto, že Keanu Reeves nerád robí pokračovania (Matrix je trilógia). A ako ukazuje krvavý Constantine (alebo Spawn, ktorého ústredný hrdina je vlastne zombík, pracujúci pre Satana), komiks dávno nie je len pre deti.

KOMIKS OSCAROVÝ?

Že je to mimoriadne hlúpa predstava? Že komiks môže byť nominovaný na Oscara napríklad za najlepšie počítačové triky alebo iné „technické veci“ (strih zvukových efektov napríklad), ale oscarová nominácia za herecký výkon, scenár alebo dokonca najlepší film roka je nepredstaviteľná? Ha.

Reč je o tzv. „grafických románoch“. Veľkolepých knihách „nie na pokračovanie“ (čo neznamená, že nemôže vzniknúť ešte jedno dve pokračovanie, určite ale daný príbeh nevychádza na pokračovanie 23 rokov v kuse, s drobnými prestávkami – napríklad Vrana bola vydávaná na pokračovanie, ale následne sa preslávila až „konečná“ verzia, v ktorej boli všetky komiksy za sebou s „uceleným jedným“ príbehom – takže žiadna Vrana sa vracia... aj keď EXISTUJÚ filmy Vrana: Mesto anjelov, Vrana 3, Vrana 4: Pekelný kňaz a v roku 1998 trápny kanadský akčný seriál). Grafické romány sú častokrát poňaté „vážne“ a „seriózne“ (psychológia nie je vítaná. Je nutná. Úchvatne primitívne 300 Zacka Snydera sa neráta.).

Pokiaľ človek nie je v komiksových obchodoch zavretý 6 hodín denne, môže ho prekvapiť informácia, že dobová umelecká gangsterka Cesta do zatratenia (Road to Perdition) s Paulom Newmanom vznikla podľa grafického románu. Detto Z pekla Alana Moorea, ktoré sfilmovali v Českej republike bratia Hughesovci s Johnnym Deppom, odhaľujúcim šokujúce tajomstvo záhadného Jacka Rozparovača. Komiksová predloha je zarážajúco detailná a historicky presná štúdia prelomu 19. a 20. storočia. A má vlastný názor. Moore Z pekla nenávidí a tento svojrázny človek nenávidí vlastne celý Hollywood, pretože je z toho, ako pracuje s jeho látkami, mierne povedané zmätený. Dobre, uznávam, že Liga výnimočných skutočne nevyšla. Ale na Z pekla sa dá pozerať viac než dobre a Strážcovia sa spravidla páčili aj fanúšikom komiksu. Moore každopádne nemá také šťastie ako Frank Miller. Jeho a Rodriguezovo Sin City: mesto hriechu s Mickeym Rourkeom excelovalo práve vďaka tomu, že s ničím neexperimentovalo. Naopak, samotný komiks obom režisérom slúžil takmer ako storyboard, ktorý „len“ preniesli akoby od slova do slova na plátno. Detto 300 žiadnu zmenu oproti predlohe nepotrebovalo (len rovina s kráľovnou bola pre potreby filmu doplnená, pretože v komikse sa nevyskytovala, ale to je všetko): jednoduchý príbeh o tristo bojovníkoch, odolávajúcich hrdinne proti niekoľkotisícovej presile zaznamenal dokonca taký úspech, že Miller reálne pracuje na „čomsi ako pokračovaní“, čo je v tomto prípade (kto videl vie) troška neuveriteľné.

Bohužiaľ, nie vždy to vyjde a cenený grafický román sa dočká nedôstojného a „typicky tupého amerického spracovania“ (Liga výnimočných). V lepšom prípade spracovania, ktoré nenechá divákov chladných, ale ich počet sa vyšplhá k číslu osemnásť na celej planéte Zem (V ako Vendeta, Strážcovia). Naopak, i nevydarený komiksový film sa môže stať hitom (Ghost Rider veľkého komiksového fanúšika Nicolasa Cagea). Ale ani najdebilnejší komiks nedokáže prísť s až takou chytľavo primitívnou zápletkou, ako napríklad „dobrí a zlí roboti z vesmíru, ktorí sa dokážu za pár sekúnd poskladať do auta, dinosaura alebo bojovej stíhačky“. Čo neznamená, že sa Transformers nedočkali aj komiksov (zopár zošitov vyšlo i v slovenskej mutácii). Ale komiks bol len dôsledok komerčného úspechu. Na začiatku však stáli... hračky. Detto G.I. Joe. Ale pravdaže nie každý grafický román je automaticky „z vyšších vrstiev“ len preto, že je grafický. Niektoré grafické romány sa nehanbia byť „len dobrou zábavou“ (kontroverzný Wanted).

Bola spomenutá „slovenská mutácia“. To je dôležité rozobrať. V Slovenskej republike komiksy NEMAJÚ tradíciu. Áno, vďaka českým bratom sme mali napríklad „Rychlé šípy“, ale to je asi tak všetko (samotné „Šípy“ však boli sfilmované ako Záhada hlavolamu v roku 1993 - už v roku 1969 vznikol rovnomenný seriál s Janom Krausom - a hrôzostrašne ponurá atmosféra Stínadel hravo strčí do vrecka mnohé plnohodnotné zahraničné horory). Tento komiks však nemal, okrem obrázkov a bubliniek, nič spoločné s fenoménom z Ameriky, kde X desaťročí tvorí plnohodnotnú, sebavedomú, rešpektovanú a dôstojnú súčasť popkultúry, pričom staršie zošity sa na fanúšikovskom trhu predávajú z ruky do ruky častokrát za podstatne, ale naozaj podstatne vyšší peniaz, než za aký sa kúpili kedysi v stánkoch. Je to s nimi ako so starým vínom.

My sme sa „komiksovej kultúre“ nenaučili dodnes. Terajší slovensko-český trh sa napriek tomu nedá porovnať s tým, ktorý tu bol pred desiatimi rokmi. V špecializovaných obchodoch vychádzajú grafické romány v českej či slovenskej (skôr českej) mutácii. Dávno poznáme Hellboya a dokonca i Liz Shermanovú. Zaujímavejšia je však „vlastná tvorba“. Po roku 1989 (dodnes) sa to najviac podarilo slovenským „Bublinkám“, ktoré nemali prevzaté komiksy, ale VLASTNÉ. A žiadna nuda to nebola! Naopak, po zvonení na námestiach akoby zrazu všade vyrástli komiksoví autori/kresliči, čakajúci na prvú príležitosť. „Bublinky“ vychádzali od roku 1990 do roku 1992 a kebyže žijeme v krajine, ktorá je na komiks zvyknutá, dnes by sa jeden exemplár predával za... no dobre, netrúfam si tipovať. Ale ja by som jedno číslo (ktoré stálo v priemere 20 Kčs) za menej ako desať eur nepredal. A to by som bol ešte z lacného kraja a večer by som si v posteli vyčítal, čo za svinstvo som to urobil. Okrem „Bubliniek“ sa o našu komiksovú výchovu najmonumentálnejšie postarala firma Semic-Slovart, ktorá nás v rokoch 1991 - 1994 zásobovala DESIATKAMI komiksových zošitov v slovenskej/českej mutácii. Tyčou, okolo ktorej sa firma náruživo krútila, sa stal fenomenálny Peter Parker ako Spider-Man. Vydavateľstvo však tiež experimentovalo (komiksový prepis Terminátora 2) a prichádzalo aj s menej tradičnými komiksami. Napríklad chlapec, ktorý hádzal do labutí kamene, sa zmenšil na miniatúrneho človiečika (Nils Holgersson). Firma myslela na malé deti (praveký chlapec Thorgal) i na tínedžerov, ktorým sa Parker zdal mäkký (Conan). I ďalšie firmy/komiksy sa v nasledujúcich rokoch snažili na Slovensku preraziť (Mickey Mouse neskôr Káčer Donald). Ale na „Bublinky“ a Semic-Slovart nikto nemal. U Čechov najviac zabodoval/dodnes boduje časopis „Crew“. Komiksy na Slovensku sú stále určené „menšinovému čitateľovi“. Ak sa chcete hádať, ukážte mi aspoň desať „normálnych“ kníhkupectiev, kde predávajú komiksy. A v knižniciach? Nebuďte smiešni.

Grafický román nie je jediná „menej tradičná“ forma komiksu. Medzi menej typické akiste patrí (okrem Príznačného svetu s Thorou Birchovou a Scarlett Johanssonovou) aj obézny kocúr Garfield: z kratučkých dospeláckych novinových „stripov“ (čo ma vedie k otázke, kto odvážny sfilmuje príbehy mliekara Dana? Ale asi nikdy nikto.) v Hollywoode urobili (už 2x) rodinnú komédiu s počítačovým tancujúcim kocúrom, dabovaným „suchým“ Billom Murrayom. No... bolo to lepšie, ako Fantóm, v ktorom po džungli pobehoval Billy Zane v obtiahnutom fialovom trikote.

Najviac slávy z komiksových filmov asi zaznamenal Temný rytier Christophera Nolana: zarobil obrovské peniaze a získal osem oscarových nominácií (z nich dve premenil na zlato). Kto by to bol povedal do série, ktorú koncom 80. rokov odštartoval začínajúci Tim Burton s Michaelom Keatonom (Batman, Batman sa vracia) ako „len“ výbornú audiovizuálnu zábavu a ktorá pod dohľadom Joela Schumachera (Batman navždy, Batman a Robin) zmutovala do trápnej rachotiny (veľa o tom, čo je zač, vypovedá fakt, že diváci na celom svete riešili trápnu otázku, či Batman na brnení naozaj musel mať bradavky). Následne štúdio Warner Bros. odvážne sériu reštartovalo a začalo od nuly: Batman začína bol vynikajúci, ale skutočnú vášeň (spôsobenú aj predčasným úmrtím predstaviteľa Jokera, Heatha Ledgera) vyvolal až temný rytier. Hoci „len“ komiks, mnohí ho pasovali za jeden z najlepších filmov roku bez nároku na žáner či krajinu výroby.

EPILÓG

Čo robí dobrý komiksový film? Dobrý scenár, dobrý režisér a dobrí herci. Žiadne tajomstvo v tom nie je.

Tiež treba vedieť v správnej mierke skombinovať najmodernejšie počítačové efekty (ktoré ku komiksovým filmom jednoducho patria, či sa to niekomu páči alebo nie a sem tam má úchvatná audiovizuálna podoba PRÁVO prekričať scenár, ako sa to podarilo svojim spôsobom fascinujúcemu európskemu Immortalu, ktorý si zrežíroval sám autor svojrázneho komiksu Enki Bilal s Thomasom Krestchmannom, egyptskými bohmi a lietajúcou pyramídou, vznášajúcou sa nad mestom) so scenárom, v ktorom je všetko prepracované (dialógy, motivácie, charaktery, medzisuperhrdinské vzťahy).

Môže sa síce zdať logické namietnuť „Ako preboha poľudštím chlapa, ktorý dokáže silou vôle ohýbať železo?“, ale X-Men dokazuje, že sa to dá. Má priemerný filmový mutant iné pocity, ako podobne „zo spoločnosti vydedený“ homosexuál, bisexuál alebo zdravotne postihnutý človek? Nie som si istý, ale myslím si, že nie.

Osobne si myslím, že toto sa podarilo i snímkam Daredevil (Ben Affleck) a Hulk (Eric Bana), hoci vzhľadom na vysoké rozpočty sa pri pohľade na tržbu nedá hovoriť o čistom úspechu a i kritika bola názorovo tu i tam.

Zaujímavosťou je, že na Daredevilovi všakovako pracoval (oficiálne však len stvárnil podpornú roličku „forézneho asistenta“) Affleckov kamarát a režisér/scenárista Kevin Smith. Nedá mi nespomenúť, že svojho času bol najatý na napísanie scenára k Supermanovi, ale to, čo nasledovalo, sa nedá popísať slovami (napriek tomu som sa o to pokúsil). Nakoniec ho z hry vyradilo duo Burton/Cage, ale ani oni snímku nedorazili do úspešného konca. Superman sa vracia priletel až v roku 2006 pod taktovkou Singera, ktorý túto ikonu komiksov miloval natoľko, že kvôli nej odmietol nakrútiť tretích X-Menov a štúdio Fox, namiesto toho, aby naňho počkalo, nepočkalo a trápne najalo Ratnera. Singerov film stál neskutočné peniaze (oficiálne verzie hovoria o 250 miliónovom rozpočte), ale komerčný ohlas bol slabý (vzhľadom na prehnaný rozpočet) a dvojka (resp. štvorka, pretože Singer oficiálne nadväzoval na prvé dva už nakrútené diely) dodnes nevznikla.

Nevznikli ani mnohé očakávané sľubované komiksové veľkofilmy, napr. x-menovské spin-off Juggernaut (Vinnie Jones), Magneto (Ian McKellen), Deadpool (Ryan Reynolds) a dokonca Storm (Halle Berryová). Našťastie vznikol Hellboy v réžii dravého Hispánca Guillerma del Tora (Mimic, Devil, Faunov labyrint), ktorý na projekte rozumne úzko spolupracoval s otcom komiksovej predlohy, Mikeom Mignolaom. Výsledok je vďaka výkonu Rona Perlmana na pomilovanie (nevraviac o tom, že mu pri českom nakrúcaní takmer nabúchal búdku KAREL RODEN). Pravda, Hellboy 2: Zlatá armáda, už až tak nevyšiel, príliš na ňom bolo vidieť, že je to skôr režisérova fantazijná predpríprava na Hobita, než pokračovanie jednotky.

NOVÁ DOBA

Vyjdú komiksové filmy z módy? To je komplikovaná otázka. Je pravda, že mnohé „módne filmové vlny“ čoskoro vyšumia do prázdna. Kto normálny by dnes napríklad nakrúcal americký remake japonského hororu? A kde sú Pokémoni?

Komiks je však dlhotrvajúci fenomén, ktorému utekajúce roky neubližujú. Naopak, vďaka nim sa stáva prepracovanejší a kvalitnejší. Pokiaľ sa podľa komiksov nezačnú nakrúcať vyložené sračky, akoby mohli vyjsť z módy? Môžu niekedy vyjsť z módy kvalitné filmy? NIE, komiksové filmy NEBUDÚ upadať. Naopak. Začnú sa vyvíjať. Príde evolúcia a ako v X-Men, ani táto nebude trvať milióny rokov. Po nej budeme mať úplne iné prototypy komiksových snímok.

Reč je o „miešaní univerza“. V komiksových zošitoch je bežné, aby sa v jednom príbehu stretlo viacero hrdinov, napríklad Spider-Man bojuje proti Hulkovi s pomocou Fantastickej štvorky a z kozmu zrazu padne Thorom do nebies nedávno unesený Blade. Nič výnimočné.

Pre filmy to však výnimočné bohužiaľ JE. Zlom nastal v roku 2008, kedy sa v hite Iron Man objavil Nick Fury (Samuel L. Jackson... Nicka však už v roku 1988 stvárnil DAVID HASSELHOFF v televíznom Nick Fury: Agent of Shield) alias marvelácky šéf protiteroristickej jednotky s páskou cez oko. Dostal priestor i v dvojke a v Neuveriteľnom Hulkovi s Edwardom Nortonom sa pre zmenu objavil zasa Iron Man. Skutočne veľké veci sľubuje chystaný crossover Pomstitelia, kde sa okolo roku 2011 (uvidíme, nakoľko to skomplikuje Hospodárska kríza, ale osobne by som dal ruku do ohňa za to, že ak aj Pomstiteľov raz niekedy naozaj uvidíme, určite nie v roku 2011) stretnú v jednom tíme viacerí známi superhrdinovia (napr. Kapitán Amerika či Tony Stark).

Tieto filmy pochádzajú zo stajne Marvel. Iste, to aj hore spomenuté. Tie ale Marvel „iba“ vymyslel. Následne ich predal práva hollywoodskym firmám (Fox, Universal...) a výsledné diela boli dielom daných firiem (hoci je pravda, že vodcovská osobnosť Marvelu, veterán Stan Lee, sa často podieľal na ich produkcii ako „odborný dohľad/dozor“... to ale nie vždy stačí).

V r. 2008 ale Marvel SÁM začal režírovať filmové adaptácie vlastných komiksov a prvé dva filmy (Iron Man, Neuveriteľný Hulk) sa stali hitmi. Na premiéru v lete 2010 momentálne čaká post-produkciou zmáhaný Iron Man 2 a shakespearovec Kenneth Branagh sa oficiálne konečne pustil do mytologického Thora, mlátiaceho okolo seba gigantickým zázračným kladivom.

V dobe, kedy konkurenčné štúdiá robia s marveláckymi klasikami skutočné masakre (Ghost Rider) a kedy ženské spin-off slávnych celovečerných klasík zaslúžene vybuchujú ako vyložené nepodarky (Elektra Jennifer Garnerovej z Daredevila, Catwoman Halle Berryovej z Batman sa vracia), je odpoveď na otázku „Ako?“ zrejme jediná a krásna. Proste Marvel.

P.S. hoci ho v lete 2009 za 4 miliardy USD kúpil kolos Disney. Ťažko povedať, nakoľko (ne)bude ovplyvňovať výsledné filmové diela.

P.S. Všetkým dnes spomenutým škatuľkám sa vehementne vzpiera Shyamalanov Vyvolený, ktorý SPOILER je akousi Matkou komiksov bez toho, aby podľa nejakého konkrétneho vznikol (!). Bruce Willis v ňom stvárňuje muža, ktorý ako jediný prežije vlakové nešťastie a dozvie sa, že je komiksovým superhrdinom. A z jeho mentora (Samuel L. Jackson) sa stáva ukážkový komiksový zloduch (úhlavní komiksoví nepriatelia bývali v minulosti často veľmi dobrými priateľmi, kolegami a spolubojovníkmi). Bohužiaľ, hoci tento strhujúco civilný pohľad na necivilnú tému bol geniálny, kvôli priemernému komerčnému ohlasu dodnes nebolo režisérovi umožnené dotočiť ďalšie dve časti, čím by z Vyvoleného spravil plánovanú trilógiou. SPOILER

P.S. 2 Vyvolený nie je jediným „komiksovým filmom bez komiksu“. Chystaný Defendor s Woodym Harrelsonom si z komiksov uťahuje, ale podľa žiadneho konkrétneho nevznikol. Takisto ožratý Hancock s Willom Smithom alebo pixarovka Rodinka úžasných.

P.S. 3 Na čo nezostal priestor ani chuť: treba spomenúť aj komerčné hity, o ktorých mnohí nevedia, že tiež vznikli podľa komiksu, no Muži v čiernom a Ninja korytnačky majú s údajne temnou komiksovou predlohou spoločných naozaj len veľmi málo vecí.

Posledné slovo má pravdaže David (lebo Chuck v žiadnom komikse nehral):