Rajská záhrada
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 03 Máj 2012 04:00

Článok o posmrtne vydanej novele Ernesta Hemingwaya „Rajská záhrada“.

Slávny americký románopisec Hemingway (1899 – 1961) patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov tzv. „Stratenej generácie“. Bola to generačná skupina Prvou a Druhou svetovou vojnou zničených vojakov (ďalej napr. Erich Maria Remarque či Romain Rolland), ktorí sa už nikdy úplne nespamätali z toho, čo zažili v zákopoch. To, že to prežili, zvykli pokladať za najväčšie nešťastie svojich životov. Nikdy si neprestali vyčítať, že prežili, kým ich kamaráti, priatelia, rovesníci a bývalí spolužiaci umierali v ukrutných podmienkach vedľa svojich poodtŕhaných rúk a nôh. Spoločné mali aj to, že o tom skôr či neskôr napísali bestsellery (napr. „Na západe nič nové“).

Aj keď osobne medzi najlepší kus Stratenej generácie pokladám Remarqueov „Víťazný oblúk“, objektívne treba povedať, že najvýstavnejším spisovateľom tragickej generácie navždy zostane urastený milovník safari, boxu, žien a alkoholu, Hemingway. Vytvoril veľa klasických diel, v čele s novelou „Starec a more“ alebo románom „Komu zvonia do hrobu“. Následne sa tento držiteľ Nobelovej ceny za literatúru zastrelil.

Cca 190-stranová novela „Rajská záhrada“ („The Garden of Eden“) vyšla až po jeho smrti v roku 1986 (v slovenskom preklade v roku 1991). Vydala ju jeho rodina. Dostala sa ku mne dlho po tom, čo som si prečítal jeho najslávnejšie diela a milo ma prekvapila svojou jednoduchosťou; miestami mi pripomínala dokonca tvorbu Charlesa Bukowského. Pripadalo mi to osviežujúce. Príbeh je sympaticky neambiciózny, no medzi vetami sa čitateľ o hrdinoch dozvie veľa; predovšetkým o komplikovanom vzťahu medzi spisovateľom a jeho otcom.

Hrdinom je spisovateľ. Typický hemingwayovský literárny predstaviteľ – mužný, obklopený ženami, fyzickou aktivitou, jedlom, alkoholom a písaním. Spoznávame ho v pokojnom období, keď má za sebou vojny a už od života nechce nič viac, než prežiť tichý a pokojný život dobre situovaného spisovateľa, ktorý sa práve šťastne oženil.

Ako sa ale ukáže, jeho láska to nemá v hlave v poriadku. Počas medových týždňov nadviažu bisexuálny vzťah s iným dievčaťom. No a to je v podstate všetko. Žiadna vojna, žiadne zákopy. Zbrane dávno stíchli, no napriek tomu je to rovnako pôsobivé, ako „Na západnom fronte pokoj“.

Podobne, ako v jeho ostatných dielach, ani teraz sa Hemingway nespreneveril svojmu štýlu. Je to stručné, rázne, chladnokrvné, zdanlivo bez emócií. Hemingway sa nikdy nevyžíval v mohutných opisoch prírody, hoci ju miloval a viac či menej s ňou boli zviazané všetky jeho príbehy. Nie je zaliečavý, nie je ťažkopádny.

„Jeho otec vedel rozdávať skvelé rady. Destiloval ich z trpkej brečky vlastných starých chýb, osvieženej novými omylmi, na ktoré sa ešte len chystal a rozdával ich trefne a presne ako človek, čo si vypočuje otrasný rozsudok a pritom mu nevenuje väčšiu pozornosť, ako drobnému písmu na lístku z transatlantického parníka“ (úryvok s. 120)