Príliš osobná známosť
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 01 Marec 2012 04:00

Článok o takmer romantickej knižke Evy Urbaníkovej „Príliš osobná známosť“.

Keď som pred rokmi chodil do školy, počúval som rádio Koliba s Julom Viršíkom, Mircom a istou Evitou. Jej výrazný akustický prejav, hraničiaci s hystériou, sa postupne oslobodil z rádia a zdanlivo sa vytratil. V skutočnosti len prešiel inam. Do kníh. Teraz ho aspoň nemusíme počúvať. Stačí čítať. Nie, že by to bol zázrak. Ale je to o čosi menej hlboká žumpa, než som čakal.

Asi sa odo mňa teraz čaká vymenúvanie urážok na adresu Evy Urbaníkovej. Jej rozhlasový prejav som, ako trpezlivý tínedžer, ešte bol ochotný rešpektovať. Teraz, keď už mám kúsok po tridsiatke a vidím ju v televízii, ježia sa mi vlasy. Evita je pre mňa zosobnením toho, čo na slovenskom šoubiznise nenávidím. Čím opovrhujem. Typ sfanatizovanej, pomýlenej, v akejsi zvláštnej nerealistickej bubline zavretej pseudo osobnosti, ktorá zatiaľ nepovedala nič, čo by ma zaujalo. Jej prejav je mi vrcholne nesympatický, niekedy mi je pri ňom dokonca zle z krajiny, v ktorej žijem a v ktorej takýto ľudia môžu byť úspešní. Nechápem, že takémuto človeku je dlhodobo umožnené existovať na televíznej obrazovke, ale som si takmer istý, že ak by ju diváci nemali radi, nebola by tam.

Čo ak sa ale nejedná o obľúbenosť? Čo ak je to skôr také to opovržlivé navštevovanie zakázanej časti cirkusu, kde sa nemôžete vynadívať na hada s dvoma hlavami a koňa so zadkom namiesto tváre?

Keď mi moja priateľka povedala, že k narodeninám dostala knižku od Evy Urbaníkovej „Príliš osobná známosť“ (z roku 2010), skoro som dal do novín inzerát, že zadarmo darujem pečeň, srdce, mozog a pľúca (no zadarmo len v prípade, ak ma niekto príde zažíva vypitvať dvoma mačetami do 24 hodín).

Keďže rád nadávam najmä na to, čo poznám (a teda viem, že si to zaslúži), pri otázke, či si knihu budem chcieť prečítať, som povedal, že samozrejme áno.

Samotná knižka našťastie nie je hrubá – jedná sa o malý formát, cirka 150 strán. S nenáročnou kresbou na obale. V podstate aj samotný text je nenáročný. Čo je šokujúce plus – čakal som žumpu, plnú prasacích výkalov (vrátane hnilých mŕtvych zvierat).

Áno, áno, áno. Je to desivé a budem sa za to smažiť v pekle. CHCEM sa za to smažiť v pekle, pretože takýto podraz som sám od seba nečakal. Ale ešte jedno ÁNO. Áno, prosto sa to DÁ čítať. Nie je to na Nobelovu cenu. Nie, asi naozaj nie je. Dokonca ani Stephen King sa nemusí báť konkurencie. Ale DÁ sa to čítať. Došľaka. Dá.

Nepáčila sa mi ústredná hrdinka. Vlastne sa mi nepáčili žiadne postavy. Boli to blbci, kravy a nudné decká. Nepáčili sa mi dialógy, ktoré s realitou nemali nič spoločné (zrejme ani s bratislavskou). Naopak: páčilo sa mi, že sa nejednalo o „klasický“ romantický slaďák, ale o vážnejšiu vec (dráma je silné slovo, ale komédia to tiež nie je), v ktorej sú zobrazené aj zlé ľudské vlastnosti (podotýkam, že zlé vlastnosti muža; ženy sú v Urbaníkovej svete super, obetavé, neporaziteľné a dokonalé).

Páčilo sa mi, že žena zostáva pri mužovi stáť aj vo chvíli, kedy sa tuctový romantický blábol zmení na drámu o alkohole a iných menej príjemných veciach.

Osobne si myslím, že alkohol len odomyká vlastnosti, ktoré vo vás sú. Nie prioritne zlé, Evita! Veľakrát som poznal ľudí, ktorí keď sa opili, boli milí, fajn – a vôbec! To až keď boli triezvi, boli zlí a neznesiteľní. Len u neskúsených ľudí, čerpajúcich životné skúsenosti z časopisov, sa alkoholizmus rovná Zlo.

Ale okej, beriem: je to Urbaníkovej skreslený pohľad na svet, kde muži sú zlí a pijú a ženy pri nich stoja, lebo im to poradili múdre babičky. Okej, okej, okej. Nechápem, neberiem, ide mimo mňa, našťastie sa medzi takto jednorozmernými ľuďmi nepohybujem. Uráža ma to, znechucuje, nie je to fér voči mužom a vlastne ani voči ženám, ktoré žijú s normálnymi mužmi. Ale okej, autorka na to má právo (keď sme pri tom, právo má aj na jednosmernú letenku do Chorvátska alebo na Ibizu... prosto preč z krajiny).

Ak necháme bokom zjednodušovanie závažných tém, ktoré sa mi pravdaže nepáčili, páčilo sa mi, že od polovičky sa romantika mení na drámu... a vo chvíli, keď sa žena má rozhodnúť, čo urobí, urobí... neprezradím ČO. Ale v podstate ma to príjemne prekvapilo. Presne takto to v živote často končí. Hľadanie čo najhlúpejších argumentov, prečo pokračovať. Evita ako-tak realisticky opisuje aj samotného alkoholika. Konkrétne ako precitlivenú trosku, neustále sľubujúcu „polepším sa, polepším sa“. Na strane druhej, v roku 2010 by to chcelo predsa len citlivejší, originálnejší, inteligentnejší a psychologickejší prístup k téme „alkoholizmus“, než aký autori volili v roku 1888, kedy sa opití ľudia opisovali ako posadnutí diablom.

Nebojte sa preto, o žiadnej veľkej psychológii nemôže byť ani reč – všetky tieto veci sa bežný laik dozvie večer v správach, nemusí si kvôli nim kupovať knižku od Evity. Neviem, či to myslela ironicky alebo vážne, ale tipujem vážne. Čo je v konečnom efekte nechtiac smiešne, pretože Evita nevie písať dialógy, postavy, vzťahy ani zvraty v deji a dráma bez týchto vecí nie je drámou. Je niečím iným, horším, ale nechce sa mi hľadať správne slová, že ČÍM.