Karikove hororové poviedky
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 13 Október 2011 04:00

Článok o desiatich hororových poviedkach Jozefa Kariku („V tieni mafie I – II“).

Jozef sa preslávil mafiánskym bestsellerom „V tieni mafie“. Rýchlo pridal dvojku a tento rok sériu zakončí trojkou, „Nepriateľom štátu“. Venuje sa však aj písaniu poviedok.

Osobne mám k poviedkam zvláštny vzťah: na jednej strane ma na 70% nudia, na strane druhej ich napriek tomu stále vyhľadávam. Totiž, napísať dobrú poviedku nie je jednoduché. Niektorí dokonca tvrdia, že frajer na písanie sa nepozná podľa románu, ale poviedky. V podstate súhlasím, i keď je to kontroverzný názor, ktorý sa ťažko obhajuje.

Poviedka je zovretejšia vec. Treba mať viac pod kontrolou svoje myšlienky, treba prísnejšie dozerať na postavy, dialógy, príbeh, zápletku, všetko. Písať v nej len o tom, čo je dôležité. Do románu môžete napchať čokoľvek s odôvodnením „je to román, môže v ňom byť všetko“ (aspoň si to niektorí myslia... iní im to potom vydávajú). V poviedke je to komplikovanejšie.

Aspoň 70% poviedok je všelijakých, len nie dobrých. Keď sa ale nejaká vydarí, je to radosť čítať. Vždy vtedy cítim nutkanie rýchlo nejakú vlastnú napísať. Dobrá poviedka ma inšpiruje. Možno i preto poviedky napriek opätovným sklamaniam stále čítam. Ak sa totiž poviedka vydarí, je to radosť.

Všetky poviedky, o ktorých dnes bude reč, sú hororové. Časopisecky bola vydaná len jedna, „Hmlisko“.

Jozefove hororové poviedky majú spoločné: klišé, sex, násilie, atmosféru a slovenské lesy a slovenskú históriu. Nekopíruje štýly zahraničných autorov, neumiestňuje dej príbehov do iných štátov Európskej únie, prípadne do Afriky (i keď raz za čas by to MOŽNO bolo zaujímavé). Zostáva na Slovensku. Má rád obrovské hory, hmlisté lesy, po daždi vlhkú prírodu. Je to poznať a na rozdiel od iných, ktorí to tiež milujú, o tom dokáže písať. Opisy slovenskej prírody sú plné pochmúrnej nálady. Jesenné alebo mrazivo tiché zimné lesy ani v skutočnosti nie sú príliš pôvabné. Zachovávajú si však určitú až desivú poetiku. A tú dokáže Jozef výstižne opísať.

Horšie je to so sexom, ktorý v jeho príbehoch pôsobí nudne, detto násilie. Pritom ako sex, tak násilie, tvoria v jeho príbehoch dôležitú súčiastku a obe píše „otvorene“. Osobne ma ale krvavé a sexuálne scény v jeho dielach príliš nebavia.

Hoci knihy a poviedky percentami, na rozdiel od filmov, nehodnotím, tu som (pre lepšiu orientáciu?) neodolal.

HMLISKO Moje prvé stretnutie s Jozefovou prácou. Poviedku uverejnil časopis „Fantázia“ v čísle 1 z roku 2010 (s. 84). Dovolím si tvrdiť, že jedna z mála hororových poviedok, aké boli vo „Fantázii“ publikované za celé roky jej vychádzania. A možno jediná vydarená. Hoci som sa do nej začítal s vopred jasným názorom (na Slovensku nikto nevie napísať horor), čoskoro ma nervózna lesná atmosféra vtiahla. Rozuzlenie slabšie: násilie to kazí. Atmosféra každopádne nad priemerom. 60%

LESNÝ STRACH Bravúrna lesná atmosféra pochmúrnych sychravých hôr, plných tajomstiev, z ktorých dobrý spisovateľ môže čerpať celý život. V minulosti našej krajiny boli lesy všade... žili v nich ľudia... ľudia robia šialenosti... a kmene stromov sú ako špongia. Nasiaknu nimi. A dodnes ovplyvňujú turistov. Celkom tomu verím; ostatne, záhadný „Čierny“ možno dodnes obchádza lesy. Jedna z Jozefových najstrašidelnejších poviedok. 80%

SAMOTA Vlakový krvák, pripomínajúci poviedku Clivea Barkera (sfilmovanú v r. 2008 ako POLNOČNÝ VLAK s Vinniem Jonesom). Zároveň ďalší dôkaz, že násilie Jozefovi príliš nesedí. Krvavý dej má prevarené „šokujúce“ rozuzlenie, ani sem nebudem písať všetky filmy, v ktorých som ho videl. Prekvapilo ma, že sa takýto „obyčajný krvák“ v roku 2009 umiestnil na treťom mieste v Cene Fantázie o najlepšiu fantastickú (horor, fantasy, sci-fi) poviedku. Nápad urobiť vraha z „obyčajného“ sedliaka je však originálny a funguje. Viac hororov s psychopatickými sedliakmi zo slovenských kopaníc (sedliak pripomína Zubáča z „Tieňa mafie II – Času dravcov“). Len ich umiestniť do originálnejšieho príbehu. Poviedka napriek tomu bola v r. 2011 publikovaná v hororovej zbierke slovenských autorov „Farby strachu“. 40%

BLÍZKO SEBA Toto by asi nechcel zažiť žiadny chlap (v lanovke ani nikde). Ale ak upustíme od studeného mučenia, ktoré žiadneho trocha skúsenejšieho hororového fanúšika nezaujme, veľa z poviedky nezostane, keďže je VEĽMI jednoduchá. Jediné dve „naozaj“ originálne veci boli: Zlo vyčíňa v podstate len kúsok od „bežného rušného diania“ a rukami nečakanej postavy (od začiatku som myslel, že ak bude niekto zástupcom Zla, tak postava X a nie postava Y). Pokiaľ je skutočne pravda to, čo k poviedke Jozef pripája („Poviedku som poslal do súťaže v rámci Istrozinu, kde medzi porotcami vyvolala primerané zdesenie, čo považujem za úspech.“), som zhrozený z toho, že takéto naivné dielo (z ktorého sa nemôže obracať žalúdok nikomu, kto pozná Daria Argenta a Lucia Fulciho a to sú ešte pomerne komerční režiséri) môže niekoho šokovať. Ak TAKÝTO ľudia seriózne na Slovensku rozhodujú o tom, čo vydať a čo nevydať, potom som sa práve začal báť . Nie je to kritika na Jozefa. Ten vie napísať a už napísal stokrát lepšie veci. Kašľať na jednu zlú poviedku. Je to kritika na stranu poroty, ktorej stačí napísať „postava X postave Y odrezala penis“ a už z toho dve noci nespia. Smiešne. Poviedka 40%. V lepšom prípade. Porota 0%.

TAJOMSTVO ZEME TOTO je Karika, ktorého hororovú tvorbu som ochotný rešpektovať. Minimum násilia (najlepšie žiadne), maximum opantávajúcej atmosféra nočných hôr. Ak sa pozriete tamto, uvidíte posledné záblesky slnečného žiarenia. Ale tmy je už podstatne viac. Tam, pri strome, stojí postava. Alebo je to len škodoradostne zákerná hra tieňov? Počkajte a uvidíte. Alebo radšej utekajte. Nejedná sa o „klasickú“ poviedku, skôr o akýsi sumár skutočných udalostí. (Anti)hrdina poviedky, Juraj Lupták, totiž skutočne existoval. Bol to jednoduchý muž a opilec, známy pod prezývkou Banskobystrický škrtič. V rokoch 1978 – 1982 okradol, zbil, znásilnil a zavraždil tri osoby ženského pohlavia. Bol popravený v r. 1987. Lupták v prenesenom význame následne vystupoval aj v Karikovej novele „Zrkadlenie smrti“ (nebola dodnes publikovaná, s výnimkou Karikovej osobnej internetovej stránky), kde po ňom pátra hrdina Karikovej kurióznej poviedky „Záchvev“ a nevydarenej novely „Dvojičky“. 80%

INTERNÁT Slasher zo slovenského internátu? Našťastie áno. Nanešťastie, otrasný. Poviedka je údajne prvá hororová, ktorú Jozef napísal. Ak by som na základe tohto klišé blábolu mal rozhodnúť, či mu niečo vydať alebo nevydať, nikdy by som mu nič nevydal. Tušil som, že to bude mať aspoň nečakaný koniec (keď už nič viac), ale to nie je záchrana všetkého. Hoci jej dávam až 20% a hneď pod týmto odsekom spomenutému „Záchvevu“ rovnú nulu, je „Internát“ horší, lebo je to klišé na klišé. „Záchvev“ je aspoň šialenosť. 20%

ZÁCHVEV Pripadalo mi to, ako keby Jozefa niekto uniesol, štyri týždne opíjal a popri tom ho nútil napísať poviedku. Typický príklad extrémnej poviedky, ktorá sa čitateľovi alebo bude veľmi páčiť alebo veľmi nepáčiť. Ja, hoci mám rád originálne veci, ju odmietam. Zrejme sa malo jednať o romantické dielo. Hrdinom je Gaburin, ktorý sa následne stal hrdinom aj Jozefovej (dodnes nevydanej) novely „Dvojičky“ a následne pátral po sériovom vrahovi v novele „Zrkadlenie smrti“. Ťažko povedať... Extrémny štýl, extrémne hodnotenie. Hocičo medzi 0% a 100% by podľa mňa bolo alibistické. Takže 0%.

BIELE DIERY Poviedku by som premenoval na „Čiernych psov“. Muž zistí, že smrťou všetko nekončí. Presvedčí ho o tom jeho mŕtva suseda a jej vojnové tajomstvo. Prejavilo sa zasa to, čo sa Jozefovi podľa mňa relatívne často stáva: rozuzlenie nebolo také dobré, ako som čakal. No tony atmosféry, pôsobivé historické pozadie a psychologická prepracovanosť hlavnej postavy, to zručne maskujú. Povedal by som, že nie zlé – ale ani také dobré, ako „Tajomstvo zeme“. 60%.

DEDIČSTVO ZEME Jediná poviedka od Jozefa, ktorá ma nebavila. Kým „Internát“ ma aspoň sral a „Záchvev“ rozčuľoval, „Dedičstvo zeme“ ma nudilo. Dva razy som ho začal čítať, dva razy som skončil. Až na tretí som ju dorazil... ale nebolo to príjemné. Ak pretrpíte čudný začiatok, možno sa vám nakoniec, vyčerpávajúco, podarí naladiť na Jozefovu vlnu. V takom prípade dostanete solídny snový dôchodcovský takmer horor a zároveň zatiaľ (do októbra 2011) najkontroverznejšiu Jozefovu poviedku (Slovenský štát, Židia, popravy, SS, Hlinkova garda). Vidieť v nej odtieň „Nadaného žiaka“ a „Osvietenia“ (obe Stephen King). Poviedka získala tretie miesto v Cene Fantázie 2008. No... lepšie, ako „Blízko seba“. 40%

VŤAHOVANIE Fascinujúca atmosféra mesta uprostred hôr. Poviedka má v sebe čosi z Kingových „detských“ diel „To“ a „Telo“. Ale je umiestnená do jedinečných slovenských exteriérov. Po prvej polovičke, ktorej dominuje až hnusne strašidelne napísaná pasáž s chlapcami v úkryte, sa plnokrvná atmosféra o minulosti lesov, v ktorých občas mizli deti a po nociach sa ozývali zvuky, troška rozbíja. Začínala mi dokonca pripomínať sci-fi. Jozef sa našťastie rýchlo vrátil do hororu. Hrôzostrašné vety ako „Tisíc rokov ticha prerušovaného iba vŕzganím a podivnými zvukmi obrovského liptovského hvozdu“ sú niečo, čo ani nebudem komentovať... je to krása. 80%