V tieni mafie
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 08 Apríl 2011 07:37

Článok o knihe Jozefa Kariku „V tieni mafie“.

Na začiatku boli traja. Koľko bude na konci?

Na začiatku boli traja - dvaja chlapci a dievča. Poznali sa od základnej školy, boli spolužiaci, rovesníci, susedia, Ružomberčania. Chlapci Michal a Vojtech už od detských čias súperili o to, kto je lepší. Nielen v bojovom umení, ktorému sa obaja venovali. Boli to preteky vo všetkom. Bitky, ktoré budú tvrdo ukončené až keď už obaja budú dospelí. Odjakživa medzi nimi panoval zvláštny vzťah, miesiaci vzájomnú úctu s nenávisťou a pocitom, že sa musia vo všetkom porovnávať. Nielen v tom, kto získa Denisu.

Ako rástli, začali si uvedomovať, v akej krajine žijú. Po rozdelení republík sa Slovensko stavalo na vlastné bizarné nohy, od kurióznych mediálnych hviezdičiek cez prvé bizarné komerčné televízie až po z reťaze odtrhnutých politikov, ktorí jednali v mene zákona, takže nič zlé nerobili. Oni traja sa v tomto bordeli snažili plávať. Už čoskoro však stratili prvé ideály. Ako prvá Denisa, ktorá nechala za chrbtom svoje korupciou nakazené rodné mesto a s elánom sa vrhá za prácou do Anglicka, kde si v reštaurácii vraj za deň zarobí viac, ako na Slovensku za týždeň. Tu sa bývalá nádejná športová hviezda, ktorej kariéru v detstve stoplo zranenie, prvý raz stretáva tvárou v tvár bukkake.

Medzitým si Michal a Vojtech žijú dennodennú krásnu slovenskú realitu. Síce zbavenou tornád, teroristov a desaťmetrových tsunami, ale ponechanou napospas hrôzostrašným politikom častokrát so smiešnym vzdelaním, ktorí sa nevedia ani len poriadne vyjadrovať, ale pritom majú obrovské slovo. Ich primitívne nedovzdelané povahy ovplyvňujú každodennú slovenskú realitu.

Následne stratí ilúzie Vojtech. Nikdy nebol hlúpy – ale nebavilo ho byť ani vzdelaný. Radšej odchádza do Bratislavy, kde sa dá dokopy s miestnymi mafiánskymi psami. Keď sa dostatočne zaučí, začnú problémy, v rámci ktorých je uprataný späť do Ružomberka. V ňom sa stáva hlavou bezpečnostnej služby, ktorá v skutočnosti nie je príliš bezpečnostnou. Jeho zamestnávateľom sa stáva miestny „mocný muž v úzadí“ menom Štarch, expert na pretvárku.

Posledný z trojice kedysi nevinných detí stratí ilúzie o spravodlivosti Michal. Stratí ich ako posledný, učí sa však najrýchlejšie. Jeho od detstva bojová povaha sa mu stáva silným spojencom v ambiciózna ceste hore, za mocou. Vyštudovaný učiteľ sa stáva najskôr len úspešne skorumpovaným novinárom v regionálnej televízii, z ktorého to vďaka mentorovi Štarchovi ale už čoskoro dotiahne až ku kandidátke na primátora. Z tejto pozície môže nahrabať oveľa viac miliónov korún, ako so samopalom v ruke (čo vedel už don Corleone).

Skôr či neskôr sa cesty všetkých troch znova pretnú. Posledný raz.

Ak by na Slovensku vznikalo viac takýchto kvalitných románov, možno by som si začal slovenskú literatúru dokonca kupovať.

Jozef Karika to odpálil naplno: hoci mi jeho dialógy pripadali nepresvedčivé, práca s postavami to maskovala. Akonáhle sa postavy začali rozprávať, hovoril som si „to nie je ako z reality, je to skôr ako keď sa spisovateľ snaží písať prirodzený dialóg a príliš mu to nejde“. Ale len čo Karika upustil od dialógov a začal rozprávať dej, mal román strhujúce pasáže, ktoré ma miestami dojali. V ére vypatlaných rozprávok, vymetených romantík a pomýlených mediálnych nímandov, píšucich svoje „veľké životné pravdy“, predstavuje Karika oživenie.

Iste, celé je to klišé. Tvárenie sa, že všetko je v poriadku, pritom už plánujete, ako človeka, s ktorým sa práve nadšene rozprávate, necháte zhodiť zo skaly, aby to vyzeralo ako nehoda. Cesta, lemovaná mŕtvolami. Obklopenie sa silnými spojencami... ktorých sa nakoniec tak či tak budete musieť zbaviť, aby sa raz nezbavili oni vás. Drž si priateľa blízko, nepriateľa EŠTE bližšie. Funkcie nedávaj priateľom a dvojnásobne nie iba preto, že ste spolu vyrastali - oni budú medzi prvými, ktorí ťa zradia. Áno, áno, áno. JE to klišé. Karika ho ale napísal tak dobre, že som si síce hovoril, že „je to klišé“, ale dodal som „ale ono to tak naozaj funguje resp. fungovalo minimálne v neuveriteľných deväťdesiatych rokoch“.

Michalovi nepriatelia si myslia, že ho porazia, lebo je mladý. Pozícia „zrelý skúsený muž“ sa však rýchlo môže stať ich Achillovou pätou. Práve vysoký generačný rozdiel dáva paradoxne náskok skôr novým metódam, než sedemdesiatnikom, ktorých priehľadné starecké unavené metódy sa zasekli v komunizme. Toto už nie je ich doba, svet, ktorému by rozumeli. Sebavedomým úsmevom sa snažia vyvolať dojem, že ich mladá hlúpa generácia nerozhádže. Pýcha predchádza pád. Veta „pýcha predchádza pád“ je tiež klišé, ale Karika píše tak chladnokrvne (akonáhle sa mu do toho zamiešajú city, stáva sa troška nedôveryhodný... čo je strašidelné), že len budete prikyvovať hlavou a hovoriť si „ale takto to naozaj je, tak čo“.

Osobne ma najviac strhla anglická pasáž, treba ale dodať, že všetky tri hlavné postavy sú také dobré, že keď ich cesty Karika začne v druhej polovici zaplietať, čitateľ chce vedieť, kto zomrie, kto prežije a aká iná osobnosť sa z neho na konci stane. Vyvolať v čitateľovi pocit záujmu nie je ľahké. Najľahšie to zrejme ide, ak nad tým pri písaní nerozmýšľate.

Pasáž z Veľkej Británie je najlepšia, ale diskutabilne zároveň i najzbytočnejšia, pretože s hlavným dejom nesúvisí. Toto však nie je poviedka, kde by si mal autor brať na plecia len dve tri veci. Toto je román a jeho súčasťou sú/mali by byť/môžu byť aj odbočky.

Anglická pasáž samozrejme nie je ÚPLNE od veci: až ona najlepšie vystihuje mrazivú pointu, ktorú zrejme poznajú mnohí čitatelia, narodení okolo roku 1980. SME STRATENÁ GENERÁCIA. Hemingway a spol. mali DÔVOD byť stratení. V mladom veku ich zničila vojna, videli umierať kamarátov. Dnešní slovenskí tridsiatnici sú však svojím spôsobom desivejšou Stratenou generáciou. Zlomila nás doba 90. rokov 20. storočia. Komunistická výchova nás nemala šancu pripraviť na pestrofarebný kolotoč, do ktorého sme naskočili po roku 1993. Nevideli sme smrť svojich priateľov – videli sme ale smrť spravodlivosti, jej ponižujúce zašliapnutie do hovien. Na dennom poriadku bol výsmech zo strany politikov a iných „vysoko postavených“. Doba, v ktorej sme dospievali, bola diametrálne odlišná od 80. rokov, v ktorých sme prežívali bezstarostné detstvo.

V 90. rokoch sa všetko zmenilo. Museli sme stíhať dobe, na ktorú naša relatívne priateľská a bezbranná výchova nebola pripravená. Mnohí to vzdali radšej hneď na začiatku – a možno urobili dobre.

Sme poničená generácia, ktorej pred očami vyvraždili sny a ideály, ale nič nové jej namiesto nich nedarovali. Zostali čudné prázdne miesta, ktoré sa stále snažíme zaplniť – všetko je však akési pochabé a pochybné, nič nevydrží dlho, s ničím nie sme spokojní a o desať pätnásť rokov mladší sa nám smejú, nemajú pred nami žiadny rešpekt – a ostatne prečo by aj mali? Snažíme sa pôsobiť dojmom, že nám môžu viete čo, lebo sme lepší, lebo sme starší. Ale nie je to pravda. Nie sme lepší len preto, že sme starší. Sme proste starší – ale nie lepší. Len starší.

Dialógy mi pripadali strojené a afektované. Nie ani tak vulgarizmy (ktoré ma nešokovali v dobrom ani zlom, boli mi ukradnuté, Bukowski s nimi vedel narábať účinnejšie), ale skôr „obyčajné“ rozhovory napr. keď sa muž rozpráva so ženou alebo chlapec s dievčaťom. V niektorých chvíľach by som dialógy označil až za škrobené a nerealistické (osobne si myslím, že tento problém Karika NIKDY nevychytá).

„Si trochu ako tie deti, vieš?“ - Pozrel na ňu. Neusmievala sa. Mlčal. „Taký iný, zraniteľný, stratený a bezbranný.“

TAKTO NAOZAJ NIE, JOZEF!

Sex je pomerne naivný a naplno jeho fádnosť až desivú mdlosť podtrhujúcu TRÁPNE hlášky ako z neveľmi kvalitnej porno-poviedky („Bolo to, ako keby sa ponoril do oceánu slasti.“, „Prenikali ňou výboje slasti.“ a iné veci, ktoré nepatria do 21. storočia). Detto ťarbavé chlapčenské výrazy „vlhká štrbinka“. A tiež som si myslel, že sme nechali ďaleko za sebou doby, keď sa orgazmu hovorilo „explodovanie“.

Vychádza mi z toho, ale možno mi to vychádza zle, že Karika by v budúcnosti mal písať, ale nie dialógy a sexuálne pasáže a keď sme pri tom, zrejme by bolo lepšie, ak by sa pre istotu vzdal aj akčných scén (rôzne „postavy, týčiace sa ako kamenné sochy v záplave snehu, strieľajúce obojruč“... toto nie je moderné už ani u Johna Woo) a násilia, ktoré ma rozhodne nešokovalo (možno preto, že som isté veci videl už v mladom veku).

Určitú „autenticitu“ tomu ale nechcem a ani nebudem brať. Dvojnásobne v scénach, v ktorých Jozef pracuje s nenápadným napätím, s akým som sa doteraz stretal len v kvalitných amerických trileroch (ako príklad uvediem scénu, v ktorej Michala kvôli skúške šikanuje profesor a my cítime, že je len kúsok od toho, aby mu na mieste nepreťal nechtami krčnú tepnu). Na strane druhej, Michaela Corleoneho tam bolo na môj vkus priveľa.

Každopádne. Keď niekedy čítam veci, ktoré majú drzosť napísať niektorí slovenskí „autori“ (ľubovoľne starí/mladí a slávni/neznámi), hovorím si, o čo radšej by som ten čas strávil zmysluplnejšie, napríklad hnačkou na záchode. U Kariku sa mi to nestalo.

Zatiaľ.

„My sme ako jedna pyramída, podsvetie. Dolu pešiaci, potom kapitáni, navrchu boss. Tí spodní robia na tých vrchných. A nad tou našou pyramídou je druhá pyramída, normálny svet. Tá je celkom pomýlená, otočená na hlavu, preto sa nám tie špice stretajú.“