To
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 25 November 2010 18:48

Článok o hororovom románe Stephena Kinga „To“.

Jedno slovo, dva tituly (tisíc strán alebo resp. 190 minút). Slávny hororový román Stephena Kinga (vyšiel aj v češtine v roku 2003 vo vydavateľstve BETA-Dobrovský) a menej slávna televízna trojhodinová hororová mini-séria s Timom Currym ako tancujúcim klaunom Pennywise (v posledných rokoch sa hovorí o remake, ale príliš tomu neverím), ktorého pozná aj človek, ktorý nevidel film a nechodí do knižnice. Možno jedna z najvýstavnejších hororových kreatúr z pera Stephena Kinga. Ale aj dobrá? Je dobrá iba preto, lebo má tisíc strán (King ju písal od r. 1981 do 1985)? Je dobrá NAPRIEK tomu, že má až nerozumných tisíc strán?

Sedem detí, ktoré majú medzi svojimi rovesníkmi v zaspatom mainskom mestečku Derry povesť problematických vydedencov (jedno je dievča, druhý Afroameričan, tretí koktá, štvrtý má navdáhu...), v lete 1954 zisťuje, že mesto je pod tajnou nadvládou Absolútneho Zla. To na seba berie tvár strapatého, bláznivého a vyškereného klauna, ktorý na seba pre zmenu dokáže vziať podobu veci, ktorej sa dieťa najviac bojí. Od obrovského vtáka, ktorý vám vyšklbne oči z dier, až po trojmetrového pavúka (alebo vlkolaka).

Pennywise týmto spôsobom útočí len na deti – lebo ešte VERIA. V upírov, v strašidlá atď. Na dospelých to už nezaberá. Tých si Pennywise alias To preklepne oveľa brutálnejším spôsobom. Každých cirka 3O rokov sa To totiž prebudí z hlbokého hĺbkového stavu, počas ktorého bolo v Derry ticho – a začne žrať.

Tento cyklus sa opakuje odkedy sa šialení zakladatelia mesta rozhodli jeho základy postaviť uprostred neľútostivej divočiny, divokých jazier, riek a močiarov, uprostred tajomnej pustiny... do ktorej kedysi stroskotalo práve To... ale to už predbieham.

Vždy, keď sa To osviežujúco prebudí a o troška skôr, ako zasa začnú miznúť deti, odštartuje svoj návrat fakticky brutálne. Napríklad „niečo“ porobí s miestnymi obyvateľmi: keď sa dozvedia, že cez mestečko bude okolo obeda prechádzať zločinecká skupina, všetci (aj babičky a šerif) vezmú do rúk búchačky a bandu rozstrieľajú na cucky. Nikdy sa o tom nikde nepísalo. Alebo ten drevorubač: v krčme si nabrúsil sekeru a doslova na kusy rozsekal svojich nepriateľov. Návštevníci podniku, ktorých sa spor netýkal, sa obrátili chrbtom a „nič nevideli“ – o udalosti sa v novinách nikdy nepísalo. Alebo tie deti: desiatky ich išlo do miestnej továrne na Veľkonočné sviatky. Tu sa podľa amerických zvykov ukryli čokoládové vajíčka a deti ich mali hľadať. Viete, ale potom to celé vybuchlo. No čosi strašné, desiatky mŕtvych detí. Ani o tom sa v novinách príliš nikomu písať nechcelo... Toto mestečko má totiž zvláštny dar: tvári sa, že nie je ničím mimoriadne. Pritom ak počet násilných trestných činov, priestupkov, vrážd, zmiznutí či čudných úmrtí porovnáte s ostatnými americkými mestami, vyjde vám alarmujúce číslo.

Až skupinka siedmych detí, vedená Veľkým Billom, z ktorého sa neskôr stane úspešný hororový spisovateľ, sa dokázala Tomu postaviť a zabiť To. To si aspoň mysleli. Potom začali rásť, dospievať a všetci, okrem Mikea, z ktorého sa stal chudobný miestny knihovník, sa z Derry odsťahovali. Všetci, okrem Mikea, ktorý „zostal na stráži“, sú bohatí a nemajú deti. Má to súvis s udalosťami z detstva, ktoré boli také hrozné, že sa všetci na ne rozhodli zabudnúť?

Keď ale Mike po dvadsiatich siedmych rokoch zistí, že „cyklus sa opakuje“ a deti sa znova začínajú strácať, rozhodne sa sčasti si spomenúť a obvolať detských kamarátov a požiadať ich, aby dodržali dávny sľub. Vtedy totiž prisahali, že ak sa To náhodou predsa len vráti... vrátia sa aj oni – a definitívne s Tým skoncujú. Lenže, viete, už nie sú deti, obohatené fantáziou, ktorá im vtedy zachránila životy. Už sú len nudní dospelí. A To je pripravené na pomstu. Do ktorej zatiahne aj ich najmilovanejších. A stále pozná ich najslabšie miesta.

Román „To“ (It, USA 1986) mal vynikajúcu povesť zásadového hororového literárneho diela. Keď som sa k nemu nakoniec dostal, zostal som podobne sklamaný, ako svojho času z „Osvietenia“ alebo „Carrie“ – slabé, nevierohodné postavy, ulepené nechutné patetické dialógy. Postavám som ani na okamih neveril, že sú priateľmi na život a na smrť, z „píp-pích Richie“ som sa cítil trápne aj za Kinga a trhalo mi oči, ako sa dieťa vyjadruje fundovane („Bolo to ako Archa zmluvy.“ – ČOŽE????? ODKIAĽ DIEŤA VIE, ČO JE ARCHA ZMLUVY?). Krvavé scény ma vôbec nedostali (v tomto smere je stokrát brutálnejšia „Geraldova hra“) a pseudo napínavé scény s vlkolakmi a spol. dvojnásobne nie. Ak je TOTO Matka hororu, potom ďakujem pekne.

Výsledný strašne nudný dojem našťastie vylepšuje zopár (bohužiaľ naozaj len zopár) „spomienkových“ pasáží na minulosť mesta Derry, z ktorých dýcha fantastická atmosféra na doby, kedy Derry ešte bolo malé drevorubačské mestečko v zovretí drsnej prírody, neboli telefóny, autá ani elektrika – a v lesoch sa mohlo čokoľvek stať. Scéna s masakrou v krčme alebo famózna mystická scéna s „príletom To“ sú scény, ktoré sa oplatia prečítať, len si nie som istý, či sa kvôli nim oplatí prečítať celý vyčerpávajúci román „To“.

P.S. V rámci Kingových „prepojených svetov“ asi jeho verných neprekvapí, že sa v „To“ mihne Dick Hallorann, sympaťák z „Osvietenia“.

„A preto odíď rýchlo, odíď skôr, ako posledné lúče slnka zapadnú za horizont, uteč Derry, uteč spomienkam... ale nie túžbe. Tá zostane, lesknúci odlesk toho všetkého, čím sme boli a v čo sme ako deti verili, toho, čo sa nám lesklo v očiach i vo chvíľach, keď sme blúdili a nocou vial vietor. Odíď a snaž sa udržať si úsmev. Pusť si v rádiu rokenrol a utekaj v ústrety životu so všetkou odvahou a vierou, ktorú nájdeš. Hovor pravdu, buď statočný, vydrž. Všetko ostatné je temnota.“ /úryvok zo strany 1059/