Posledný kabriolet
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Streda, 29 September 2010 16:12

Článok o románe Antona Myrera „Posledný kabriolet“.

Američania sa blížia k Druhej Svetovej vojne, ale skupinu mladých študentov to nezaujíma. Majú úplne iné starosti. Práve sa spoznali, ale okamžite si sadli. Oni – a ich baby, v čele s mierne panovačnou Nancy a najmä Chris. Chris, ktorú budú postupne skoro všetci milovať, ale nakoniec ju získa ten, ktorý ju nemiloval. Príbeh „Posledného kabrioletu“ je 5OO úchvatných, fascinujúcich, plných, strhujúcich a dojemných strán. Je to román, aký sa číta raz za život. Už pri žiadnom inom si nepoviete, že to bolo ako „Posledný kabriolet“. Je tam všetko. Je tam nevinnosť, je tam strata nevinnosti. Je v tom láska, hnev i nenávisť. Je v tom smiech, život, pôrod, smrť, potrat, sú v tom biologickí otcovia aj tí „naozajstní“. Je v tom odpustenie, zmierenie, ale je v tom aj nikdy-žiadne-zmierenie. Je v tom strach, pravda i klamstvo. Sú v tom nekonečné cesty, ktoré vás môžu všelikam doviesť, ale sú v tom i slepé cestičky, do ktorých ak raz vstúpite, už z nich len tak nevycúvate. Je v tom svetová vojna, je v tom Amerika, ale nie je to o Amerike. Je to o nás, je to o tom, čo je v nás, aj o tom, na čo sa hráme a ako hlúpo pri tom vyzeráme. Niekde som čítal, že ak ste „Posledný kabriolet“ ešte nečítali, ste šťastní ľudia, pretože vás púť po 20. storočí ešte len čaká. Súhlasím a štve ma, že som to nevymyslel ja. „Posledný kabriolet“ (The Last Convertible, USA 1978) vydal v Českej republike Jiří Buchal – BB art v roku 2001. Paperback, ktorý mám ja, je už rozšklbaný. A bude ešte viac. Možno to bude moja prvá knižka v živote, ktorú si kúpim dvakrát. A potom druhý, tretí a možno aj štvrtý a potom zomriem.

„To stačí,“ zarazila ho Chris. „Tak vidíš, o čo si si koledoval. Čo je s tebou, prosím ťa?!“ vykríkla nahnevane a teraz pozrela aj na mňa. „Čo ste za tie roky nič nepochopili? To bolo stále Chris sem, Chris tam, žiadny večierok nemôže začať bez našej Chris. Všetci ste si zo mňa urobili maskota, zamkli ste ma do svojej minulosti. Dali ste ma do vitrínky s nápisom 1940. Ale s tým je koniec! Nie som ani maskot, ani strážkyňa večného ohňa, alebo dokonca socha z Luxemburských záhrad. Čo vám nestačím ja, ja sama, namiesto tých vašich hlúpych romantických predstáv! Som ženská z mäsa a krvi, ktorá urobila veľa chýb a tiež si ich odpykala – proste som vám utiekla z tej vašej vitrínky a robila som aj iné veci, než že som spisovala mušle a vychovávala deti. Ja sa tiež mením, dospela som – a vy máte najvyšší čas, aby ste to urobili tiež. Russa mám samozrejme rada,“ obrátila sa na Dala. „toho starého Russa budem mať vždy rada, niečo vo mne určite. Mala som tiež slabosť pre to dievča, ktorým som vtedy bola, to, čo behalo po pláži a púšťalo drakov. Ale z toho som už dávno vyrástla, tak to na svete chodí...“ /úryvok zo strany 503/

P.S. Pokiaľ viem, v roku 1979 vznikla v USA televízna mini-séria s Bruceom Boxleitnerom ako Georgeom Virdonom.