Stepfordské paničky
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Utorok, 21 September 2010 16:08

Článok o knihe Iru Levina, „Stepfordské paničky“. Obsahuje spoilery.

„Stepfordské paničky“ poznám z dvoch (ale obávam sa, že kým zomriem, minimálne ešte jednej verzie sa dočkám) filmových spracovaní. Prvé vzniklo v roku 1975 a fotografku Joannu v nej hrala Katharine Rossová (Butch Cassidy a Sundance Kid). Druhú verziu nakrútil v roku 2004 svojrázny Frank „Yoda“ Oz (Trhák pána Bowfingera) a hlavnú rolu dal Nicole Kidmanovej.

Ako prvú som videl Ozovu verziu, poňatú skôr ako komédiu s občasnými (veľmi občasnými) sci-fi hororovými vložkami. Okrem mdlých hercov (ďalej napr. Matthew Broderick) a prehnane opulentnej ružovej výpravy, ma nebavil ani scenár, v ktorom sa bili skoro všetky existujúce žánre (komédia, dráma, sci-fi, triler, horor, satira, paródia, Psychologické Niečo).

Až po rokoch som sa dostal k prvej verzii. Tá ma bavila viac: na dievčensky rozkošnú Rossovú mám väčšiu slabosť a i scenár mi pripadal lepší (už to nebol žánrový guláš, zo žánrov prevládal horor). Ale ani to nebol taký zázrak, ako som čakal.

Až vo februári 2010 som sa dostal ku knižke skúseného spisovateľa Iru Levina (snáď som ho vyskloňoval dobre). Samozrejme som vedel, že oba filmy vznikli podľa jeho knižky, ale moja skúsenosť s filmami bola taká zlá, že som knižku v našej knižnici obchádzal niekoľko rokov. Ako obvykle, zbytočne.

Za prvé, nie je to knižka, ale útla novela, taká útla, že ju český vydavateľ umiestnil do jedného zväzku spolu s druhým slávnym Levinovým dielom, satanským tehotenským hororom „Rosemary má dieťatko“, ktorý tiež pojednáva o zrade manžela a narastajúcej paranoje (?).

Keď som sa na novelu „Stepfordské paničky“ (The Stepford Wives, 1972) odhodlal, nečakal som, že ma chytí od prvej stránky, na čom má dovolím si tvrdiť nemalý podiel skvelý český preklad (mám veľmi rád, ak je český prekladateľ uvoľnený a nebojí sa a napr. z anglického oslovenia „Peter“ urobí „Hele Péťo“). Levin výborne pracuje s psychológiou postáv, vyzná sa v ľuďoch a aj v tom, ako sa správajú a ako komunikujú. Príbeh je napísaný vynikajúco, čo ma príjemne zaskočilo, pretože som finálnu pointu spoznal.

Knižka necháva dráždivo pootvorený „zadný priestor“ a rozhodne sa nedá povedať, že by „Levin všetko uspokojujúco vysvetlil“. Dodnes ma fascinuje, čo vlastne robili s telami a či sa jedná o robotov (pardon, robotky) alebo o „originálne telá“, do ktorých len boli voperované mozgové mikročipy. Filmári chaos ešte prehlbujú, napr. u Oza sa vyskytoval síce aj minimálne jeden robot (Christopher Walken), ale z čudného scenára som to pochopil tak, že ženy mali len čipy v mozgu, inak boli z mäsa a kosti.

Alebo Joanne naozaj len preskočilo a ženy v Stepforde sú „takéto“ preto, že chcú? Ako v „Rosemary má dieťatko“, ani teraz Levin netvrdí, že to skončilo len ako A alebo B. Mohlo to pokojne skončiť aj medzi A a B. Nech si to preberie čitateľ. Za seba mám ale pocit, že Levin sa predsa len skôr prikláňal k hororovejším vysvetleniam (= Rosemary/Joanna skutočne „odhalili pravdu“). Knižky zo zásady „nehodnotím“, ale kebyže musím, tejto dám minimálne 80%. Čakal som, že Levin bude nudný starecký patrón á la Dafoe. Nie je. Nie. Vôbec ním nie je. Tiež som sa bál, že to bude „feministické“, ale mám pocit, že toto sa nebude páčiť len ženám, ale budú sa pri tom chechtať aj ich polovičky. Ak teda budú Levinovi veriť a napriek neopodstatneným obavám sa rozhodnú začítať sa do jeho zábavného diela.