Rok vdovou
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 19 Júl 2010 06:24

Článok o románe Johna Irvinga „Rok vdovou“.

Upozorňujem, že článok je lepšie nečítať, ak ste nečítali knihu „Rok vdovou“ a nevideli film Dvere v podlahe.

John Irving mi dlho utekal napriek tomu, že čítam od detstva... Niektorí spisovatelia si vás nájdu neskôr.

Videl som jeho viaceré filmové adaptácie, napríklad PRAVIDLÁ MUŠTÁRNE, no k nejakej jeho knižke som sa dostal až v apríli 2010.

Ako som bezradne postával pred regálmi našej knižnice pri mene „Irving, John“, nevedel som sa rozhodnúť. Je to plodný autor. Nakoniec mi zrak padol na román „Rok vdovou“ (A Widow for One Year/1998, v Českej republike viac ako 500 stranový román v roku 2000 vydalo Euromedia Group). Nevedel som to naisto, ale kedysi som čítal recenziu na film DVERE V PODLAHE s Kim Basingerovou a Jeffom Bridgesom a marilo sa mi, že výborná dráma (ktorá sa mi páčila i bez znalosti knihy) vznikla práve podľa tohto románu. Tak som to riskol.

Doma som zistil, že je to len polovičná pravda. No o to zaujímavejšia, lebo neviem, že by ešte niekto iný TAKÝMTO SPÔSOBOM zadaptoval nejakú knihu. Režisér a scenárista Tod Williams totiž – a to je tá sranda – nezadaptoval CELÚ knihu, ale len jej PRVÚ ČASŤ, odohrávajúcu sa v roku 1958. „Zvyšok“ príbehu nechal nepovšimnutý; proste skončil Marioniným fascinujúcim odchodom.

Myslím si, že to bolo krásne rozhodnutie a som veľmi zvedavý, či raz tento človek dostane šancu, dajme tomu v roku 2024, nakrútiť „dvojku“ resp. „dokončenie“. Film, hoci adaptuje len prvú polovičku knihy, je samostatným, plnohodnotným a svojrázne uzatvoreným príbehom. No určite by som rád videl jeho pokračovanie: čo sa stalo s Eddiem, Marion, Tedom a malou Rút? Pokiaľ by sa mu nejakým zázrakom podarilo na návrat prehovoriť (ak by teda ešte žili) Bridgesa a Basingerovú, mal by som postarané o srdcový film, ktorý by som si možno dal premietnuť na pohrebe.

Irving, hoci som sa ho troška bál (predsa len, jeho romány sú dlhé a ja nemusím spisovateľov, ktorí na troch stranách opisujú „lístie bolo žlté“). Ale už po prvej vete ma dostal. Jednak sa niektoré vety nádherne čítajú (veta „Bol to zvuk, ako keď sa niekto snaží nevydávať zvuk“ vás bude ešte dlho mátať a prenasledovať, nevraviac o hororovom Krťákovi). Zároveň je rovnako krásny, ako krutý: deti v jeho príbehu umierajú ako na bežiacom páse, navždy tým ovplyvniac život rodičov. Žiadna tragédia mu nie je cudzia, ale nie je depresívny ani melancholický; volí zaujímavý prístup: uprostred odseku napíše napríklad „táto udalosť Teda ovplyvnila na najbližších 15 rokov“. Je to pôsobivé.

Irving ma tiež párkrát zaskočil, pozitívne. To si len tak čítam niečo v zmysle „lúka bola posiata okvetnými púpavami a TEDOVI VYSTREKLO SEMENO“. Musím povedať, že pár takýchto „sčistajasna sa objaviacich viet“ ma šokovalo a musel som si ich rýchlo prečítať 3x po sebe, aby som sa presvedčil v tom, že sa mi to nezdá.

Irving buduje atmosféru aj postavy, ktoré mne osobne boli okamžite sympatické alebo som v nich videl ľudí a nie literárne postavy. Zároveň nádherne vystihuje pointu takej strašnej tragédie, ako že niekoho dvaja dospievajúci synovia zomrú. Žiadne trojstranové monológy na túto tému, len štvorročné dievčatko, ktoré v noci behá po strašidelnom dome, ktorého steny sú posiate zarámovanými fotkami jeho mŕtvych bratov. Zvedavá Rút už v tomto veku tuší, že si ju rodičia, medzi ktorými je čoraz chladnejší vzťah, vybavili len ako náhradu za synov, no príliš neskoro si uvedomili, že to nebol dobrý nápad. Z Rút sa v dospelosti stane úspešná spisovateľka a Eddieho neprekvapí, že jej štýl bude navždy „veľmi realistický“.

Prvá polovička knihy končí rovnako kruto, ako film: Ted je takmer zabitý šialenou milenkou, Eddie sa lúči s Marion a Marion na najbližšie desaťročia... „je nezvestná“.

Následne dej skáče do roku 1990 a následne ešte raz (do roku 1995), kedy z Eddieho vyrástol spisovateľ, síce nie mimoriadne úspešný, ale ani nie zlý. Z Rút sa tiež stala spisovateľka. Cenená. Detstvo ju samozrejme v mnohom ovplyvnilo. Na matku nikdy neprestala myslieť. Nedá sa povedať, že by ju nenávidela, no takmer určite sa na ňu hnevá. Jej otec stále žije a stále myslí penisom... a niekde v európskej vykričanej štvrti, sa Rút stane svedkom brutálnej vraždy. Tá podľa mňa príbeh zbytočne naťahuje a určite by sa to dalo vymyslieť bez nej. Ale okej, beriem. Vďaka obsahu som dopredu vedel, že na samom konci sa Marion, takmer osemdesiatročná, vráti. Keď som obracal posledné strany a čakal to, takmer som dostal infarkt; je to jedna z najsmutnejších postáv, o akých som kedy čítal.

Nemohol si pomôcť a musel sa jej spýtať, či niekedy uvažovala o tom, že dvihne telefón a zavolá. „To sa ani nedá spočítať, koľkokrát,“ odpovedala Marion. /úryvok zo strany 535/