Čeľuste
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 01 Júl 2010 06:45

Článok o neveľmi slávnej knihe, podľa ktorej vznikol slávny (a neporovnateľne lepší) film.

Amity hlási poplach! Novinári z celej Ameriky sa zbiehajú do prímorského mestečka, ktoré terorizuje Veľký biely, ktorý dostal zarážajúcu chuť na ľudské mäso. Viete plávať?

Príbeh amerického prímorského letoviska Amity určite poznáte z rovnomenného kultového hororu Stevena Spielberga z roku 1975, ktorý získal troch „technických“ Oscarov a nomináciu za najlepší film. Dodnes ho žiadny žraločí krvák neprekonal. Spielberg majstrovsky (napriek problematickému nakrúcaniu, nezabúdajme, že vtedy bol ešte len začiatočníkom) zadal do obehu dodnes nezostarnuté pravidlá (pohľad odspodu na plávajúcu obeť) a urobil z hlavného nedostatku (nefungujúce modely žralokov) skvelú pointu (o čo je žralok menej vidieť, o to je desivejší).

Určite viete, že existuje aj knižka. Napísal ju Peter Benchley. Peter Benchley je exotický pošuk, ktorý o čo serióznejšie sa tvári (nepopieram, jeho znalosti oceánu a jeho obyvateľov sú úchvatné a sympaticky „vedecky neosobné“), o to väčšie kraviny robí. Po premiére Čeľustí totiž začalo masové vyvražďovanie „tých krvilačných oblúd“, na čo sa Benchley ospravedlnil... a napísal horor o vraždiacich krakaticiach, sfilmovaný s hercom Williamom Petersenom. Bol to tak troška ťuťko a dostatočne o tom vypovedá aj samotná kniha „Čeľuste“ (1974, Jaws), ktorá vyšla aj v českom preklade na hnusnom „hrboľatom šmirgľovom“ papieri, ktorého len čo sa dotknem, vstanú mi všetky chlpy na rukách. Pritom nie je zasa AŽ TAK zlá, ako by sa mohlo zdať. Ale mohla byť aj OVEĽA lepšia.

Najskôr takto: Je to príbeh o starostlivom šerifovi zaspatého mestečka, ktorý v posledných dňoch pozoruje nárast smrteľných útokov na plavcov, za ktoré pravdepodobne môže obrovský druh žraloka, tzv. „veľký biely“. Stále chce uzavrieť pláže, ale starosta mu v tom stále bráni, pretože sa blíži významný sviatok, počas ktorého pláže MUSIA byť otvorené kvôli tisíckam plavcov, ktorí na Amity každoročne na sezónu cestujú, aby si dobre zaplávali. Mestečko z ich štedrých výdajov po zvyšok roka, mimo sezónu, úspešne žije, či skôr prežíva – zatvoriť v tomto období pláže by sa takmer rovnalo samovražde. Keď ale tajomný trojtonový nemilosrdný dravec odmieta opustiť na ľudskú potravu vychýrené vody, šerif Brody si najme loď skúseného rybára Quinta, vezme so sebou mladého ichtyológa (experta na ryby) Matta Hoopera, ktorí mu obstaráva v neprítomnosti zakomplexovanú manželku – a všetci traja vyrazia na otvorené more, vybaviť si to s predátorom stručne a jasne, ako sa na samcov a samčekov rôznych živočíšnych druhov patrí.

Film je de facto o tom istom, ibaže Spielberg Benchleya počas nakrúcania šikovne odstavil na vedľajšiu koľaj. Kým Carl Gottlieb adaptoval „príbeh“, Benchley bol ako spolu-scenárista prizvaný len ako „expert na vodné scény“. Takže nezasahoval do nakrúcania (Spielberg neskôr, keď už bol podstatne slávnejší, podobne rafinovane odstavil na vedľajšiu koľaj podobného motáka, Michaela Crichtona na prácach na sfilmovaní jeho Jurského parku). Ešteže tak, snímka sa vďaka tomu vďažralokovi zbavila otravných motívov z útlej knihy.

Kniha je totiž zaprataná hlúposťami, ktoré ju iba zdržujú a rušia čitateľov dobrý dojem z „hlavnej zápletky“ o troch mužoch na loďke uprostred temného mora. Benchley mal totiž počas písaní záhadnú potrebu všetko starecky moralizovať a kto by si nevšimol „kritiku spoločnosti“ (hlúpa namyslená mládež si chce len užívať, starší jej chcú len dobre), musí si všimnúť aspoň trápne zjednodušenej linky s „manželskou neverou“ (nič z toho sa vďakabohu do filmu nepresekalo). Benchley pre istotu súdi aj "zlých mocných starostov“, ktorým ide o peniaze aj keď vedia, že žralok oblieha pláže. Toto je skôr sci-fi, neviem si predstaviť až takého hlupáka, ktorý by ani po štvornásobnom usmrtení človeka jedným žralokom chcel otvoriť pláže, to si vážne spisovateľ myslel, že mu na takú opitú hrušku halušku skočíme?

Kým vo filme boli Brody a Hooper spojenci, v knihe sú skôr nepriateľmi, takže napätie na lodi je EŠTE drsnejšie, ale pravdupovediac mne sa viac páčilo, keď boli filmovými priateľmi a nebrali priestor hviezde príbehu, veľkému bielemu, strašidelne ticho sa vynárajúceho nečakane dva metre od loďky, ktorá oproti nemu vyzerá ako jeho mladší a menší brat.

Ale pozor, akonáhle sa Benchley prestane starať do vecí, ktorým nerozumie (ľudia) a konečne sa začne venovať svojmu hobby (oceán a jeho tajomní obyvatelia), nastáva skvelá atmosféra. Keď Hooper začína zapálené, krátko po napadnutí obrovským žralokom, na Quintovej loďke Orka zmotávať fantazijné teórie o dvadsať a viac metrových žralokoch a realisticky vysvetlí, prečo by sme o ich existencii dodnes nevedeli (nemajú plávací mechúr, takže ak aj zomrú, more ich nevyplaví, potravu zháňajú v hlbinách mora, keď si gigantické veľryby nájdu dostatok potravy, prečo by si nenašli aj oni a keďže si potravu zháňajú v hlbinách, prečo by sa ukazovali na hladine?), behal mi po chrbte príjemný hororový mráz, ako keď som si ako malý pozrel prvú Detskú hru a bál sa zaspať.

Odsek obsahuje spoilery. Kým filmové spracovanie je strhujúce stále, knižka sa topí v zbytočných vedľajších postavách a „podpríbehoch“. Spielberg na dobro veci knižku múdro ignoroval a tak by ste uňho márne hľadali nudné scény, v ktorých Brody pátra po starostových „skorumpovaných prepojeniach“ i o manželskej nevere a utekaní života pomedzi prsty. Knižka končí akosi „prirýchlo“ (má ledva dvesto stránok) a hoci ako vo filme, i v nej Quint zomrie, vo filme zomrie pôsobivejšie (v knižke si Benchley neodpustil detinské vykrádanie „Bielej veľryby“). Naopak, kým Hooper v knižke krvavo zomrie tesne pred koncom v klietke, Spielberg si neodpustil záverečnú scénu, v ktorej sa ukáže, že Hooper sa z klietky predsa len dostal.

P.S. „Indianapolis“ monológ v knihe nenájdete.