Rosemary má dieťatko
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 03 Jún 2010 05:44

Článok o hororovej knihe Iru Levina „Rosemary má dieťatko“, ktorý sa stal predobrazom slávnemu filmu Romana Polańského.

Článok obsahuje spoilery.

Okolo knižiek Iru Levina, alebo ako sa to skloňuje, som v knižnici chodil X rokov. Možno už od základnej. Až koncom roka 2009 som siahol po staršom českom zväzku, v ktorom sa nachádzali dve jeho možno najslávnejšie (i vďaka filmovým spracovaniam) novely. „Stepfordské paničky“ a „Rosemary má dieťatko“.

Hoci som aj doma knižku dlhé mesiace obchádzal, v roku 2010 som sa rozhodol predsa len to skúsiť. S tým, že to zvládnem – ľahko, alebo s utrpením. Ale zvládnem.

Príjemne ma prekvapilo, že „Stepfordské paničky“ boli bomba. Skvelo napísaný príbeh, ktorý má (našťastie) málo spoločného s filmom zo 70. rokov a (vďakabohu) ešte menej s druhou filmovou verziou z roku 2004 (Franka Oza).

Prvé „Paničky“ boli nakrútené v roku 1975, ale „Rosemary má dieťatko“ už v roku 1968. Hoci mal film pôvodne (vraj) režírovať Hitchcock, nakoniec sa ho chopil uznávaný Roman Polański a i vďaka napínavému scenáru, skvelému hereckému obsadeniu a pôsobivej atmosfére (už ten úvodný spev) sa mu podarilo vytvoriť kultový horor. Pilier satanských snímok.

Bohužiaľ, keďže slávny film (mnohí to nevedia, ale existuje aj filmové pokračovanie) s krásnou Miou Farrowovou notoricky poznám, bolo pre mňa čítanie (inak svižnej) literárnej predlohy predsa len troška... predvídateľné. Film sa novely drží veľmi presne (odlišný je v podstate len záver, ale ten je pre zmenu odlišný DIAMETRÁLNE). Vedel som teda, čo sú susedia zač, na akú stranu takmer od samého začiatku inklinuje manžel a ako to skončí. Preto ma takmer až bolelo čítať o tom, ako krehkú a citlivú Rosemary všetci podvádzajú, klamú a zlovestne pomaly jej zaväzujú šnúrky od topánok – a ona si stále NIČ NEVŠIMLA! Mal som so chutí jej „starostlivých“ susedov poliať benzínom a zapáliť, takmer som kričal „Rosemary nie!“, keď ju prehovorili na iného gynekológa a z duše som si želal, aby jej „prvý“ gynekológ okamžite zalarmoval políciu. Strašila ma chvíľa, kedy jej jediný ozajstný priateľ, starý dobrý Hutch, Rosemary v noci zavolá, že jej potrebuje zajtra niečo dôležité povedať, lebo som vedel, že jej už ten starý lišiak nikdy nič nepovie.

Podobne, ako „Paničky“, i „Rosemary“ je výborne „živo“ napísaná (určite za to môže aj skvelý český preklad). Levin ma tak prekvapil pôsobivým a neunavujúcim štýlom, že hoci tieto riadky píšem vo februári 2010, už teraz sa ho nebojím označiť za jedného z mojich piatich najlepších spisovateľských objavov roka. K niektorým veciam sa proste dostaneme neskôr.

Zaujímavosťou je, že obe novely majú niekoľko spoločných bodov: hrdinkou je krehko-silná žena, ktorej sa to všetko môže paranoicky zdať, ale môže to byť tiež pravda... žena, ktorú všetci klamú... a najviac jej manžel.