Aký je rozdiel medzi Buttonom knihou a filmom?
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 18 Jún 2009 10:52

Obrovský. Bolo by zrejme troška blbé tvrdiť, že okrem názvu Fitzgeraldova poviedka nemá s filmom perfekcionistu Davida Finchera nič spoločné, hoci... možno ani nebolo...

Tí z vás, ktorí občas čítate tie veci s chrobáčikmi, asi viete, že knihy sú často sfilmované. Vedú sa vždy ostré (no dobre, zasa až také ostré nie) debaty o tom, či je lepší film alebo kniha a spravidla sa nakoniec zúžia na zúfalé výkriky „Knihy stoja za prd!“ a „Filmy podľa kníh stoja za prd!“. Keď do kín príde ďalší film, nakrútený podľa knihy, diskusia sa opakuje.

Túto blbosť samozrejme riešiť nebudeme. Budeme riešiť konkrétny prípad. Podivuhodný príbeh Benjamina Buttona. Poviedka verzus film. Čo je lepšie?

Nič, resp. sú to dva rovnocenne skvelé príbehy. Film i poviedka vo mne vyvolali plus mínus rovnaké pocity, najmä čo sa týka asi najvýraznejšej časti tohto zvláštneho príbehu a to neodvratného záveru a pred Fincherom musím dať dole klobúk za síce množstvo vecí, ktoré s filmom obdivuhodne previedol, ale za jednu najviac: že dokázal zachovať krásne mysteriózny rozmer príbehu, plného rozprávkových čarov bez toho, aby príbeh zbavil nezvyčajne pôsobivého dotyku reality.

Tým, ktorí čítate knihy a pozeráte filmy, asi veľa naznačí suchá informácia, že takmer trojhodinový film vznikol podľa 25 stranovej poviedky. Nebol to určite prvý ani posledný prípad, kedy vznikol celovečerný film na motívy zopár stránok obsahujúcej poviedočky (napadá mi „1408“ Stephena Kinga), ale o to nejde; ide o to, že ak chcel Fincher nakrútiť celovečerný a nie krátkometrážny film, musel dostať scenár, ktorý si dosť... skrátka dosť vymýšľa. Pretože to, čo sa deje v poviedke, na viac ako dvadsať filmových minút nenatiahnete, ak nieste Boh a to nieste, pretože James práve dokončuje Avatara. Ale to je v poriadku, film a kniha sú dve odlišné firmy umenia a nie je príliš dobre, ak sa film drží doslovne celej knihy (grafický román „300“... hoci tam pre účely filmu boli „nasilu“ pridané scény s kráľovnou). Fincher teda stvoril film, ktorý nemá s poviedkou, čo sa príbehu týka, nič spoločné.

Tých z vás, ktorí ste najskôr videli pozoruhodne dojemný film inak veľmi chladného, na techniku zameraného Finchera (Sedem, Klub bitkárov), akiste prekvapia už prvé riadky Fitzgeraldovej („Veľký Gatsby“) poviedky. Vo filme sa narodil Benjamin tiež ako starec, ale inak mal všetko, čo majú novorodenci mať; starcom bol iba po fyzickej stránke, inak mal všetky povahové črty čerstvo narodeného človeka. Teda žiadne, respektíve iba holé telo, ale žiadne myšlienky. Žiadnu osobnosť. Postupne však starol. Teda, respektíve mladol. Takto – ako tak ubiehali roky, filmový Benjamin rástol, z tváre mu mizli vrásky, chumáče zvyšku vlasov sa zmenili na legendárnu hrivu Brada Pitta. Skrátka, filmový Benjamin sa zo starca menil dôchodcu, z dôchodcu na zrelého muža, zo zrelého muža na mladíka, z mladíka na chlapca, z chlapca na dieťa. Z dieťaťa sa stalo batoľa. Ale, to je kurník ale fakticky geniálny nápad, na batoľa sa menil len fyzicky!! Duševne sa pod plienkami ukrýval starec.

Ale žiadny strach, vo filme to nakoniec aj tak skončilo úplne rovnako, ako v poviedke – starecká demencia a neuveriteľne prežitý život sa podpísali na tom, že i filmový Benjamin nakoniec „vyslobodzujúco zaspal bez myšlienok a spomienok“.

V poviedke sa Benjamin tiež narodí ako starec, ale vie hovoriť, čo je pre fanúšikov realistického prístupu zrejme riadne tvrdý oriešok, keďže vie rozprávať človek, ktorý sa narodil pred šiestimi hodinami. Poviedkový Benjamin následne, ako vo filme, tiež mladne, zo starca sa stáva opulentný mladík, priťahujúci ženské sukne a to, čo je pod nimi. Nakoniec však prichádza na scénu jeho mladšia verzia a ešte mladšia... škola sa mení na škôlku, škôlka na kolísku a po kolíske môže prísť už len jedno. Nekonečné ticho.

V poviedke by ste márne hľadali snáď úplne všetky zvraty, ktoré sa odohrali v nápadmi natrieskanom filme. V ňom sa „netvora“ jeho otec (famózny Jason Flemyng) okamžite odhodil a o chlapca/starca sa starala pôsobivá Afroameričanka. Filmový Benjamin, nominovaný na trinástich Oscarov, vyrastal/starol tam, kde ona robila – v domove dôchodcov, kde takpovediac „nebil do očí“ obyvateľom mesta. V poviedke sa otec Benjamina nevzdá, ale ho normálne vychováva pred zrakmi všetkých mešťanov. V poviedke by ste tiež márne hľadali filmovú pasáž, ukazujúcu Benjaminovu „námornú éru“. Rozhodne by ste zbytočne hľadali aj jeho ženy; v poviedke je podrobnejšie opísaný len jeho vzťah s manželkou, ktorá ho začne nenávidieť za to, že kým ona starne, on mladne (čo poteší fanúšikov Highlandera). A určite si neprečítate ani o Benjaminovej afroamerickej „matke“ či tajomnom obyvateľovi domova dôchodcov a jeho nezabudnuteľných preslovoch o „bleskoch“.

P.S. Poviedka vyšla napríklad v českom preklade v roku 1964 v knižke nazvanej „Diamant veľký ako Ritz“: Táto zbierka obsahuje desať autorových poviedok, samozrejme vrátane Buttona.