Štyri ročné doby
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 13 Máj 2010 06:57

Článok o zbierke Stephena Kinga, ktorá obsahuje novely „Rita Hayworthová a Vykúpenie z väznice Shawshank“, „Telo“, „Nadaný žiak“ a „Dýchacia metóda“.

„Štyri ročné doby“ (Different Seasons) sú krásna zbierka štyroch krásnych (rozhodne nie hororových) noviel Stephena Kinga. Je to možno jedna z piatich kníh, ktoré od neho chytám do rúk najčastejšie a najradšej, vždy sa nádherne začítam a nechce sa mi skončiť. Pritom tie príbehy sú diametrálne odlišné (tri z nich boli sfilmované). Myslím si, že ak chcete začať s Kingom a zamilovať si ho pre to, prečo si ho v minulých desaťročiach zamilovali milióny čitateľov po celom svete, je ideálne začať práve touto výbornou atmosférickou zbierkou.

Zbierka, ktorá vyšla v českom vydaní s prekrásnou obálkou, kombinujúcou štyroch chlapcov a jedného väzňa, na rozdiel od mnohých iných kníh Stephena Kinga neobsahuje žiadny úvodník ani záverečné slovo. „Len“ samotné príbehy... Vôbec mi to neprekážalo. „Telo“ a „Nadaný žiak“ už v minulosti v českom preklade vyšli: konkrétne v r. 1991 a údajne sa jednalo o vôbec prvého Kinga v českom (kde bol vtedy ešte slovenský) preklade. Daná zbierka oboch noviel sa súhrnne volala „Nadaný žiak“. „Spolu“ (tak, ako to King ostatne plánoval a ako to vydal v USA) štyri novely vyšli až v českom vydavateľstve BETA v roku 2003 na robustnom priestore cca 500 strán.

Klasika „Rita Hayworthová a Vykúpenie z väznice Shawshank“ je bomba. V názve nemá meno slávnej americkej herečky pre nič za nič. Rita, aj iné Andyho plagáty, sú totiž kľúčové, ako sa na konci dozvieme. Príbeh o večnej nádeji na mieste, ktoré ju zabíja, len čo vstúpite na jeho pôdu, je známy z fantastického filmového spracovania Kingovho kamaráta Franka Darabonta. O tom, že sú priatelia, svedčí fakt, že King počas písania do príbehu zakomponoval na priestor drobnú postavu s menom Darabont. Frankovi Darabontovi, bez toho, že by som chcel znevažovať prácu tohto obľúbeného filmára, v podstate stačilo 90% novely prepísať do scenára bez vlastného vkladu a mal postarané o strhujúci film (skutočne sa jedná o presnú adaptáciu, najvýraznejší rozdiel oproti novele je snáď len v tom, že v nej je Andy „drobný chlapík“, kým vo filme ho hrá jeden z najvyšších žijúcich hercov Hollywoodu, Tim Robbins. Prípadne možno ešte koniec vo filme je štipku doslovnejší.).

„Nadaný žiak“ je ďalší známy príbeh z pera hororového klasika zo štátu Maine. Rozpráva príbeh o skazenosti. Presnejšie o chlapcovi, ktorý kvôli domácej úlohe náhodou zistí, že jeho sused, tichý, nenápadný a v domčeku ukrytý pán, ktorý nikdy nikomu neublížil, je v skutočnosti nacistická sviňa, ktorá v plynových komorách počas Druhej Svetovej vojny vraždila ľudí po desiatkach („Deti boli úplne dole.“). Namiesto toho, aby chlapec, Todd, išiel starca udať na políciu, uzatvorí s ním satanský pakt: poviete mi, čo presne ste robili a ja vás nechám. Chlapca totiž fascinujú Zlo a smrť. Môže takýto vzťah skončiť dobre? Aj táto novela bola sfilmovaná, urobil to Bryan Singer, v hlavných rolách Brand Renfro, Ian McKellen a Jan Tříska ako lovec vojnových zločincov. Novela a film sa líšia (ak nerátame záver, ktorý je vo filme podľa mňa otvorený oveľa dráždivejšie) skôr v detailoch, hoci pre psychológiu postáv dôležitých. Napríklad v novele mačka neprežije a pri jednej mŕtvole (ľudskej) rozhodne nezostaneme. Toto nehovorím často. Film ma bavil viac (ale už novela je božská).

„Dýchacia metóda“ je príbeh o smrti... ale aj o prežití. Asi jedno z najmenej známych Kingových diel. Ak má niektorá z jeho štyroch noviel najbližšie k hororu, je to práve príbeh o tajomnom pánskom klube. V ňom si v jeden zasnežený večer muži rozprávajú neuveriteľné príbehy, ktoré vraj zažili. Jeden z nich, renomovaný doktor, sa podelí o zvláštny pôrod. Ale stále je to skôr dráma s mysterióznymi vsuvkami, než horor. A dojímavá. Hoci sa v nej trocha nezmyselne bijú dve silné témy (klub, pôrod), má pôsobivú atmosféru a záver o „mal jej gaštanovohnedé oči, páni“ ma vždy dostane. Možno najdojemnejší príbeh (s „Poslednou priečkou na rebríku“, záverečným cintorínom z „Mŕtvej zóny“ a novelou „Telo“), aký King kedy napísal. Jediná z týchto noviel, ktorá dodnes (máj 2010) nebola sfilmovaná.

Na koniec to najlepšie. „Telo“ (alias príbeh o nevinnosti) je výstavný klenot Stephena Kinga. Kedysi som si myslel, že presne TOTO King ako chalan naozaj zažil. He-he, no. Mierne autobiografický črty skvelá novela má, ale týkajú sa skôr ústredného hrdinu, ktorý má talent na písanie. A možno sa autobiografia týka aj jeho najlepšieho priateľa, Chrisa Chambersa. Hoci sa pokladám za „experta na Kinga“, viem z tejto oblasti len toľko, že King naozaj kedysi MAL kamaráta menom Chris, ale čo sa s ním stalo, čo študoval a či ešte žije, neviem. Silný a jednoduchý príbeh rozpráva o štyroch dospievajúcich kamarátoch z nudného mestečka. Každý je traumatizovaný svojou nevydarenou rodinou (peklo môže byť nielen to, že váš otec používa vaše uši namiesto popolníka, ako u Teddyho. Peklo je aj keď sa pozriete do očí svojho otca a vidíte iba sklamanie, o ktorom vás už nikdy nikto nepresvedčí, že tam nie je.). Vyberajú sa na hrôzostrašný výlet naprieč rozľahlými, tajomnými mainskými lesmi, aby našli "niekde tam" údajne ležiace telo ich rovesníka, ktorý sa tu stratil - a zomrel.

„Lenže najdôležitejšie veci sa najťažšie vyjadrujú, pretože slová zmenšujú ich skutočný význam. Je ťažké zaujať cudzích ľudí spomienkami o svetlých stránkach svojho života.“ /úryvok z novely „Telo“, s. 369/