Búrlivé výšiny
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 19 Apríl 2010 06:18

Článok o romantickom románe Emily Brontëovej „Búrlivé výšiny“.

Táto kniha mi do roku 2009 unikala. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že ďalej unikať mala. Nie snáď, že by autorka nevedela vytvoriť atmosféru. Naopak, miestami som takmer cítil, ako zakopávam o neľútostným zimným mrazom stvrdnuté hrudy pooranej anglickej pôdy. Ako opadané stromy ohýna krutý severák. A v kozube kvíli meluzína. Prvá polovica Búrlivých výšin (Wuthering Heights) je napísaná dobre, má to hlavu a pätu, bavilo ma to a čakal som, čo z rozsiahlej rodinnej ságy nakoniec bude.

Bohužiaľ, Via Mala je stokrát pôsobivejšia (možno ma niekto obviní, že miešam jablká s hruškami, ale jedná sa o dve rozsiahle rodinné historické ságy, odohrávajúce sa naprieč vyčerpávajúcimi rokmi, tak čo miešam).

Búrlivé výšiny sú na môj vkus stáááašne melodramatické. Neviem. Možno sa vtedy tí ľudia takto naozaj správali. Ale čítať to ma otravovalo. A ako! Stráviť tristo strán v spoločnosti nepoučiteľných ľudí, ktorí si svoje problémy zaslúžia a na počkanie si ich dennodenne vyrábajú sami, ma ničilo. Miestami som niekoľko odstavcov radšej rovno preskočil.

Minimálne 99% starostí a tragédií (vrátane úmrtí) spôsobí svojou hlúposťou, ľahostajnosťou a naivitou slúžka, ktorá hrdinovi pri kozube rozpráva na pokračovanie „ságu tohto domu“. Je líčená ako hrdinná osôbka, pritom takú otrasnú kravu literatúra ešte nevidela.

Ale ani ostatné postavy za ňou nezaostávajú, robia rovnaké chyby a ich ľahostajnosť je zarážajúca. Prial som si, aby remake okamžite napísal Stephen King a Heatcliffa by na prvých desiatich stranách zaživa vypitval a pohodil prasatám. Rodičia zosnulého austrálskeho herca Heatha Ledgera museli mať zmysel pre riadne čierny humor, keď svojho syna pomenovali po takom hajzlovi.

Samozrejme, autorka sa snaží „vysvetliť“ jeho otrasnú povahu zlým zaobchádzaním od útleho detstva. No na to, aby vedela vykresliť „Zlo v človeku“, bola príliš neskúseným dievčatkom, zavretým vo svojom ružovom navoňanom svete porcelánových bábik.

Ak ma niečo nervovalo ešte viac (ak to vôbec ešte bolo možné), tak rozhodne šialene labilný zdravotný stav. Naozaj v tých dobách stačilo byť ofúknutý vetrom a dostať smrteľný zápal pľúc (nevraviac o evidentne poriadne rozšírených duševných poruchách, kedy ak postave A niekto niečo zakáže, DOSLOVA sa začne hádzať o pohovku a dostane nechutne odporný hysterický záchvat)? Môže sa k tomu prosím vyjadriť nejaký lekár?

Ľutujem každého, kto túto akožeklasickú... tento žvást... túto prepytujem KRAVINU... musí čítať ako povinné školské čítanie (ak niečo také existuje) - všetci obkecávajú každý svoj čin, vedú polstranové patetické dialógy (skôr monológy) o tom, že idú spať, avšak k činom sa akosi nemajú (niečo urobia raz za sto strán a aj tí z vás, ktorí prepadli z matiky, tak ako ja, asi viete, čo to pri počte 300 strán znamená). No proste hrozné. Ak mám veriť informáciám, uvedenými na obale knižky (ale papier znesie veľa), svojho času kniha spôsobila revolúciu na poli romantických eposov. Dovtedy boli EŠTE ulepenejšie, sladšie a patetickejšie. Až Brontëová údajne ako prvá prišla s temnou, realistickou látkou. No, ak je toto temné a realistické, tak tie pred ňou skutočne nikdy nechcem čítať. Až po dočítaní som ale pochopil, prečo je to celé také na hovno. Brontëová zomrela ako 29-ročná panna. Túto knihu by som nespálil. To robil Hitler. Ja by som spálil Brontëovú.

P.S. Kniha bola asi miliónkrát sfilmovaná.