Pianista (Władysław Szpilman)
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 22 Január 2010 07:28

Článok o knihe poľského Žida Władysława Szpilmana „Pianista“ podľa skutočných udalostí.

Román „Pianista“ som prvý raz nepriamo spoznal nie v podobe knižky, ale na základe kvalitnej filmovej adaptácie uznávaného poľského režiséra Romana Polańského. Toho k téme pritiahlo vlastné detstvo - ako poľský Žid si svoje detstvo pamätal ako obdobie, plné prenasledovania zo strany Hitlerových vojsk, ktoré mu pochytali celú rodinu a zavraždili mu ju v koncentračných táboroch v plynových komorách. Masakru prežil len Polańského otec, ktorý sa po vojne vrátil... aj s novou ženou po svojom boku. Polański mal odvtedy pocit ustavičného prenasledovania, v čom pokračoval i v dospelosti: najskôr vyhnal sám seba z Poľska, následne ho vyštvali aj z Ameriky (kvôli sexuálnemu škandálu) a stal sa z neho celoživotný utečenec.

Keď v roku 2002 sfilmoval „Pianistu“, nikto sa tomu teda nečudoval. Filmom objavil amerického herca Adriena Brodyho a snímka bola nominovaná na siedmych Oscarov, z toho troch získala (za najlepšiu réžiu, adaptovaný scenár a mužský herecký výkon v hlavnej úlohe pre Brodyho). Hoci jej mnohí vyčítajú určitú ťažko uveriteľnú „akademickosť“, faktom je, že film je presnou adaptáciou románu (ktorý v roku 2007 vyšiel v českom preklade na 250 stranách) a ten je napísaný na základe skutočných udalostí. Film je oproti knihe samozrejme o čosi povrchnejší a skratkovitejší, no v zásade sú si obe diela veľmi podobné.

Pre mnohých divákov bol najväčším filmovým tŕňom v oku (v zmysle „taká rozprávka sa určite nemohla naozaj stať, to už scenárista prehnal“) predstavuje nezabudnuteľná finálna hra na piano. V nej zúbožený Szpilman takmer umiera od hladu v troskách zbombardovanej zimnej Varšavy a pred takmer istotu smrťou ho paradoxne zachráni Nemec - dôstojník wehrmachtu Wilm Hosenfeld (bývalý učiteľ), ktorý mu prísunom potravín zachráni život. Táto postava ma zaujala z pôsobivej knihy asi najviac. Szpilman mužovi (utekajúceho z Varšavy pred blížiacimi sa Spojencami) povedal svoje meno, aby ak Hosenfelda náhodou chytia, aby mu Szpilman na oplátku mohol pomôcť – v jeho pláne nemeckému dôstojníkovi stačilo väzniteľom povedať pianistovo meno a bol by oslobodený. Nemca skutočne chytili a keď okolo zajateckého tábora náhodou išiel Szpilmanov priateľ, Hosenfeld sa mu náhodou prihovoril, či pozná nejakého Szpilmana. Szpilmanovho priateľa to zaujalo a od zajatého Nemca sa dozvedel, že Hosenfeld pianistovi zachránil život. Pianistov priateľ sa však v zmätku zabudol spýtať na vojakovo meno (v tábore boli stovky nemeckých zajatcov) a keď sa to dozvedel Szpilman, bolo už neskoro a zajatého Nemca nikdy viac nevidel. Až keď vojna definitívne skončila, podarilo sa mu vypátrať, že Hosenfelda sedem rokov mučili a potom zomrel v zajateckom tábore pri Stalingrade. Vojakova fotografia zdobí záverečné strany románu a v strednej časti nájdete fotografickú galériu z filmu.

Szpilman mrazivo sarkastickú knižku (mnohí to dávajú za vinu tomu, že autor ju napísal krátko po udalostiach, ktoré prežil a tak bol ešte stále v šoku) vydal prvý raz už v roku 1946 pod názvom „Smrť mesta“ resp. „Smrť jedného mesta“. Ale dlhé desaťročia ju nečakalo nič dobré. Už keď vyšla prvý raz, bola výrazne cenzurovaná proti autorovej vôli (v Poľsku krátko po vojne „nemohol“ vyjsť román, v ktorom by vystupoval hrdinský Nemec a tak bol Hosenfeld zmenený na Rakúšana!) a nakoniec ju poľskí stalinisti úplne stiahli z obehu. Až koncom 20. storočia román vyšiel v pôvodnej podobe, bol preložený do mnohých jazykov, stal sa bestsellerom, strašným i fenomenálnym svedectvom vojny a bol úspešne sfilmovaný (Szpilman sa filmu už nedožil, zomrel v roku 2000 ako 89-ročný). Plus Nemci sa potešili, že bol na koniec knihy dodatočne zaradený úryvok z Hosenfeldovho denníku.

P.S. Vo filme Hosenfelda dojemne a takmer až ikonicky stvárnil nemecký herec Thomas Kretschmann (KING KONG, WANTED).