Prekliatie Salemu (Stephen King)
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Streda, 20 Január 2010 07:29

Vraj umelci sú najlepší na začiatku svojej kariéry a potom sa už len opakujú. Nie vždy to musí byť pravda. Niekedy na začiatku píšu také hrozné veci, až je záhadou, ako sa mohli stať slávnymi.

Na začiatok vás chcem požiadať, aby ste tento článok nečítali, pokiaľ ste nečítali knižku, pretože sa v ňom nevyhýbam vyzradeniu dôležitých udalostí z románu.

Už ako malý som prišiel na chuť Stephenovi Kingovi. Vtedy bola naša knižnica rozdelená na detské a dospelácke oddelenie a do toho druhého som sa ako občasný návštevník ZDŠ nemal šancu dostať. A tak som sa pretŕčal okolo Tarzana, kým dospelí čítali trilery, kriminálky, horory a Emanuelu.

Kingove knihy mi domov prepašovala až moja staršia sestra. Odvtedy moja láska k Stephenovi trvá. Ako každá láska, i tento vzťah je plný príjemných i menej príjemných vecí. Mám ďaleko k ľuďom, ktorí pokladajú každú kingovku za geniálnu už preto, že ju napísal King (ale prečo sa im čudujem, títo neznajbohovia medzi klasické kingovky radia aj Bachmana!).

Mal som šťastie, lebo som začínal najlepšími kingovkami. Boli to bomby ako Mŕtva zóna, Cujo (ten sa mi nikdy ZASA AŽ TAK nepáčil, ale v porovnaní s Mobilom...), zbierka poviedok Nočná zmena (dodnes neviem, či slovenský preklad je debilný umelecký zámer alebo škôlkarsky nezvládnutý preklad) alebo Misery (u nás Mizéria).

Až neskôr som objavil „menej kingovskú“ časť jeho tvorby (Dolores, Temná veža, Geraldova hra, Dračie oči). A až oveľa neskôr som si kúpil Kingove úplné začiatky: Osvietenie a Prekliatie Salemu (Carrie som si našťastie len požičal, platiť za taký žvást by som si dodnes vyčítal). Na tie romány som sa tešil. Hovoril som si, že vtedy bol Stív na vrchole umeleckých síl. Že ma každé každučičké slovíčko predchne smrteľnou hororovou temnotou.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som s narastajúcou hrôzou zisťoval, že sú to sračky!

Prekliatie Salemu som si kúpil a prečítal a bol som znechutený. Taká blbosť. Nuda! Až po niekoľkých rokoch som dostal chuť podniknúť reprízu. Myslel som, že len prečítam prvé dve stránky a vrátim knižku znechutene na poličku a znova ju zaslúžene nechám zapadať prachom. Prekvapivo som ju s chuťou dočítal do konca druhý raz. Bohužiaľ to vôbec neznamená, že som jej prišiel na chuť.

Ten príbeh je klišé, ale najlepšie horory sú tie najjednoduchšie a musím uznať, že otázka „Čo sa stane, ak sa do mainského mestečka nasťahujú upíry?“, je fascinujúca, pretože King už ako začiatočník mal chuť riešiť horory realisticky. Takže v 400 stranovom románe krok po kroku sledujeme pomerne logické správanie/kroky vodcu upírov od slabého tajomného pánka po knieža výkriku. Ten si v mestečku ´Salem´s Lot otvorí drahý obchod so starožitným nábytkom a odkúpi strašidelnú temnú barabizňu, týčiacu sa desaťročia nad zaspatým mainským mestečkom.

V tej chvíli ako na potvoru do mestečka práve prichádza spisovateľ Ben Mears, aby tu napísal knihu (pravdepodobne o Maine, ešte pravdepodobnejšie o mestečku a najpravdepodobnejšie o traumatizujúcom zážitku z detstva, kedy videl ducha obesenca v onej barabizni). Ubytuje sa v penzióne, písanie mu ide jedna báseň, zamiluje sa do dievčaťa... potom sa začnú diať tie veci.

Najviac mi na knižke prekáža skratkovitosť, takže tých 400 strán je strašne veľa paradoxne práve preto, že je to strašne málo. King splašene (až pojašene, chaoticky a zmätene) uháňa (zrejme bol pri písaní znova nafetovaný) dopredu a neuvedomuje si, že ak pokašle veci na začiatku, čitateľa prestane zaujímať, ako to skončí.

Tak napríklad narábanie s postavami. Ak necháme stranou nevydarené dialógy (pochybujem, že je to vina prekladateľa) a nesympatického Mearsa, zostane niekoľkokrát sa opakujúci motív: King si dá prácu s vymyslením postavy a tá následne behom chvíľky „narýchlo“ zomrie. Zo začiatku som sa tešil, ako v určitej chvíli asi desať postáv pochopí, čo sa s mestom deje a vyjde do protiútoku. King totiž predstavuje veľkú skupinu detailne rozpracovaných postáv. Zrazu ale padne noc a 80% z nich je nudne vyvraždených behom jednej scénky! Zostane nechutný Mears, otravný chlapec, mdlý lekár a k lôžku pripútaný mentorujúci učiteľ, ktorému by už konečne niekto mal vysať krv. Jediná charizmatická a pôsobivá postava príbehu, prepitý kňaz Callahan („Ale ukážete mi Íra, ktorý si neuhne.“), sa po hŕstke stránok šokujúci vytratí z deja (možno do nejakej inej knižky Stephena Kinga).

Podvodom je aj šerif, ktorý je vykreslený tak parádne, že si poviete „Človeče, keď ten začne kopať vampírov medzi nohy, to bude!“, ale hopsa – postava, prezentovaná ako jedna z hlavných, po prvom dejstve z knižky zmizne! O slabosti a zbabelosti to niečo síce vypovedá, ale urobiť dobrú postavu a čo najrýchlejšie ju vyhodiť z príbehu... no neviem človeče (naopak, príjemne ma šokovalo, že hrdinova frajerka sa od polovice stáva zápornou postavou a následne jej odrežú hlavu).

Zarážajúca je aj celková jednoduchosť príbehu (a to radšej ani neriešim infantilné detské až detinsky školácke či skôr škôlkarské prešmyčky „Straker-Stoker“, ktoré by vymyslel aj osemročný chalan): Barlow je prezentovaný takmer ako samotný pán pekla, ale namiesto geniálneho žánrového vyvrcholenia vbehne do pivnice akýsi chlapík s pojašeným deckom, vytiahnu ho z truhly a vbodnú mu niečo do srdca. A to je všetko?!

Knižku (Salem´s Lot, USA 1975 - Doubleday) s pekne strašidelnou obálkou (to je ale asi tak všetko) v r. 2006 vydala česká BETA. Bola sfilmovaná zatiaľ dvakrát (resp. tri): v roku 1979 Tobe Hooper (Texaský masaker motorovou pílou) dostal ponuku urobiť celovečernú adaptáciu. Uprostred nakrúcania ale dostal rozkaz urobiť televíznu mini-sériu. Nakoniec teda existuje 112 aj 184 minútová verzia. V roku 1987 vzniklo pokračovanie a v roku 2004 hviezdne obsadená (Rob Lowe, Donald Sutherland, Rutger Hauer, James Cromwell) TV mini-séria.