Dolores Claiborneová (Stephen King)
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Sobota, 06 Jún 2009 08:05

Článok o ženskom románe Stephena Kinga „Dolores Claiborneová“.

Je zvláštne, ako niekedy vnímame vlastnú minulosť. Nenarážam oslím mostíkom ani tak na ústrednú tému tohto románu Stephena Kinga, ale skôr na svoje vlastné spomienky naň. Keď som ho čítal kedysi dávno, príbeh o starnúcej slúžke Dolores Claiborneovej (už dávno nie St. Georgeovej) sa mi nepáčil. Pochopiteľne, bolo to spôsobené aj tým, že niektorými témami decko neoslovíte – a ja som vtedy chodil ešte na školu. Občas. Až keď som sa ku knižke po niekoľkoročnej prestávke vrátil (na začiatku roka 2009)l, zistil som, aký je silný. Zmáhala ma dvojtýždňová horúčka a Dolores rozhodne nudnou spoločníčkou nebola, hoci mi nočnú moru v delíriu akiste privolala. Ale tak je to skoro s každým silným príbehom. Niekedy aj knižka môže pohrýzť a fanúšikovia Stephena Kinga to dávno vedia.

Ústrednou postavou 300-stranovej knižky, ktorá v roku 1993 vyšla v slovenskom preklade Viery Vilhanovej vo vydavateľstve Práca, je slúžka (či skôr chyžná?), ktorá pracuje v obrovskom dome bohatej vdovy Very „Bozajmavriť“ Donovanovej. Stará sa o ňu už niekoľko desaťročí. Život v malom ostrovnom meste je ťažký a vlečie sa ako polomŕtvy slimák. Padáte. Desiatky rokov. Dvadsať, tridsať. Štyridsať. Niekedy si to ani neuvedomujete. Doloresin život je vyplnený starostlivosťou o arogantnú Veru a vlastnú rodinu: dvoch chlapcov, dospievajúcu dcéru Selenu a večne opitého úbohého manžela Joea, ktorý je taký škodoradostný, že kebyže mu poviete, že štyri mesiace po jeho smrti zastrelia Kennedyho, umieral by na dne vyschnutej studenej studne v čučoriedkovom háji šťastnejší.

Román „Dolores Claiborneová“ (Dolores Claiborne, USA 1992) bude čitateľovi pripomínať Kingovu neskoršiu novelu „Geraldova hra“, s ktorou tvoria pozoruhodný pár: v určitej chvíli Dolores dokonca „tretím okom“ vidí hrdinku „Geraldovej hry"!

Je to ťažký, vysiľujúci, ale zároveň očistný príbeh o potlačovaných spomienkach, ktoré z nás robia iných ľudí. Jedinečný je aj štýl, akým autor príbeh poňal: jedná sa o kapitolami NEPRERUŠOVANÝ monológ hrdinky, na policajnej stanici sa vyjadrujúcej k záhadnej smrti Very Donovanovej (ale nielen tej). King píše výborné dialógy a skvele charakterizuje postavy/vzťahy. Netrpí tým, čím spisovatelia, odtrhnutí od reality: VIE, aký je reálny život, hoci ho už od sedemdesiatych rokov 20. storočia nežije. V mnohých scénach som mal slzy v očiach, tak dobre sú niektoré rozhovory napísané (napríklad ten na kompe). Vonkoncom mi neprekážalo, že sa nejedná o „typický“ kingovský horor, ale o drámu. Ostatne, vždy som patril skôr medzi tých Kingových fanúšikov, ktorých jeho horory príliš nebavili. Vždy som si viac užíval jeho výlety do „skutočnosti".

Napriek tomu knižka obsahuje minimálne jednu „ozajstnú“ hororovú pasáž. Studňa. Fuj.

Knižka je známa aj z vynikajúceho filmového spracovanie z produkcie Castle Rock Entertainment, založenej režisérom Robom Reinerom, ktorý v minulosti dvakrát (vždy na jednotku) adaptoval Kingovu prácu: najskôr novelu „Telo“ (pod filmovým názvom PRI MNE STOJ!) a potom mrazivý triler MISERY NESMIE ZOMRIEŤ. V ňom psychopatku stvárnila Kathy Batesová. Tá si v roku 1995 zahrala aj (tentokrát kladnú, aj keď King i filmári v tomto príbehu neustále prízvukujú, že na svete niet väčšej suky, ako žena) Dolores. Mnohí diváci dodnes Akadémii vyčítajú, že Batesová nebola aspoň nominovaná na Oscara za strhujúci výkon ženy, ktorá NEDOVOLÍ, aby jej deti boli rovnaké, ako ich otec. Filmové spracovanie sa od knižky veľmi líši (filmári do deja zakomponovali v knižke takmer NEVYSTUPUJÚCU postavu Seleny, pridali hlavnú zápornú postavu v podaní fanatického vyšetrovateľa, filmová Dolores nemá synov, len dcéru).

Román „Dolores Claiborneová“ je ženský triler o manželstvách ako každých iných, o tom, že úteky nič neriešia a o tom, že niekedy musíme byť krutí, keď chceme byť láskaví.

„Takto platíš za to, že si suka. A nemá zmysel tvrdiť, že by si nemusela platiť, keby si tou sukou nebola, pretože niekedy z teba urobí suku svet.“ (úryvok z románu zo strany 247)