Strach [7O %]
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 20 Február 2015 03:00

Recenzia na hororový román od autora V tieni mafie.

Na nový román Joža Kariku Strach som sa tešil, odkedy o ňom jeden z našich komerčne najúspešnejších autorov prvý raz prehovoril. Po troch dieloch série V tie mafie, z nich prvé dva boli super, ale tretí nie, to bola vítaná zmena.

Dvojnásobne som sa tešil po dvojdielnom Na smrť, ktorý bol o smrti a to je asi hlavný dôvod, prečo sa z neho vytratil život a zostala iba akademická nuda, za čo ho všetci potľapkávali po pleci, pretože sa vraj jednalo o skvelé dielo.

Trojnásobne po tom, čo vyrukoval s oficiálnou zápletkou, ktorá bola jednou z najstrašidelnejších vecí, aké som za posledné roky čítal a to napriek tomu, že išlo len o hŕstku viet a napriek tomu, že fenomén záhadne sa strácajúcich detí patrí k najtradičnejším hororovým zápletkám (ale asi aj k najvďačnejším).

Štvornásobne po tom, čo sa vyskytla príležitosť zadarmo si na nete prečítať prvé strany, ktoré na mňa zapôsobili a pripomenuli mi doby, keď som si na jeho spisovateľskom webe (ten môj, keby niečo, je tu) čítal jeho staré hororové poviedky, plné rozľahlých lesov a temných síl, prežívajúcich v hlbinách Zeme snáď už od počiatku sveta až do dnešných dní, kedy na tieto veci zdanlivo neveríme, teda aspoň sa tak tvárime a utešujeme sa tým. Poviedky pôsobili dojmom, že akonáhle Jožo začne písať horor z lesa, nemá široko-ďaleko konkurenciu a tieto jeho veci ma znepokojili viac, ako väčšina tvorby Stephena Kinga.

Tieto štyri dôvody sa postarali o to, že som sa na Strach vyložene tešil, kúpil som si ho, vrhol som sa do čítania a po prvom dni som stiahol viac, ako polovicu. Bohužiaľ to ale neznamená, že ide o niečo extra vynikajúce. Podľa všetkého zrejme ale ide o historicky prvý „tlačený“ (teda nie e-book) slovenský hororový román a už za to si pár bodov k dobru zaslúži. Hoci je možné, že ma niekto vyvedie z omylu a poukáže na nejakú underground záležitosť z roku 1979, na ktorú zabudol už aj človek, ktorý ju napísal.

Dobrou správou je, že väčšinu času Karika dokázal adekvátne preniesť atmosféru lesných poviedok do románu. Ale vlčiakovi naozaj netreba hovoriť nemecký ovčiak. Je to proste vlčiak.

Jasné, kto čítal poviedky, bude pociťovať déjà vu. Ale to bude zrejme cítiť pri knihe každého spisovateľa, ktorý v živote napísal viac, ako jednu knihu. A nepovedal by som, že u Kariku ide o vyloženú recykláciu poviedok a to napriek tomu, že opakuje mnohé veci práve zo svojich starších a kratších literárnych útvarov (miesto odohrávania, zlo pradávneho pôvodu, miznúce deti, záhadné hory atď.). Komu sa páčili jeho staré lesné hororové poviedky, siahajúce skôr po atmosfére, než gore, mal by si prísť na svoje, hoci o niečom „novom“ nemôže byť ani reč.

Už horšia je recyklácia postáv. Neutrálny mladý asexuál v titulnej úlohe s dosť závažnými psychickými problémami, dávna (ideálne školská) láska, nabúchaný a nie príliš inteligentný svalovec. Niekoho môže šokovať krvavá likvidácia postáv, ale vyzerá to skôr ako rutinné porážanie prasiat na bitúnku, než ako zmysluplné úmrtia postáv, ktoré majú posunúť dej dopredu (alebo aspoň dozadu).

V úvodných scénach, v ktorých sa psychicky rozleptaný „hrdina“ vracia domov, sa Karikovi darí budovať pôsobivú atmosféru a pri scénach s otcom si možno dokonca spomeniete na prípad majora Zemana Studna. Potiaľto OK. Do lesov síce vstupujeme prekvapivo nečasto, ale i tak je atmosféra celistvá a dobrá.

Problém je v postavách, ktoré sú u tohto spisovateľa obohraté (a neveľmi sympatické, až nesympatické) a v príbehu. Pokiaľ hrdina preniká do témy, číta archívne zápisky, vonku treští rekordná zima a prechádza sa vyľudnenou prímestskou štvrťou, je všetko v poriadku. Lenže postupne to začína stagnovať, začnete sa nudiť a hovoriť si, že Jožova predstava o fungovaní slovenského policajného zboru je skutočne dosť detinská.

Utešujete sa tým, že všetko dostane zmysel na konci, ale obraciate stránku za stránkou, viete, že sa blížite ku koncu a „poriadne“ vysvetlenie stále nikde. A ani nepríde. Netvrdím, že som na konci čakal Satana, ktorý zničí svet, ale v tomto prípade to chcelo byť doslovnejší a „poriadne“ vysvetliť veci, nie rozprávať v hádankách. Pravdupovediac, myslel som si, že Jožo sa zmôže na viac, než len na „prastaré zlo z prvopočiatkov Zeme, živiace sa strachom“. Ja som ho v Kozích ľuďoch tiež mal, ale bol to iba odrazový mostík k stvoreniu Kozatcov. On pri zle ako takom začína, i končí. Je to málo, čakal som „jasnejšie“ vysvetlenie zla, než je zlo ako také. Koniec vyzeral, že ho Jožo nemal poriadne premyslený. Že mal premyslený len začiatok, ktorý je dobrý, postupne sa v univerze ale sám prestal orientovať a potom pozrel do kalendára, zhrozil sa, že deadline je za rohom a tak to rýchlo „nejako“ dopísal. Dokonca mám pocit, že som alebo nepozorný idiot, alebo v tom zhone Jožo niektoré zásadné veci zabudol vysvetliť (hukot kovových valcov). Prípadne natoľko dôveroval svojim čitateľom, že vysvetlenie nechal na nich? No neviem, spisovateľ by mal písať a nie nechávať veci na fanúšikov. Otvorené konce mám rád, ale toto bolo celé zle.

Nepoteší ani predvídateľnosť; ak budete čakať, že tá a tá postava zomrie, skoro určite sa trafíte. Len posledná obeť ma zaskočila.

Mnohí budú hovoriť, že kniha pripomína To. Sám Jožo z toho mal výčitky svedomia, takže to zakomponoval priamo do románu. Zbytočne, Strach nemá s To nič spoločné. Sú tu deti a niečo, čo po nich ide. Ale u Kinga bola detská línia plnohodnotná. U Kariku sa do detstva hrdinov, prostredníctvom retrospektív, zadívame len zriedka a keby to tu nebolo, skoro vôbec by to neprekážalo.

Slabomyseľne pôsobí moment, v ktorom ženská postava odhalí Horu mŕtvych. „Bežná baba s malým deckom“ smrteľne vážne používa originálne názvy. Cholat siachyl! Wikipédia, Jozef?

Pritom incident, keď koncom 50-tych rokov 20. storočia v zasnežených horách našlo záhadnú smrť niekoľko sovietskych študentov, patrí k tomu najdesivejšiemu, čo som v živote počul. Veľmi nasilu to do svojho najnovšieho románu zakomponoval aj Jožo. Nechcem mu krivdiť, napíšem len, ako mi to pripadá. Ako keby surfoval po nete a žhavo googlil, narazil na incident na Hore mŕtvych, legendy o miznúcich Eskimákoch a ešte niečo, zapísal si to do zošita a začal rozmýšľať, čo s tým. Nakoniec rozmýšľať prestal a všetko to nachňápal do jedného románu. Schvaľoval by som to, keby to bolo v čitateľov prospech. Lenže nie je. Je to skôr miešanie jabĺk s hruškami, čo má za následok nepochopiteľné správanie zla a logické diery v univerze. Keď sa zlo musí najskôr vyžrať deťmi a až potom si trúfne na dospelých, prečo na Hore mŕtvych zaútočilo rovno na dospelých? Prečo kým v okolí Čebraťa dospelých brutálne zabilo á la Clive Barker, na Hore mŕtvych ich to „len“ vyhnalo do smrtiaceho mrazu, maximálne si to od nich vzalo jazyk? Prečo sa útok zla na Čebrati prejavuje „tisícami detských stôp“, no na Hore mŕtvych nie? Prečo, preboha, zaútočilo na jednom z najpustejších miest planéty, na ktorom sa ako na potvoru práve vtedy, čistou náhodou, vyskytla skupinka študentov? A čo mali preboha znamenať pyramídy z prstov? Zlo je škodoradostné. Aha. Ok, takže sa neživí len strachom, ale i škodoradosťou?

Á la „päsť do oka“ pôsobí tiež starý denník, do ktorého autor občas prepašoval zastarané slovo, aby text pôsobil ako z 20-tych rokov 20. storočia (vskutku, voľáko). Nepôsobí.

Knihu som čítal len raz, takže možno som len niečo blbo pochopil. Ale nerozumiem, prečo v predchádzajúcich desaťročiach počas extra tuhých zím zmizlo spolu toľko detí/ľudí, čo tento rok behom pár dní. Každým ďalším únosom „to silnie“ a časom „si to trúfne aj na dospelých“. I tak je ale zlo riadne naivné a nekráčajúce s dobou, keď sa domnieva, že istá postava na konci sa môže stať jeho predĺženou rukou; po tak dramaticky brutálnej sérii vrážd a únosov by niečo také proste nebolo možné.

Vôbec, často som si hovoril, aké prekvapivo naivné názory Jožo má na fungovanie policajného zboru. Na v podstate veľmi malom priestore dôjde behom krátkeho času k trom únosom detí a k „sektárskemu“ vyzabíjaniu vysokej zvery a polícia prípad bleskovo hodí na najbližšieho samovraha. Síce sa v jeho dome nenašiel ani milimeter dôkazného/usvedčujúceho materiálu, ale nevadí.

Hovoril som si, že ak to bude výborný, perfektný horor, budem prvý, kto to povie. Bohužiaľ to povedať nemôžem. Ide každopádne o mierny nadpriemer a ak by odštartoval éru slovenských hororov, vôbec by som nebol proti. Len by mali byť dobré. Aspoň ako Strach. Ideálne lepšie. Napriek tomu všetkému sa mi Strach páčil, čo ostatne dokazuje mierne nadpriemerné hodnotenie 7O%.

P.S. – Knižka by sa pokojne mohla volať Pomotkať sa, nakoľko sa tu množstvo postáv, od hrdinu po dôchodcov, stále motká po bytoch. Motkajú sa, motkajú sa a motkajú sa a keď už si myslíte, že sa motkať prestali, tak vtedy sa ešte len motkať poriadne začnú.

Strach, Slovensko 2014, cca 330 strán

............................................................................................................................

Môj spisovateľský web.

Môj spisovateľský profil na Facebooku.