Na smrť II [4O %]
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 17 Marec 2014 03:00

Článok o knihe Jozefa Kariku.

Obsahuje spoilery.

Niektoré staré hororové poviedky Joža Kariku sa mi páčili. Rovnako prvé dve časti „V tieni mafie“ (prvá, druhá). Trojka však bola blbosť a prvé „Na smrť“ ma unudilo takmer na smrť. Na smrť by ma definitívne unudilo snáď len písanie recenzie.

Do druhej (a našťastie poslednej) časti som sa nehrnul. Nakoniec som sa na ňu dal zo zotrvačnosti. Po „jednotke“ (kde som musel preskakovať celé odseky, občas aj kapitoly, inak by som si vytrhal vlasy, napchal si ich do úst a dobrovoľne sa nimi zadusil) som od dvojky nič nečakal.

Možno preto som bol prvú polovicu príjemne prekvapený. Je to lepšie, ako jednotka. Úplne v pohodičke by som „jednotku“ ako vydavateľ nikdy nevydal resp. ju ako spisovateľ skoncentroval do pár viet a vydal len dvojku, čiže tým pádom by sa nejednalo o dvojdielny román, ale o jednodielny. Dvojka by bez problémov bola pochopiteľná aj bez jednotky. Vlastne jednotka dvojke dosť ubližuje.

Ale po tom, ako sa dostaneme z koncentračného tábora... opäť je to nuda. Nevraviac o tom, že Jožo zatiaľ nepozná iný druh finále, než ten, v ktorom jednotlivec vystrieľa skupinu hajzlov. Sám je síce hajzlom, ale no a čo.

Jožo píše ako chladný stroj bez duše a srdca, zato s obrovskou kalkulačkou. O prvých dvoch „V tieni mafie“ som to nemohol napísať, no po trojke a po oboch „Na smrť“ môžem. Jožo vie všetko pekne vymenovať, pomenovať, vysvetliť, prevysvetliť a nadvysvetliť. Dokáže vás zavaliť názormi, informáciami, faktami, zničí vás na prvé počutie zmysluplnými argumentmi. Má vzdelanie, má povahu, má školy. Ale nie je to život. Je to prázdnota, ktorá chcela zničiť ríšu fantázie v Nekonečnom príbehu.

Otázky, ktoré kladie (o etike, dobre, zle atď.) sú nezaujímavé, postavy priemerné, dialógy „nič moc“. Všímal som si brutálne zvraty. Jožo sa snaží, aby nebili do očí, ale brutálny zvrat, bijúci do očí, je stále brutálny zvrat, bijúci do očí.

Karl je náhodou prevelený do Osvienčimu.

Kde je náhodou Viktor.

Viktor samozrejme Karla hneď po vystúpení z vlaku uvidí.

Viktor náhodou utečie do Ružomberka.

Kam je náhodou prevelený Karl.

Wow! Parádička!

Jožo sa to snaží „logicky vysvetliť“ (Karl je do Ružomberka prevelený kvôli partizánom a preto, lebo v ňom vyrastal). Ale nedá sa svietiť. Stále je to blbosť. Som prekvapený, čo všetko sú čitatelia ochotní bez reptania prehryznúť a ešte sa tváriť, že to neexistuje. Zrejme si myslia, že keď už to vydalo známe vydavateľstvo, musí to byť dobré.

Šialene pôsobí tiež záver, v ktorom Viktor SÁM ide do skladu, čím pácha samovraždu (a dobre to vie). Mohol doňho vtrhnúť s komandom, Karla odzbrojiť a streliť mu do hlavy. Ale nie, Jožo potreboval silné finále, v ktorom obaja umierajú. No... toto pre mňa silné rozhodne nebolo. Skôr silené.

Čo sa násilia v jeho knihách týka, začína mi prekážať. Naozaj ním niekoho šokuje? Ak áno, koho? Nechcem byť sarkastický. Myslím to vážne. Koho? Snáď ľudí, ktorí doteraz čítali výlučne romantické veci, prinajhoršom právnické drámy. Chcel by som si prečítať článok o násilí v jeho knihách od človeka, ktorého skutočne šokuje.

Pozitívnejšie (ak to takto môžem napísať) vnímam násilie použité v „koncentračných“ scénach. V minulosti som sa o túto tému zaujímal a ako cca dvadsiatnik som do šuplíka napísal nepublikovaný a následne darovaný triler „Cestička do neba“ (Riža hovorí, že som vykradol Kingovho „Nadaného žiaka“, ale podľa mňa som ho vylepšil). Takže viem, že to, o čom píše Jožo, je suchá pravda. Vlastne sa v táboroch diali ešte príšernejšie veci. Takže ťažko vyhlasovať, že hlášku o deťoch, ktoré boli úplne dole (v plynovej komore) ukradol z „Nadaného žiaka“. To, že deti boli dole, nevymyslel King. Je to axióma.

Chýbalo mi, okrem dobrého príbehu, dobrých postáv a podobných maličkostí, dopovedanie príbehov skutočných postáv (Himmler, Mengele). Prečo sa odo mňa očakávajú dejepisné znalosti?

Nepáčilo sa mi lacné citové vydieranie. Všimnite si, koľkokrát sú používané zdrobneniny typu „chlapček v plynovej komore“. Je to lacné a dokonca ma to jemne uráža.

Mdlú obálku, ktorú snáď robil robot a nie človek, urážať nebudem. Nestojí mi za to. Vôbec, obálky Jožových kníh musia na ľudí s výtvarným vkusom pôsobiť asexuálne.

Je to možno troška zvláštne, že to hovorím (a možno sa mýlim, aj to prichádza do úvahy), pretože prvé dve „V tieni mafie“ obsahovali strhujúce a dojemné pasáže, ktoré ma zasiahli. Niekedy sa ale stáva, že ak je pre spisovateľa písanie zamestnaním a nie vášňou/posadnutosťou, schopnosť zasiahnuť stráca a namiesto písania začína produkovať.

Niekde som, snáď netrepem blbosti, zachytil, že Jožo tvrdil, že písanie „Na smrť“ bolo veľmi náročné a druhýkrát by to už nerobil. Pokiaľ som „zachytil“ správne, chápem to. Ja by som tiež druhý raz už vec ako „Kozí ľudia“ asi nenapísal. Historické udalosti a „pieta“ mi zväzovali ruky. Nebol som to tak úplne ja. Preto by som bol teoreticky ochotný veriť, že Jožo sa spamätá a jeho nový román, ktorý vyjde tento rok a pôjde o horor, bude zasa super. Prakticky sú tu ale dve veci.

Prvá. Už tretie „V tieni mafie“ bolo hrozné.

Druhá. Opakujem sa, ale všetky jeho knihy sú si v mnohom nepríjemne podobné (rovnaké vzťahy medzi postavami, spravidla dvoma osobami mužského pohlavia a dievčaťom, ktoré obaja milujú, spomínané „likvidačné“ vyvrcholenia atď.).

Na smrť II, Slovensko 2013, cca 370 strán