Stratené mesto Z [8O %]
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 16 December 2013 03:00

Článok o knihe, rekonštruujúcej asi najzáhadnejšie zmiznutie belocha v amazonskom pralese.

Na začiatku 20. storočia bolo na mapách stále veľa bielych miest. Nikto nevedel, čo tam je.

K miestam, ktorých sa to týkalo najviac, patril amazonský prales s neuveriteľnou rozlohou.

Na prvý laický pohľad to vyzeralo nesmierne romanticky a dobrodružne. Ako raj na zemi. V skutočnosti bola Amazonka (a v podstate ešte aj dnes je) peklom, kde akoby všetko, od zvierat cez rastliny po indiánskych obyvateľov, bolo vytvorené pre jediný účel. Zabiť civilizovaného človeka.

Pýtate sa, kto by sem išiel? Na miesto, kde vás môže zožrať v lepšom prípade krokodíl, v horšom anakonda? Na miesto s príšerným počasím? Na miesto, kde sa v noci z neba na ľudí znášajú netopiere sajúce krv a kilá komárov prenášajúcich smrteľné choroby? Na miesto, kde sa vám do nohy mohli zažrať červy a ak ste ich zabili, ich telíčka vo vás začali hniť a mohli ste byť radi, ak ste neskončili s amputovanou končatinou?

Kto z civilizovaného sveta by SEM preboha chodil?!

Samozrejme, veľa ľudí. A to napriek tomu, že oblasť v minulosti zničila celé stovky členov obsahujúce družiny conquistadorov (ak vás to fascinuje, stopercentne vám odporúčam obludný mega-film Wernera Herzoga Aguirre, hnev Boží z roku 1972). Po nich prišli bádatelia, cestovatelia a dobrodruhovia. Mali plus mínus rovnaký cieľ. Zistiť, čo sa nachádza v džungli a dať to do máp.

Jedným z týchto mužov (ženy na tieto akcie nechodili) bol Percy Harrison Fawcett: „posledný veľký viktoriánsky bádateľ“. Odvážny a relatívne svojrázny Angličan. Do Amazónie podnikol viacero výprav. Každá skončila úspechom a zároveň neúspechom.

Neúspechom, lebo zvieratá, ktoré ho sprevádzali, neprežili. To isté sa dalo povedať o mnohých mužoch. Niektorí zomreli, iné „len“ strašne ťažko ochoreli a navždy naňho zanevreli. Ako vodca džungľových výprav bol tvrdý, prísny, autoritatívny, despotický a fanatický. Pravdou ale bolo, že od druhých žiadal len to, čo bol výprave sám schopný ponúknuť. Nebýval takmer vôbec chorý a skoro nikdy ho nič nezničilo. Dravci, nedostatok jedla, ani choroby.

Úspechom, lebo dokázal takmer nemožné. Prežiť niekoľkomesačnú výpravu s minimálnymi zásobami jedla a parťákov. Vyrážali sem mnohí cestovatelia, spravidla ale boli chránení družstvom ozbrojených zabijakov. Fawcett zastával (ešte aj dnes sa múdro a logicky javiacu) teóriu, že šancu prežiť niekoľkomesačný pochod džungľou, kde vás chce všetko zabiť a zožrať, má iba nenápadná výprava, pozostávajúca z čo najmenšieho počtu mužov, zvierat a zbraní.

Pri kontakte s domorodcami nepoužíval silu. Naopak, snažil sa pôsobiť ako diplomat. Bol síce (zrejme...) mierny rasista, ale fungovalo to. Ich počiatočnú vražednú nenávisť skoro vždy úspešne zničil priateľskými darmi.

Problém, a to sa mu MOŽNO stalo osudným, bol v tom, že v Amazónii v tých časoch bolo množstvo kmeňov. Určite sa našli také, ktoré sa nenechali obmäkčiť darmi bieleho muža.

Jeho zmiznutie v amazonskom pralese patrí k jedným z najväčších záhad tohto miesta (spolu s legendami o dvadsaťmetrových anakondách). Na poslednej výprave, lebo už nikomu inému nedôveroval, sa obklopil len dvojicou mladých mužov. Starším synom (mal ešte mladšieho a dcéru) a jeho najlepším kamarátom.

Z tohto obdobia je dochovaného množstvo materiálu. Od Fawcettových denníkov po korešpondenciu, ktorú udržiaval s ľuďmi/inštitúciami. Vie sa pomerne presne, čo v ktorom roku robil.

V roku 2009 sa o zosumarizovanie toho všetkého pokúsil novinár David Grann v knižke „Stratené mesto Z“. V roku 2013 vyšla v slovenskom preklade a na Vianoce som ju kúpil otcovi, no predtým som si ju samozrejme prečítal. Zvládol som to s chuťou za hŕstku dní. Má minimum strán, ktoré nudia.

Prečo „Stratené mesto Z“? Fawcett tak hovoril legendárnemu Eldorádu – „zlatému“ „veľkomestu“, ktoré si údajne uprostred amazonskej džungle postavili dávne domorodé kmene. Snažil sa tým celý život dokázať, že v pralese mohla v minulosti existovať spoločnosť v rámci možností civilizovaných Indiánov, ktorá žila v meste s vysokými budovami a s ulicami plnými zlata. Mala ho vraj toľko, že ho mlela na prášok a potom si ho fúkala na nahé telá, aby vyzerala ako živé zlaté sochy.

Skoro nikto neveril, že by niečo také bolo možné a to už z čisto pragmatických dôvodov (v pralese by sa veľké spoločenstvo nedokázalo uživiť).

Oficiálne to nedokázal. Existencia Eldoráda nebola pravdaže nikdy dokázaná. Niektorí ale chcú veriť, že nakoniec to predsa len dokázal a sila objavu ho ochromila a ohromila do takej miery, že sa tam rozhodol aj so synom a jeho kamarátom zostať „navždy“.

Iní sú realistickejší. Fawcetta vraj jednoznačne zabil niektorý z nepriateľských kmeňov.

Áno, je pravda, že Fawcett sa do Amazónie vracal často a v podstate z každej nebezpečnej situácie dokázal úspešne vykľučkovať. Asi ale nikto normálny nemá problém veriť verzii, že raz natrafil na kmeň, pri ktorom jeho diplomacia zlyhala a teritoriálni divosi ho spolu so synom a kamarátom brutálne za pár sekúnd zabili a zjedli.

Nie je na tom nič nereálne.

Nič nereálne nie je ani na verzii, že ho zabila choroba. Ako som už napísal, mnohí až neverili tomu, ako minimálne bol chorý. On sám sa v podstate pokladal za svojím spôsobom „nezničiteľného“. Mal mimoriadne pevné zdravie a nadpriemernú kondičku. Platí tu ale to isté, čo u indiánskej verzii. Raz ho skolila choroba, ktorej nedokázal čeliť a to napriek tomu, že na poslednú výpravu si vzal sérum na hadie pohryznutie.

Nezabúdajme na dôležitý fakt. Keď v roku 1925 zmizol, mal už 57 rokov.

Mne osobne pripadá realistická verzia, že výzvy nehostinného prostredia zvládol. Nezvládli ich ale jeho dvaja mladí spoločníci. To, že synov kamaráta bol slabým článkom, je jasne archivované v listoch, ktoré vodca skupinky posielal manželke. Už krátko po začiatku výpravy sa mladík ukázal ako relatívne nespoľahlivý a slabý.

Mohlo ho dostať čokoľvek, rovnako tak Fawcettovho syna. Choroba, Indiáni, zvieratá, jed. Obaja mladíci mohli zomrieť alebo zošalieť, čo Fawcett, hoci vnútorne disciplinovaný, nemohol z morálneho/psychologického hľadiska zvládnuť. Predsa len, jednalo sa o jeho dieťa.

Na jeho zhoršenej psychike sa mohli podpísať tiež depresia, skepsa a dezilúzia prameniaca z jeho celoživotného neúspešného hľadania Eldoráda. Ak ho v takomto zlom duševnom stave zastihla smrť syna a jeho kamaráta, mohol jednoducho stratiť posledné sily... a proste zomrel. V krajine ľadu či v krajine džungle, je niekedy najľahšie ľahnúť si a zaspať večným spánkom.

Už necítiť bolesť.

Optimistickejšie teórie rátajú s možnosťou, že prežil, Eldorádo síce nenašiel, no rozhodol sa nevrátiť do hektickej doby, nad ktorou získavala nadvládu čoraz viac technika. Nezabúdajme, že mal bohatú vojnovú minulosť. Možno i na základe obludných spomienok z vojnového frontu, kde každý deň videl brutálnu a úplne zbytočnú smrť desiatok ľudí, dospel k záveru, že do takej „civilizovanej“ spoločnosti sa nevráti. Že radšej zostane v spoločnosti divochov. Tí ho za určitých okolností bez problémov mohli prijať medzi seba, pričom v takom kmeni by dokonca mohol mať autoritatívne postavenie.

Mohol mať deti s miestnymi domorodými ženami. Pátracie skupiny, ktoré sa v nasledujúcich rokoch snažili nájsť aspoň jeho telo, narazili na viacero detí, ktoré pôsobili ako deti zmiešaného páru. Niektoré z nich dokonca dotiahli do „civilizácie“, kde tieto deti neskôr spravidla zomreli na ulici ako notorici, keďže sa zistilo, že rozhodne nejde o Fawcettove deti, ale o tzv. albínov.

Prípadne sa utiahol do jaskynného systému, kde žil pustovníckym životom. Či už so synom a kamarátom, alebo bez nich.

To sú asi najrozumnejšie verzie toho, čo sa stalo. Menej rozumné rátajú s tým, že objavil teleport do alternatívneho sveta, v ktorom dodnes šťastne žije a nestarne.

Môžeme dnes, v roku 2013, zistiť, čo sa mu stalo? Žartujete? V amazonskej džungli? Pokiaľ sa nestane zázrak (objavenie troch kostier v prastarom, spoly divočinou pochovanom chráme so zachovaným denníkom napísaným pár minút pred smrťou mužov), tak nie.

Proste nie a hovorte si čo chcete.

O knižke sa našťastie hovorí v súvislosti s filmovým spracovaním. Predbežne sa okolo neho motali Brad Pitt i Robert Pattison, najnovšie sa ale zdá, že by rola Fawcetta mohla skončiť v rukách Benedicta Cumberbatcha. Vekovo na to nemá (*1976), ale s troškou maskérskej práce a s fúzmi by som mu ja osobne šesťdesiatnika bez problémov veril. Režisérom by mohol byť snaživý, ale pre prípad tohto románu neveľmi postačujúci, James Gray (Noc patrí nám). Tak dúfajme, že ešte dôjde k striedaniu. Potom nám nič nebráni začať sa tešiť na pevne verím neobyčajný film.

The Lost City of Z; A Tale of Deadly Obsession in the Amazon, USA 2009, cca 260 strán