Kozí ľudia - Ukážka 1
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 02 December 2013 02:59

Reklamný článok. Prečítajte si zadarmo jednu kapitolu z môjho chystaného e-debutu.

Neskôr vám ponúknem ešte jednu. Kým táto je z prvého dejstva (konkrétne z roku 1938), nasledujúca bude z druhého, ktoré sa odohráva v súčasnosti. Nech sa páči:

Otec a syn Peter a Kubo Ďurišovci boli na postriežke. Horár a jeho jediné dieťa. Bol presvedčený, že šesťročný Kubo v budúcnosti preberie jeho remeslo a stane sa novým strážcom lesa. Mamu Janu nechali doma.

Vládla mesačná noc, dobrá viditeľnosť. V lese strávili celý deň. Včera pršalo, pôda bola rozmočená, zvieratá po sebe zanechávali veľa stôp. Otec chlapca učil, aké má jeleň, diviak, drozd. Keď sa začalo zvečerievať, vyšplhali sa na posed.

Peter Ďuriš sa potichu nahol k synovi, podávajúc mu pocukrované džemové buchty, ktoré im pribalila mama. Kubo si jednu vzal a odhryzol si z nej. Dával pozor, aby nežul nahlas a nevyplašil zvery pod nimi. Dušou jeho otca v tej chvíli prebehlo nadšenie. Už ako malý prejavoval cit k lesu a rešpekt voči jeho obyvateľom.

Napriek tomu sa medzi nimi vznášala nervozita. Ich vzťah bol v skutočnosti vždy odmeraný. Pramenil z toho, že horár nemal kedysi dobrý vzťah s vlastným otcom. Bál sa ho. Bol to alkoholik, ktorý všetkých okolo bil.

Nedalo sa povedať, že malý Kubo by svojho otca nenávidel. Nepil, ani nikoho nemlátil. No napriek tomu sa nedokázali jeden pred druhým otvoriť. Statný muž cítil, že chlapec pred ním má neprirodzený rešpekt. Najhoršie bolo, že čím viac s ním chcel byť kamarát, tým sa mu chlapec viac vyhýbal. Napadlo mu, že možno práve spoločné nočné postriežky dokážu zmeniť ich vzťah.

Do polnoci všetko prebiehalo v poriadku. Nemali v pláne nič zastreliť. No ak by spozorovali krívajúcu srnu, na nedeľný obed by mohli mať guláš. Ale horár nepredpokladal, že uvidí. V poslednom čase tu žiadne zranené neboli. Javorina bola krutejšia, ako obvykle. Slabé kusy okamžite zlikvidovala. Prežívali len najsilnejšie. Iste. Tak to vždy bolo. No kedysi zahliadol zranené zviera. Teraz nie.

Tunajšie lesy pozostávali z listnatých bukov, dubov a javorov. Z ihličnatých to boli smreky a borovice. Striedali sa s poľnohospodárskou ornou pôdou, lúkami a pasienkami. Vzhľad krajiny dotvárali ovocné sady s hruškami, slivkami, jabloňami a miestnymi špecialitami ako oskoruše, belice, durandie a trnky.

Psa so sebou nebrali, lebo nemali akého. Uhynul minulý týždeň na starobu.

Po polnoci horár vzadu na krku ucítil závan. Les zrazu spozornel a začal vysielať núdzové signály, aby sa všetko živé skrylo, kým nie je neskoro. Muž závan dobre poznal. Vedel, že ak sa v noci vyberú do lesa, toto riziko hrozí. No aj tak dúfal, že k tomu nepríde. Lesy sú tu obrovské a bola veľká šanca, že Kozí ľudia sa im vyhnú.

Ale nevyhli.

Les ich varoval, no na útek bolo neskoro. Iba by sa prezradili. Takto, ak bude vietor fúkať správnym smerom, ich možno Kozatci neucítia. V hustej korune stromu, vysoko nad zemou, boli takmer neviditeľní. Človek musel vedieť, že má hľadať poľovnícku postriežku, inak bez problémov prešiel pod ňou a nezistil to. Teraz zostávalo dúfať, že to nezistia ani oni.

Aj Kubo ich ucítil. Prebudil sa z driemania, do ktorého upadol krátko pred polnocou a vyvaľoval oči do okolitej tmy. Nad hlavami im svietili tisíce hviezd. Lístie v korune stromu jemne šuchotalo. Pozrel na otca, aby sa uistil, že sa niečo naozaj deje. Ten mal prst ľavej ruky priložený na perách a prst pravej na kohútiku pušky. Keď to bude nutné, bude strieľať, hoci medzi ním a Kozatcami panovalo nepísané pravidlo o vzájomnom neútočení. Pokiaľ by však ohrozili jeho syna, zakročí. Oni si svoje mláďatá tiež chránili.

Vedel však, že zrejme nebude musieť. Ak by aj Kozatci prechádzali priamo pod ich strom, nemuseli by ich začuchať. Mali skvelý čuch, ale neboli takí dokonalí, ako si mysleli niektorí obyvatelia neďalekej dediny Lubina. Nebolo treba robiť z nich démonov. Boli to obyčajné zvieratá, s výnimkou prastarého Grindzichšpána. S tým ale do kontaktu neprišiel už roky; možno ani nežil.

Na strane druhej, tunajší kraj bol prelezený legendami o ich agresivite. Dokonca i minulý mesiac roztrhali sedliaka Kováča, ktorý žil sám na neďalekých myjavských kopaniciach. Občas to robili, no väčšinou sa prejavovali len spasením úrody a kradnutím domácich zvierat. Nevzali ich kvôli chovu. To oni nerobili. Vzali ich preto, aby ich zožrali. Boli naprogramovaní na nivočenie a prežívanie. V podstate sa o seba nevedeli postarať inak, než násilím. Nikto nevedel, prečo zabili Kováča. Asi im, ako sa hovorí, v ten deň niečo preletelo cez nos. Nikomu nechýbal, ale jeho smrť vnášala do sŕdc miestnych nápor neistoty. Nikto sa nemohol cítiť v bezpečí.

Napriek tomu presviedčal sám seba, že ak by ich ucítili, aj tak by sa to zaobišlo bez problémov. O Kozích ľuďoch boli známe dve veci. Že sa boja vody (aj menšieho potoka, dokonca aj dažďa) a že nikdy nešplhajú na stromy, keďže ich spodné končatiny, zakončené kopytami, na to nie sú uspôsobené.

No mužova fantázia pracovala. Predstava svorky Kozatcov zakrádajúcich sa pod posedom nebola príjemná. V lese za desaťročia zažil všeličo. Keď mal šancu vyhnúť sa problémom, urobil to. Lesy boli nevyspytateľné. Hocikedy mohli z lovca urobiť korisť.

Pod nimi sa ozvali prvé zvuky - čudný mix mečania, vrčania, syčania a nezrozumiteľného mrmlania. Kozatci nevedeli rozprávať, no hovorilo sa, že Grindzichšpán ovláda dar telepatie. Klokotavé tlmené pazvuky sa ozývali pod poľovníckym stanovišťom... keď vtom zrazu stíchli. Akoby niečo zavetrili a spozorneli.

Ďurišovci sa nehýbali. Mali výhľad na lúku, priamo pod seba však nevideli. No ak by aj videli, nikto z nich by sa v tej chvíli neodvážil pozrieť tam. Predstava, že by sa ich oči stretli so žltými očami Kozieho človeka, by ich mátala celé noci. Ak by vôbec ešte nejaký spánok mali, s výnimkou toho večného.

Kozí ľudia síce na stromy nešplhali, no ak by chceli, skôr alebo neskôr by našli spôsob, ako ich z koruny dostať dole a zožrať. Tak to mali vo zvyku s mužmi a chlapcami. Ženy unášali, aby sa s nimi párili.

Niekoľko sekúnd ticha boli obludy dole pod nimi prikrčené. Nasávali do nozdier studený nočný vzduch a čakali na najmenší náznak podozrenia, aby mohli zaútočiť. Muž a chlapec ale našli vnútornú silu a neprezradili sa. Pozerali na seba, až sa takmer hypnotizovali. Tam, na dne očného kontaktu, našli medzistupeň medzi bdením a spánkom. V tejto zádumčivosti vydržali zopár sekúnd. Následne sa pod nimi ozvali klokotavé pazvuky, ktoré akoby hovorili „no nič, pokračujeme, planý poplach“.

Zvyšok noci prebehol v poriadku, no horár sa radšej rozhodol počkať na posede do rána. Zliezť dole a utekať do bezpečia horárne v noci? Šialenstvo! Okolo piatej ráno zahliadli na lúke pasúce sa stádo sŕn. Nevystrelili ani raz.

Muž pochopil, že ak nechce syna vystaviť nebezpečenstvu, bude mu musieť povedať všetko o Kozích ľuďoch. Bol správny čas. Chlapec zložil skúšku – stretol sa s nimi a prežil.

Kozí ľudia vyjdú ako e-kniha 24. 12. 2013 za 3 eurá.

............................................................................................................................

Kozí ľudia – Pozvanie na román

Kozí ľudia – Dej a postavy

Kozí ľudia – V čom budú iní oproti ostatným románom?

Kozí ľudia – Nadväznosť na Prasa a Kamionistu?

Kozí ľudia – Bude dvojka?

Môj profil na Facebooku

............................................................................................................................

E-book Kozí ľudia si slovenskí záujemcovia môžu kúpiť na slovenskom Martinuse a českí na českom Martinuse.