Drak sa vracia (Dobroslav Chrobák)
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 28 August 2009 05:47

Keď býval v dedine, prišiel taký hladomor, že ho z neho vinili. Keď sa po rokoch vrátil, prišli také požiare, že by sa situácia s vyhostením bola bývala opakovala. Ale...

Bol to však práve hrnčiar Martin Lepiš, prezývaný Drak, kto prišiel so šialeným návrhom na to, ako zachrániť početné stádo dobytka, uväznené ďaleko v horiacich horách. Na púť horiacimi lesmi si obávaný Drak, ktorý za výpomoc zúfalej dedine nežiada nič iné, len možnosť prestať byť samotárom a usadiť sa medzi ľuďmi, ktorých sa možno už naučil mať rád, sa spolu s ním vyberá i mladý Šimon, ktorý Drakovi po vyhostení prevzal frajerku Evu a oženil sa s ňou. Hoci dedina čaká, kedy sa obaja muži doslova posekajú, v skutočnosti sa stávajú čoraz oddanejšími partnermi v boji proti krásnej ale nemilosrdnej slovenskej prírode. Podarí sa im zachrániť stádo? Navždy sa uzmieria? Nájde Drak pokoj?

„Drak sa vracia“ Liptovčana Dobroslava Chrobáka (1906-1951) patrí na školách medzi povinné čítanie. Príbeh je jednoduchý, zápletka detto a nejaká prepracovaná práca s postavami tiež nie je prítomná (paradoxne sa mi najzaujímavejšou, hoci i najminiatúrnejšou, zdala skôr Drakova prvá frajerka, ktorej je v závere dovolené zabudnúť a začať odznova... ako ostatne všetkým... čo je od spisovateľa až neuveriteľne šľachetné). Napriek tomu má knižka niečo do seba, hovorí veľa o našich predkoch a ich krutých stretoch s prírodou a hovorí aj o tom, že mali medzi sebou približne rovnaké problémy, aké máme my. Niektoré veci sa skrátka nemenia. Láska, nenávisť, strach, žiarlivosť, xenofóbia, túžba spoločnosti vydediť zo seba príliš vytŕčajúceho jedinca a hodiť naňho všetko zlé. Prípadne všadeprítomný alkohol.

V roku 1967 nakrútil úchvatnou čierno-bielou kamerou režisér Eduard Grečner 82-minútovú filmovú adaptáciu, kde Draka pôsobivo stvárnil Radovan Lukavský s páskou cez oko. Film, vyznačujúci sa predovšetkým krásou obrazu, ma paradoxne príliš neoslovil, pritom sa jedná o presnú adaptáciu kratučkej (cca 140 stranovej) knižky, ktorá ma oslovila (jedinou výraznou zmenou je temný koniec, aspoň ja som ho pochopil tak, že Drak znova odchádza, kým v knižke odpustil „vypálenie domu“ a s milou sa rozhodol pokračovať v živote v „zlej“ dedine... filmu chýba aj knižný rozprávkový epilóg, ladiaci celý príbeh skôr do hávu bájky). Zrejme za to môže svojrázna réžia, ktorá sa niekedy celé minúty neznesiteľne, kŕčovito „filozoficky“ ponára do ticha, ktorým akoby chcel „niekto niečo povedať“ a ja sa vôbec nečudujem, prečo deckám v školách preskakujú po tele husie kože, keď im pani profesorky púšťajú tieto čiernobiele slovenské „klasiky“. Chrobák pritom, hoci kritika sa snaží jeho dielu dodať akési „posolstvá“, zostáva hlboko ľudský, nevtieravý a obyčajný. Film sa na niečo hrá.

Knižka prvý raz vyšla už v roku 1943, následne ju v roku 1968 s predslovom Jozefa Boba vydalo bratislavské vydavateľstvo Tatran za 20 Kčs. Chrobák („Kamarát Jašek“, „Les“, „Chlapská vec“) sa týmto dielom zaradil do tzv. slovenského literárneho naturizmu, do ktorého okrem iného patria diela od Figuli („Tri gaštanové kone“) alebo Ondrejova („Zbojnícka mladosť“).