Zožratá zaživa [2O %]
Hixploitation
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 30 September 2013 03:00

Recenzia kontroverzného talianskeho kanibalského exploitationu. Recenzia je zároveň krátkou exkurziou do minulosti tohto svojrázneho hororového pod-žánru.

Mladá blonďavá Američanka odchádza na vlastnú päsť na Novú Guineu, aby v džungli plnej smrteľne nebezpečných domorodých kmeňov vypátrala, čo sa stalo jej záhadne sa stratiacej čiernovlasej sestre. Síce si v zapadákove najme svojrázneho sprievodcu, ale ani to ju nezachráni od toho, aby jej prdel spoznala peklo...

ZOŽRATÁ ZAŽIVA. No... čo dodať. Myslím, že názov je dosť výstižný. Vlastne viac, než len dosť, pretože v druhej polovičke sa naozaj nachádza scéna, v ktorej je osoba ženského pohlavia domorodcami zožratá zaživa. Ak vás TOTO neodradilo, potom v pohode ďalej pokračujte v čítaní.

Na úvod upozorňujem, že som sa tento „zázrak“ rozhodol umiestniť do kategórie hixploitation napriek tomu, že správnejšie by samozrejme bolo alebo exploitation alebo kanibalské filmy. Kategórie exploitation, ani kanibalské filmy však na webe Recenzie nie sú.

V roku 1980 vznikli kultoví KANIBALI Ruggera Deodata. Čo je vrchol kanibalských exploitation hororov, na ktoré sa z nejakého mne neveľmi známeho dôvodu v 70-tych a 80-tych rokoch špecializovali Taliani. Herecké výkony boli mierne povedané mizerné a scenár stál diplomaticky povedané za hovno. Ale atmosféra džungľového teroru nebola úplne márna a najväčším plusom boli samozrejme gore scény plné znásilnení, mučení, zabíjaní a, pravdaže, kanibalizmu.

Tento druh filmov rozhodne nesedí každému. Jasné, to ani romantické komédie. Niekto má rád akčné filmy a romantické komédie ho nezaujímajú. No u talianskych kanibalských exploitationov je to ešte extrémnejšie a spravidla aj diváci, ktorí ich vyhľadávajú, sa následne tvária, že ich nevyhľadávajú. Ja osobne som videl veľa týchto filmov, ale s výnimkou KANIBALOV sa mi žiaden z nich nepáčil... a ani u KANIBALOV samozrejme nemôžem povedať, že by sa mi „klasicky“ páčili. No mix dokumentárne ladeného násilia, uhrančivej hudby, silnej atmosféry a prekvapivo nie zlých hereckých výkonov ma prinútil dať Deodatovej dodnes šokujúcej, kontroverznej a rozporuplnej snímke 80%.

Všetko sa to začalo v 70-tych rokov. Už vtedy vzniklo niekoľko kanibalských záležitostí. Sám Deodato jednu nakrútil – v roku 1977 predprípravu na KANIBALOV s chytľavým názvom POSLEDNÍ KANIBALI (alias JUNGLE HOLOCAUST). A dokonca ho predbehol režisér dnes recenzovaného filmu Umberto Lenzi (*1931), keď v roku 1972 nakrútil VYMETAČA KANIBALOV. Mimochodom s Ivanom Rassimovom, ktorý si v ZOŽRATEJ ZAŽIVA zahral hlavnú mužskú belošskú zápornú kreatúru, šialeného fanatického reverenda Jonasa Melvyna.

Výraznou absurdnosťou je, že v roku 1978, teda dva roky pred ultimátnymi KANIBALMI, vznikli... a teraz sa držte... KANIBALI 2. V skutočnosti ide len o zavádzajúci preklad zákerného distribútora, ktorý film pod týmto názvom svojho času uvádzal na VHS. S „následnými“ KANIBALMI nemá „dvojka“ samozrejme dejovo nič spoločné (ale i ona sa odohráva v džungli plnej kanibalov žerúcich belochov).

Po KANIBALOCH, ktorí ešte aj dnes predstavujú vrchol tohto bizarného hororového pod-žánru (filmy tohto pod-žánru v minulosti bývali skoro vždy v nejakom štáte zakázané), prišlo ešte niekoľko podozrivých titulov, ktoré sa snažili parazitovať na Deodatovi. Menovite napríklad CANNIBAL TERROR (1980), ŽENY OD HLBOKEJ RIEKY (1981) alebo, a tu už si naozaj tvorcovia nedávali servítky pred ústa, PORNO HOLOCAUST (1981).

Hodnotiť tieto filmy, a to vrátane ZOŽRATEJ ZAŽIVA, je stále o tom istom. Mizerná technická stránka (strih, kamera, no proste jedna veľká zúfalosť), imbecilské správanie postáv, úplne nelogické skoky v deji, do očí bijúci amaterizmus (záber na neporušené telo osoby, ktorú pred pár sekundami domorodci zmasakrovali nožmi a kopijami), herecké výkony porovnané s najpodradnejším céčkarským pornom, tomu odpovedajúca džungľová výprava (občas nakrúcaná v európskom lese), týranie a zabíjanie zvierat (v priamom prenose) a až úsmevne samoúčelné dôvody pre mučenie alebo aspoň znásilnenie.

Spravidla ide o belošskú menšiu výpravu do zapadnutého džungľového kúta sveta (Nová Guinea, Amazonka), ktorej väčšina členov sa nedožije záverečných titulkov. Absurdné je, že mnohé z týchto filmov majú vedľajšiu dejovú líniu, ktorá sa odohráva v civilizovanom veľkomeste a ktorá s hlavným dejom skoro vôbec nesúvisí. Je tu asi len preto, aby zúfalí tvorcovia aspoň touto do neba volajúcou formou natiahli minutáž na celovečernú.

ZOŽRATÁ ZAŽIVA je niečo ako HONBA ZA DIAMANATOM s Michaelom Douglasom a Kathleen Turnerovou (ktorá ale v skutočnosti vznikla až v roku 1984). Akurát so znásilneniami (aj hromadnými), hlavami (bez tiel), telami (bez hláv), rezaním penisov (zaživa), jedením malých hadov (živých), štvrtením, amputáciami končatín a, samozrejme, kanibalizmom. Medzi najväčšie chuťovky patria scény so zvieratami – pitva živého krokodíla (pre istotu rovno dvakrát) a žranie živej opice anakondou.

Samotný dej o džungľovej sekte šialeného belocha, podobajúceho sa na Richarda Chamberlain, radšej ani komentovať nebudem. Rovnako tak Lenziho (napísal aj scenár) „skvelé“ nápady ako „domorodec z Novej Guinei v zimnej vetrovke behá po New Yorku a jedovatými šípkami zabíja belochov“. Rovnako tak odmietam akceptovať tohto chlapíka pri Niagarských vodopádoch. Niagarských vodopádoch!

Lenzi skrátka nakrútil len to, na čo bol zvyknutý a na čo z nejakého dôvodu boli zvyknutí aj jeho fanúšikovia, ktorých z nejakého dôvodu mal. Napriek tomu je pokladaný za jedného z najslávnejších talianskych žánrových režisérov (spolu s Deodatom, Dariom Argentom a Luciom Fulcim). Mimochodom dodnes žije, ale vďakabohu s filmami dávno skončil. Kto sa chce ale nechať oslniť mimoriadnou „kvalitou“ jeho starších „veľdiel“, je tu napríklad veľmi nudné giallo SEDEM KRVAVÝCH ORCHIDEÍ alebo pravdaže kultové a pritom úplne nekvalitné ŽENY OD HLBOKEJ RIEKY.

Inak, aby nebolo zaujímavostí primálo, odvážneho dobrodruha Marka si zahral Robert Kerman, bývalý porno-herec, ktorý následne zabodoval ako antropológ v, nuž, KANIBALOCH...

Mangiati vivi! (alias Eaten Alive), Taliansko 1980, cca 92 minút

Réžia a scenár: Umberto Lenzi. Hudba: Roberto Donati, Fiamma Maglione. Kamera: Federico Zanni. Hrajú: Robert Kerman, Janet Agrenová, Ivan Rassimov a ďalší