Útek zo Sibíri [4O %]
Historický film
Napísal Ivan Kučera   
Streda, 25 Máj 2011 05:37

Recenzia na film Petra Weira ÚTEK ZO SIBÍRI s Edom Harrisom a Colinom Farrellom.

1940. Skupinka Poliakov, Rusov a Američanov (napríklad Mark Strong, Farrell či Harris) sa rozhodne utiecť zo sibírskeho zajatia. Podarí sa im to, keďže okolitá zimná krajina je tak nebezpečná, že ich nemusia strážiť gigantické ploty ani početné stráže so samopalmi. No stačí vykuknúť z tábora na okolité zasnežené lesy a hneď vás prejde chuť na slobodu. Len blázon by utekal. Nie je kam.

Oni sa to ale rozhodli skúsiť. Podarilo sa – a so stratami na životoch sa zo Sibíri (peši) dostali až do Indie. Tisíce kilometrov. Príroda, smäd, hlad, zima, choroby, púšť, potenciálne zradní dedinčania (je na nich vypísaná odmena), vlčie svorky.

Weir je uznávaný austrálsky režisér, ktorý naučil hrať Harrisona Forda, v TRUMAN SHOW predpovedal príchod reality šou a s Russellom Croweom a Paulom Bettanym nakrútil jeden z mojich najobľúbenejších filmov prvého desaťročia 21. storočia.

Tešil som sa, čo predvedie v nasledujúcom filme. Čakal som „len“ 7 rokov.

ÚTEK ZO SIBÍRI síce vznikol, ale Weir mu tak dlho hľadal distribútora, až som si myslel, že ho nikdy neuvidím.

Nakoniec som uvidel, ale... sám som zaskočený. Je totiž slabý až zlý. Teraz sa čudujem, že vôbec distribútora našiel.

Pritom to nie je film, z ktorého máte chuť robiť si srandu. Je to závažná a smutná snímka z doby, ktorá naozaj bola, i keď by zrejme bolo lepšie, keby nebola.

V tomto smere k novému Petrovmu filmu cítim sympatie a v podstate si ho vážim.

Navyše, len čo sú v zábere Harris a Farrell (teda paradoxne herci, ktorých som si z celej skupiny ako jediných nevedel predstaviť na Sibíri), má to niečo do seba.

Bohužiaľ, obaja sú skôr štatisti. Ako ostatne všetci. Nikto nehrá prím, v podstate tu nie je žiadna vyložene titulná postava, i keď sa občas zdá, že je. Rýchlo sa ale zdať prestane. Figúrky putujú krajinou a občas umierajú, ale skoro nič to so mnou nerobilo.

Len keď sa (v dobrom) vtipný Colin Farrell a jeho nôž rozhodnú uprednostniť väzenie ruskej duše pred americkou fyzickou demokraciou, sa mi na chvíľočku pozastavilo srdiečko.

Takisto sa mi zastavilo v poslednej výstižnej scéne „návratu domov“.

Toto sú ale jediné scény, ktoré ma dojali. Čo je na taký už z princípu silný, údajne podľa skutočných udalostí nakrútený, dlhý a ambiciózny príbeh smutné.

Napriek robustnej minutáži sa film potáca takmer od ničoho k takmer ničomu. Čakal som dialógy, postavy, napätie. Nič. Postavami splývali jedna do druhej a odlišovali sa od seba len tým, že jeden bol šeroslepý, jednému hnisali nohy a tretí bol dievča. Saoirse Ronanovú (PEVNÉ PUTO, HANNA) pokladám za nesympatický „detský“ zjav súčasnej americkej kinematografie. Paradoxne práve táto nepríjemná osôbka patrila z celého filmu ešte k tomu lepšiemu. Čo je alarmujúce.

Takisto výprava je niečo, od čoho som čakal viac. Mám rád krásnu a smrteľne nebezpečnú divočinu. Ale to, čo predviedli kameraman a šéf výpravy, ma nechalo chladným. Jednotlivé exteriéry ma nechytili za srdce, maximálne raz za 30 minút som si povedal „aha, aký parádny výhľad, tam by som sa rád poprechádzal“. Čo je svojské. Určite pri filme, ktorý mal prírodu ukázať ako niečo, čo vás pri prvej príležitosti bez milosti zabije a vašu mŕtvolu zožerú vrany.

Film (nominovaný na Oscara za najlepšie masky) navyše pôsobí prestrihaným dojmom. Akoby sa strácali celé rozhovory. Jednotlivé scény šumia do prázdna bez pointy a ak aj na mňa občas skočil príjemný pocit (napríklad, keď dievča začalo o jednotlivých mužoch zisťovať, čo robili v minulosti), zaklincoval ho nezrozumiteľný strih, ktorý scénu akoby ustrihol v polovici. Keď ale bolo treba nájsť 10 minút pre naopak veľmi nudnú scénu, vždy sa našlo. Aj 20.

Scéna s v blate uväzneným jeleňom je toho ideálnym príkladom. Chlapi bežia k moru, kde je v bahne uviaznuté zviera. Obkľúčia ho a... STRIH. Nesú ho, mŕtve, k ohňu. Ako ho zabili? Ako ho vôbec vylovili z blata?

Ďalšou takou scénou je scénka s Mongolmi, ktorí sa rútia na koňoch k vystrašeným hrdinom. Mongoli ich obkľúčia, asi dve minúty sa rozprávajú s Edom Harrisom a potom odídu. Ronanová nechápavo pozerá na Eda Harrisa. Ja tiež. Strih.

Detto nočná bitka s vlkmi. Zvieratá prídu, pobrešú si, ľudia si pokričia, niektorí sa dva tri razy oženú palicou. Strih. Ide sa ďalej.

Takýchto čudne postrihaných scén je film plný, až preplnený. Ak ale raz bude existovať „normálne zostrihaná“ štvorhodinová verzia, určite ju nebudem chcieť vidieť.

Prekážali mi i veci, ktoré by som u poctivca Weira nečakal. Krajina, kde teploty v noci idú k mínus 40, mi pripadala už na pohľad teplá. Nevšimol som si, či vôbec herci vydychovali „paru“. Rovnako som nepostrehol (česť výnimkám), ako riešili obuv – alebo im obuv po tisíckach kilometrov vydržala? Ak áno, u takej firmy by som chcel nakupovať. Mne sa topánky bežne po jednej sezóne začnú rozpadávať a to ani nerobím trasy Sibír – India.

Film sa mi nepáčil.

„Vaším väzením nie sú ploty ani mreže. Vaším väzením je Sibír.“

The Way Back, USA 2010, cca 133 minút

Réžia: Peter Weir. Scenár: Peter Weir, Keith R. Clarke (podľa knihy Slavomira Rawicza). Kamera: Russell Boyd. Hudba: Burkhard von Dallwitz. Hrajú: Jim Sturgess, Colin Farrell, Mark Strong, Ed Harris, Saoirse Ronanová a ďalší