Hobit: Neočakávaná cesta [6O %]
Fantasy
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 28 December 2012 04:00

Recenzia tolkienovskej fantasy Petra Jacksona HOBIT: NEOČAKÁVANÁ CESTA (2012). Obsahuje „Misty Mountains“.

Text je plný spoilerov.

Keď sa začiatkom roka 2002 do slovenských kín dostal prvý diel fantasy trilógie novozélandského splatterového režiséra Jacksona (BAD TASTE – VESMÍRNI KANIBALI, BRAINDEAD – ŽIVÍ MŔTVI) PÁN PRSTEŇOV (ďalej len PP), bol to pre mňa jeden z tých jedinečných a v podstate neopakovateľných filmových zážitkov, vďaka ktorým sa človek zamiluje do čarovného sveta kinematografie. Filmy som pozeral už dlhé, dlhé, dlhé roky pred ním, ale i tak som sa cítil, akoby to bol môj prvý film v živote. PÁN PRSTEŇOV: SPOLOČENSTVO PRSTEŇA (ďalej len SP) pre mňa predstavoval napriek drobnostiam s logikou (prečo si nevzali kone?) a nie úplne presvedčivým trikom, fenomenálny filmový klenot. Pamätám si, že som sa celé tri hodiny v kine triasol ako pri chrípke, ibaže to nebolo z horúčky, ale z jednotlivých scén, postáv, dialógov atď.

Pritom som vtedy nebol (a dodnes nie som) ani omylom žiadny tolkienista. Keď išiel prvý diel do kín, mal som prečítaný len paradoxne druhý diel. Napriek tomu som SP zhltol aj s navijakom a veril som, že taký silný kino-zážitok už len tak niečo neprerazí.

Ubehlo 10 rokov... a mal som pravdu - neprerazilo. Niečo by sa našlo. FAUNOV LABYRINT napríklad. A určite som odvtedy videl stovky vynikajúcich, nadpriemerných filmov (rôznych žánrov). Ale pozor! Ak by sa aj našlo niečo, čo sa intenzitou zážitku vyrovnalo SP, dalo by sa to zrátať na prstoch jednej ruky. A určite to nebolo lepšie, ale „len“ rovnako špičkové.

Aj na zvyšné dve časti som išiel do kina a bol som z nich nadšený. Najviac sa mi páčilo SP, ale ako celok to bola bohovská trilógia s neuveriteľným pozadím. Všetky tri filmy nakrútil naraz v prdeli sveta s tuctami prakticky úplne neznámych hercov (v čele s cca 60-ročným britským divadelným homosexuálom) režisér, ktorý sa preslávil scénou rozmixovaného zombie bábätka.

Už keď producenti s neveriacim údivom rátali gigantické celosvetové tržby v rádoch stoviek miliónov dolárov, rozmýšľali, ako fenomén úspešne dojiť ďalej. Boli tu samozrejme hračky, tričká s Frodom, elfské meče, hrnčeky s Galadriel, samolepkové albumy, o desiatky minút dlhšie režisérske zberateľské DVD verzie atď. Chcelo to ale samozrejme ďalší film. Minimálne jeden.

Asi každý normálny producent si v danej chvíli spomenul na útlu knižku „Hobit“. Tiež ju napísal Tolkien, ale pred „Pánom prsteňov“. Kým jeho hrdinom je Frodo, hrdinom „Hobita“ je jeho strýko Bilbo. Nenáročná (až hlúpa) knižka bola o tom, ako sa pridal k spoločenstvu trpaslíkov (vedených potmehúdskym čarodejníkom Gandalfom, v ktorom sa skrýva viac, než sa zdá) vyraziacich naprieč nebezpečnou divočinou za vzdialeným obrovským pokladom. Ten pôvodne patril im, ale v minulosti im ho krvavo zhabal takmer neporaziteľný drak.

„Hobit“ bola rozprávka pre deti, je ňou dodnes a už ňou zostane. Má mierne povedané jednoduchý dej, diplomaticky povedané psychologicky neprepracované postavy a vôbec... nedá sa príliš dobre čítať.

Vezmite jed na to, že producenti „Hobita“ chceli okamžite sfilmovať a Jackson (ktorý si Tolkienove univerzum zamiloval, čo sa v praxi prejavilo tým, že na rozdiel od zbabelcov a lacných slabochov prejavil veľký kus odvahy mnohé veci z knižiek ignorovať resp. prispôsobiť si ich tak, ako sa mu hodilo) sa tomu nebránil.

Nasledovali však niekoľkoročné únavné problémy rôzneho druhu, predovšetkým právneho charakteru (spory filmárov s dedičmi Tolkienovho literárneho diela). Do toho sa menili režiséri (v jednej chvíli mal režírovať Sam Raimi, asi najbližšie bol k réžii ale skvelý Guillermo del Toro – článok o „kauze“). Cestu k prvej klapke ale komplikovali aj mnohé ďalšie maléry (v jednej chvíli sa nakrúcanie malo presunúť zo Zélandu do Európy).

Problémy sa nakoniec úspešne vyriešili, Peter Jackson opäť zasadol na režisérsku stoličku (pôvodne mal film len produkovať) a na Zélande sa roztočili kamery.

Potom sa objavili správy naznačujúce, že hoci je „Hobit“ jednoduchá knižka, podľa ktorej sa nedá nakrútiť snáď ani 90-minútový film, nie je vôbec isté, že z toho bude len jeden.

Tieto informácie sa postupne potvrdili. Z „Hobita“ nebude jeden film, ale dva! A keďže ani jeden diel PP nemal pod tri hodiny, bolo pravdepodobné, že každý z oboch HOBITOV bude mať približne rovnakú minutáž. Čiže spolu šesť hodín podľa knižky, ktorej zápletka ledva stačí na jeden celovečerný film.

Následne sa začalo riešiť, čo vlastne uvidíme. Najskôr sa totiž tvrdilo, že sa bude jednať o presnú adaptáciu knižnej predlohy, ibaže rozdelenú na dva filmy. Potom Jackson vyrukoval s nápadom, že kým prvý diel bude adaptáciou knižky, druhý bude „fiktívny“ a bude mostíkom medzi prvým HOBITOM a PP. Toto sa následne niekoľkokrát potvrdilo... a vyvrátilo... aby v lete 2012 fanúšikovia stratili reč po oznámení, že nebudú dva filmy, ale rovno tri!

Toľko v (štvorstranovej) stručnosti ku komplikovanému pozadiu HOBITA: NEOČAKÁVANEJ CESTY (ďalej len HOBIT). Aký vlastne je?

Najhorší je v momentoch, v ktorých Jackson nudne/otrocky prepisuje scény z knižky. Takže predovšetkým dlhá scéna s lesnými trolmi (ktorí si sťažujú na zlé jedlo a pritom si nevšimnú, že o pár desiatok metrov od poníkov táborí a huláka skupinka trpaslíkov) a dlhá scéna s Glochom. A rozhodne ma nenadchla ani scéna s bojujúcimi horami. Kým iným prekážalo pomalé tempo z úvodu, mne naopak vyhovovalo. Naopak, prekážali mi dlhé a NUDNÉ scény s trolmi, Glochom a horami; ak by vo filme neboli, dám 80%.

Naopak. Akonáhle sa na to Jackson vybodne a prepašuje do Tolkienovej rozprávky pomstu, podceňovanie sa, vydedenosť, smútok, nostalgiu, hľadanie strateného domova či statočnosť (Bilbov pekný záverečný monológ o tom, že síce má rád svoje pohodlie a knižky, ale napriek tomu chce pokračovať v ceste), čiže všetko veci, ktoré v knižke neboli, získa hlúpy príbeh pôsobivý psychologický rozmer, po ktorom sa človek napriek určitým rozpakom teší na dvojku (aj keď nie až tak, ako sa po konci SP tešil na DVE VEŽE).

Jackson nestratil pojem o realite a dokáže (aj keď už nie tak často, ako v exkluzívnom SP) vystihnúť pointu/zasiahnuť srdce diváka. Takže napr. trpaslíkom nejde ani tak o nezaujímavý poklad, ako skôr o veľmi zaujímavý domov.

Scény s Radagastom Hnedým (Sylvester McCoy) môžu pôsobiť zbytočne, v skutočnosti ale originálne prepájajú HOBITA s PP. Je to paradoxne práve pseudo popletený Radagast, kto ako prvý uprostred lesov začne pozorovať prvé hrôzostrašné indície, vedúce k desivému záveru, že sa chystá niečo, čo súvisí s prebúdzajúcim sa Sauronom.

Super je, že Jackson napriek obrovskému rozpočtu/ambíciám nezabudol na chlapca v sebe. Na toho, ktorý kedysi bral do ruky tatkovu kameru a išiel vzadu na dvor nakrúcať krvavé blbosti, z ktorých následne všetci grcali. Potvrdzujú to obidve spevácke pasáže v Bilbovej nore: tanierová veselá i výborne povahu odvážnych trpaslíkov vystihujúca „Misty Mountains“ (viď. koniec recenzie). Sú také dobré, až som si prial, aby bol HOBIT muzikál.

Jackson zároveň stále vie, kedy potrebuje príbeh vážnosť a naopak - kedy potrebuje odľahčiť. Napríklad v nonšalantnej scénke, keď má Gandalf vymenovať všetkých čarodejníkov Stredozeme, no okrem seba, Sarumana a Radagasta Hnedého, si na zvyšných dvoch („nejakých modrých“)... nespomenie!

Akčných scén je nečakane málo. Najviac sa ich vyskytuje vo flashbackoch. V „súčasnosti“ sa odohráva prakticky len jedna obrovská akčná scéna v závere. Tá je ale vynikajúca a pripomenula mi moju asi najobľúbenejšiu akčnú scénu PP, prenasledovanie v Morii.

Film sa nedokázal vyhnúť problémom s logikou. V jednej chvíli majú trpaslíci obrovský problém skoliť troch smiešnych trolov, no v závere sekajú škratov po desiatkach ako špičkovo zohrané vojenské výsadkové komando Navy Seals. A zdá sa (keď vezmeme do úvahy PP), že Orly lietajú úplne všade. Aj pri pozeraní HOBITA som si spomenul na postreh jednej postavy z „Griffinovcov“, ktorá sa spýtala, prečo dočerta do Mordoru od samého začiatku neleteli na Orloch...

Ani logická nadväznosť na PP nebola vyriešená bezchybne. Napr. v SP bol Gandalf totálne prekvapený, keď sa zo Sarumana vykľul zradca. Ale už v HOBITOVI (ktorý sa odohráva o cca 60 rokov skôr) bolo Sarumanovo správanie dostatočne podozrivé na to, aby Gandalf nadobudol prvé (aspoň nesmelé) presvedčenie, že jeho šéf začína byť nebezpečný. Alebo: v SP bol Gandalf zaskočený, keď zistil, že Bilbo má Prsteň. Už v HOBITOVI je však záber, z ktorého sa dá vybadať, že Gandalf minimálne tuší, že ho Bilbo má...

Nedobre pôsobí aj fenomén deus ex machina. Jackson ho používa toľkokrát, až je to bohužiaľ troška smiešne. Keď už sa zdá, že trpaslíkov zožerú trolovia, objaví sa Gandalf. Keď už sa zdá, že výpravu zabijú škrati, priletia Orly. Keď už sa zdá, že trpaslíci zomrú v podzemí... zasa Gandalf!

Samotní trpaslíci sú fajn. No napriek robustnej minutáži a perfektnej vizuálnej štylizácii (masky, kostýmy, účesy, zbrane) sa Jacksonovi nepodarilo každému venovať dôstojný priestor. Čo je miestami škoda (vedeli ste napríklad, že členom družiny je aj Gimliho otec Gloin?). Miestami mi nad niektorými trpaslíkmi dokonca stál rozum. Jeden z nich je líčený ako nevydarená paródia na homosexuála z roku 1982 a jeho zbraňou je prak s kamienkami. Prak s kamienkami.

No v konečnom efekte som s nimi spokojný. Rodák z britského mesta Leicester Richard Armitage výborne zahral vodcu Thorina, ktorého ostatní uznávajú tak, že im ani nenapadne neuznávať ho. Je to dôstojná náhrada za Aragorna. Odvážny, no zároveň temný a vnútornými výčitkami poničený muž. Ale iste, je to troška aragornovská repríza. Som si napr. takmer istý, že kým Aragornovi stál v ceste on sám resp. minulosť jeho rodu (ktorý vždy v dôležitých okamihoch zlyhal), Thorin sa v ďalších dieloch bude musieť vyrovnať tiež s minulosťou svojich „otcov“, ktorí v dôležitých životných okamihoch takisto brutálne zlyhali.

Čo sa týka trademarkov PP, objavia sa starý Bilbo, mladý Frodo, Elrond, Galdriel, Saruman, Gloch, Jeden Prsteň i hudba Howarda Shoreho. Ako fanúšik PP som bol rád, že to vo filme bolo, ale neviem odpovedať na otázku, či je dobre alebo, že to v ňom bolo. A to v ďalších častiach príde ešte minimálne Legolas a vraj aj Gimli... a ktovie, možno nakoniec predsa len aj Aragorn.

Musím sa bohužiaľ priznať, že hoci som sa prvú hodinu cítil skvelo, druhá hodina pre mňa predstavovala rozčarovanie. Dobrý dojem sa opäť vrátil až v poslednej hodine.

Troška ma mrzí, že musím dať len 60%. Je to ale dobrých 60% a som rád, že som sa HOBITA dočkal a že ani omylom nebol zlý. Nebol pre mňa však ani taký unikát, ako keď som kedysi, keď som bol ešte mladý, nevinný a nezatrpknutý, videl SP. Pri HOBITOVI som sa netriasol. Už to bol, s výnimkou asi tridsiatich minút fantastických scén, obyčajný/normálny film s fajn atmosférou, fajn hercami a fajn prísľubmi budúcich dobrodružstiev.

Ktoré si pozriem veľmi rád a verím, že už pod 80% nepôjdu.

The Hobbit: An Unexpected Journey, Nový Zéland | USA, cca 169 minút

Réžia: Peter Jackson. Scenár: Philippa Boyensová, Peter Jackson, Fran Walshová, Guillermo del Toro (voľne na motívy literárneho diela J.R.R. Tolkiena). Hudba: Howard Shore. Kamera: Andrew Lesnie. Hrajú: Martin Freeman, Richard Armitage, Ian McKellen, Stephen Hunter, James Nesbitt, Graham McTavish, Cate Blanchettová, Elijah Wood, Andy Serkis, Hugo Weaving, Christopher Lee, Ian Holm, Sylvester McCoy a ďalší