10 rokov s ázijskými šokmi
Duchovia
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 07 December 2012 04:00

Článok o ázijských hororoch v rokoch 1998 – 2008.

Prečo tento článok berie do úvahy práve roky 1998 – 2008 a nie napríklad 1998 – 2012? Lebo práve v období 1998 - 2008 bola ázijská hororová vlna bez debaty najsilnejšia (v roku 1998 v podstate začala – hororom RINGU). Tvoril sa vtedy jeden kultový nervák za druhým. Samozrejme, vznikali aj ich nenápadité a priemerné až podpriemerné kópie. No vynikajúcich kusov, ktoré by som neodporúčal pozrieť si ani dospelému divákovi samému doma v noci, bolo určite viac.

Aby som ešte lepšie ujasnil situáciu. Pôvodne som chcel písať len o čisto japonských hororoch. V skutočnosti v tomto období ale bolo množstvo koprodukcií Japonska s inými časťami Ázie (Thajsko, Hongkong, Čína) a aby bol článok kompletnejší, rozhodol som sa vziať do úvahy obecne ázijské horory. Miestami boli ázijské koprodukcie totiž skutočne bizarné (singapursko-hongkonské OKO/2002).

Úvod do témy

Ázijské horory samozrejme vznikali už pred rokom 1998. Asi najslávnejším je omračujúco čierno-biela znepokojivá ONIBABA (1964) o ženách, ktoré v poliach zabíjajú mužov vracajúcich sa z vojny. Skutočná hororová nálož ale vybuchla v roku 1998.

Obrovský úspech ázijských hororov treba vnímať v širšom hororovom kontexte. Je treba uvedomiť si, aký osviežujúci vietor do polomŕtveho hororového žánru Ázia priniesla. Predstavovala po dlhom čase konečne niečo nové a originálne.

Horor inováciu rozhodne potreboval. Mal za sebou vyčerpávajúce nudné roky, v podstate desaťročia. Kým v 70-tych rokoch 20. storočia horory robili renomovaní machri ako De Palma (CARRIE/1976) či Spielberg (ČEĽUSTE/1975), už v 80-tych sa stal synonymum pre nekonečné a nekonečne hlúpe pokračovania slasher sérií (HALLOWEEN, PIATOK TRINÁSTEHO, NOČNÁ MORA V ELM STREET). 90-te roky boli pre horor takmer smrteľné: síce vznikli zásadné tituly (CANDYMAN/1992, VRESKOT/1996, ZÁHADA BLAIR WITCH/1999, ŠIESTY ZMYSEL/1999), no boli to len výnimky. Spravidla hororová fantázia totiž končila pri deviatom PIATKU TRINÁSTOM (1993), siedmej NOČNEJ MORE V ELM STREET (1994) alebo pri šiestom HALLOWEENE (1995). Mená ako Tobe Hooper, Dario Argento, Lamberto Bava, Umberto Lenzi, Ruggero Deodato, John Carpenter, Joe Dante, Steve Miner a Sean S. Cunningham dávno neboli zárukou kvality. Áčkarský režisér nakrúcajúci horor, bol v 90-tych rokoch skutočnou raritou (Francis Ford Coppola - DRACULA/1992).

Práve v tomto neľahkom období Japonec Hideo Nakata (dovtedy nemal s filmami veľa skúseností, ale nakrútil napr. japonský horor JOYÛ-REI/1996) režíroval film, ktorý sa u nás zvykne prekladať ako KRUH. No býva známy aj pod názvom RINGU. To znie lepšie - už preto, že názvom KRUH zvykneme častovať skôr jeho americký remake Gorea Verbinského s Naomi Wattsovou. A začalo to.

Vrcholná ázijská vlna

RINGU sa stal bombou... ale iba doma v Ázii. V Amerike, nevraviac o Slovensku, ho nikto nepoznal. Pojednával o novinárke vyšetrujúcej strašnú sériu záhadu, spájajúcu sa s pochmúrnym ostrovom a sériou desivých úmrtí tínedžerov, ktorých tváre vypovedali o tom, že tesne pred smrťou museli vidieť niečo neuveriteľne príšerné. Zdá sa, že za všetko môže čudná videokazeta s desiatkami sekúnd halucinogénnych psycho scén. Keď si ju pozriete, zazvoní vám telefón a hlas v ňom vám oznámi, že o sedem dní umriete. Z tohto prekliatia sa (ako sa dozvieme na konci) síce človek môže dostať živý, no tento šikovný spôsob, ako sa úmrtiu vyhnúť, ho morálne zničí.

Ešte v ten istý rok v Japonsku vznikla dvojka, známa pod názvom RASEN alias ŠPIRÁLA. Tento diel ale fanúšikovia zo série vyštvali a nepokladajú ho za jej plnohodnotnú súčasť. V roku 1999 teda musela vzniknúť „ozajstná“ dvojka (znova v Nakatovej réžii). Hoci stratila moment prekvapenia, jednalo sa o dôstojné pokračovanie. Z dlhovlasej Sadako sa stala súčasť hororovej kultúry. Dokázala vystrašiť viac, ako opotrebovaní americkí mäsiari Leatherface, Voorhees, Myers a Krueger. Pritom vraždy boli zdanlivo odsunuté na vedľajšiu koľaj a rozhodne nešlo o gore.

Keď v roku 2000 vznikla trojka (v skutočnosti prequel zaoberajúci sa „vznikom“ Sadako, RINGU 0: BÂSUDEI), zaregistrovali ju len najfanatickejší priaznivci série. Ostatní už v tom čase mali vyhliadnuté iné ázijské šupy (napr. drsné, ale nehororové, japonské záležitosti BATTLE ROYALE/2000 a o tri roky mladšiu dvojku).

Takaši Miike v roku 1999 ukázal, že ázijský horor nemusí byť len o dlhovlasých duchoch, ale i o dlhovlasých živých ženách. Japonský KONKURZ alias AUDITION alias ÔDISHON skúšal nervy divákov iným spôsobom, ako RINGU, no v konečnom dôsledku rovnako neštandardne. Stačilo mu k tomu vrece a zvláštna žena, od ktorej zamilovaný hrdina nevie, čo má čakať.

Rovnako „niečo úplne iné“ je aj Miikeho neskorší film, neskutočná japonská čreváreň ICHI THE KILLER alias KOROSHIYA (2001) o yakuze, postupne vyvražďovanej záhadnou osobou. Film je plný energie a šokujúcich krvavých výjavov typu „chlap je zavesený na reťaziach, ktorých jeden koniec je zaháknutý v strope a druhý je zakončený háčikmi pozapichávanými do jeho tela, čiže vlastne leží vo vzduchu a na jeho chrbát je liata vriaca voda“. Ďalšia vec, ktorá nemala šancu dostať americkú prerábku.

To isté sa dá povedať o japonskom UZUMAKI (2000). To tiež dodnes nemá americký remake, pretože niečo také by jednoducho v Hollywoode zrejme nebolo schopné nakrútiť. UZUMAKI je hypnotický mysteriózny horor o mestečku, v ktorom sa začnú zjavovať záhadné špirály. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to veľmi dobré a veľmi zaujímavé, hoci v tom figurujú bizarnosti ako obrie ľudské slimáky. Tieto bláznivé scény sú ale nakrútené tak zručne, až z nich mrazí a vôbec nie sú na smiech. Nejaký čas sa hovorilo, že by Američania chceli urobiť remake, ale z vražedných plánov samozrejme nič nebolo.

Šupou, ktorá divákov trafila rovno medzi oči, bola japonská séria THE GRUDGE alias JU-ON Takaši Šimizua. Šimizu je obdivuhodný tým, že v rokoch 2000 – 2006 nakrútil šesť dielov tejto/jednej série. Každý ďalší diel vyzeral ako remake predchádzajúceho, pretože dvojka (2003) a trojka (2003) boli v skutočnosti kino remakey jednotky (2000) a dvojky (2000), ktoré boli určené len pre distribúciu na video. Po týchto štyroch zárezoch Šimizu, aby toho nebolo málo, pridal v roku 2004 americký (v produkcii Sama Raimiho) remake u nás známy pod názvom NENÁVISŤ. A v roku 2006 americkú dvojku, v našich končinách uvádzanú ako SMRTIACA NENÁVI2Ť. Prekvapivé pri Šimizuovej výdrži je, že keď v roku 2009 vznikla americko-japonská SMRTIACA NENÁVISŤ 3, už ju nerežíroval. JU-ON séria rozpráva o strašidelnom dome na tokijskom predmestí, v ktorom sa usídlilo zlo, preskakujúce z človeka na človeka. Za všetkým, ako býva v ázijských hororoch zvykom, môže dávny a nikdy nevyriešený/nepotrestaný zločin (spravidla aspoň dvojnásobná vražda, obľúbené sú naivné stredoškoláčky, ktoré pred zavraždením páchateľ znásilnil, prípadne matky s deťmi, pričom zavraždené bývajú aj tieto deti).

Na lepšie pochopenie treba vysvetliť, že kým v našich zemepisných končinách je zlý duch nehmotná strašidelná energia (nepríjemný pocit, ak to chcete počuť takto), v Ázii sa jedná v podstate o fyziky zhmotnených démonov, ktorí vám môžu odtrhnúť spodnú čeľusť, no zároveň ich nezastrelíte, pretože sú samozrejme mŕtvi.

Ázijské horory sú zaujímavé aj tým, že sa v nich stretávajú starodávne tradície a povery s najmodernejšími technológiami (internet, mobilné telefóny). Táto technika dokonca býva najľahším spôsobom, akým duchovia vnikajú do nášho sveta a vraždia nás. V Ázii teda urobili čosi podobné, ako Američania v CANDYMANOVI (1992). Ten je pozoruhodný tiež tým, že vrátil hororu dôstojnosť a vážnosť (aj v ázijských hororoch by ste zbytočne hľadali humor) a pritom sa odohráva v dobe, keď obyvatelia veľkých miest zdanlivo zabudli „veriť“, zatlačili svoju fantáziu do úzadia a veria na sexuálnych deviantov, ale na strašidlá nie.

Amerika

Všetko spôsobil KRUH v roku 2002 a jeho režisér Gore Verbinski. Ten v tom čase nemal najlepšiu povesť (jeho najlepším filmom bola čudná LOV NA MYŠ/1997). Úspešnú sériu PIRÁTI KARIBIKU (2003 – 2007) mal ešte len pred sebou. Hovorí sa, že za KRUHOM stojí Steven Spielberg, no v skutočnosti na ňom nezastával žiadnu funkciu (ani producenta či šéfa výroby); film „len“ vyrobilo jeho štúdio DreamWorks.

Tak či tak, Verbinski za takmer 50 miliónov dolárov nakrútil vizuálne omračujúci horor. Pôsobil dojmom, že niečo také v Amerike v kinách ešte nikdy nebolo... a možno naozaj nebolo. Pomalé tempo a zdanlivo nenápadné budovanie atmosféry. O to šokujúcejšie potom pôsobili scény, v ktorých sa zlo (Samara namiesto Sadako) naplno prejavovalo. Film sa na jednej strane pietne drží Nakatovej vynikajúcej predlohy, no vďaka dobrým hercom a miernym úpravám v scenári (scéna s koňmi, o čosi odlišnejší záver) pôsobí plnohodnotne a nejedná sa o hlúpy a zbytočný remake v duchu PSYCHA (1998) alebo KARANTÉNY (2008).

KRUH sa stal hitom a vytvoril nový typ strašenia. Hollywoodski producenti pochopili, že divák nechce byť konfrontovaný s nezmyslenými krvákmi, ale že sa chce sústrediť na príbeh, zvraty, atmosféru, postavy a herecké výkony. Ázijský štýl budovania strachu a hororovej atmosféry v nasledujúcich rokoch prezentovali síce predovšetkým americké remakey, ale šikovnejší americkí režiséri, scenáristi a producenti, rafinovane tento kvalitný spôsob strašenia prepašovali aj do svojich „originálnych“ filmov (teda nie do remakeov). Najviac to bolo vidieť napr. v Shyamalanovom ŠIESTOM ZMYSLE (1999), v kingovke IZBA 1408 (2007), v britsko-francúzskych ČREPINÁCH V HLAVE (alias THE BRØKEN/2008), vo francúzskom SANATÓRIU (2004) alebo v PREKLIATÍ DOMU SLNEČNÍC (ktoré paradoxne nakrútili režiséri OKA bratia Pangovci/2007).

Samozrejme ale prím hrali americké remakey japonských klasík. Asi najlepšie sa to, okrem Verbinského, podarilo Samovi Raimimu. Režisér trilógie EVIL DEAD (1981 – 1992) zvládol husársky kúsok. Prehovoril Takašiho Šimizua, aby odišiel do USA a nakrútil v ňom remake vlastného JU-ON. Šimizu to urobil a nebyť hnusných počítačových efektov, remake by sa takmer vyrovnal originálu. Áno. Je to predsa len (oproti originálu) zjednodušujúce a naivné. No výsledok nakoniec vôbec nie je zlý už preto, že v deji síce figurujú (predovšetkým... ale nielen) americkí herci (Sarah Michelle Gellarová, Ted Raimi, Bill Pullman), ale žijú v Tokiu. Atmosféra „štátneho a kultúrneho odcudzenia“ v odlišnej krajine je niečo, čo originálne Šimizuove filmy (teda nakrútené Japoncom v Japonsku s japonskými hercami a za japonské peniaze) logicky nemali. V konečnom dôsledku to bol vynikajúci nápad: americký skepticizmus sa ostro zrazil s japonským folklórom.

Šimizu bohužiaľ neodolal a v roku 2006 pridal americkú (resp. americko-japonskú) dvojku. Dnes je kvôli jeho tvrdohlavosti séria v podstate mŕtva a mnohí si z jej ustavičného opakovania (v podstate vo všetkých dieloch išlo o to isté, predovšetkým prvým častiam ale nemožno uprieť rad infarktových scén) robia srandu. A to bol začiatok konca...

Začiatok konca

Je pravda, že už v Ázii sa Nakatov nápad opotreboval a i samotní Aziati sa začali opakovať. Len prekliatu videokazetu zamenili za noviny (japonská PREDTUCHA alias YOGEN/2004), mobilné telefóny (Miikeho ZMEŠKANÝ HOVOR alias CHAKUSHIN ARI/2003) a web (japonské KAIRO/2001). Jednotlivé ázijské horory sa začali podobať jeden na druhý: hrala v nich dôležitú rolu technika, dávny nevyriešený krvavý zločin, séria drastických úmrtí nič netušiacich ľudí a akčné finále, v ktorom sa ukázalo, že duch je plus mínus neporaziteľný a jeho „zlá energia“ bude svetom putovať aj po skončení záverečných titulkov resp. v dvojke (japonský ZMEŠKANÝ HOVOR 2 alias CHAKUSHIN ARI 2/2005, hongkonsko-singapurské OKO 2/2004) a najlepšie aj v trojke (hongkonské OKO 3/2005 – všetky tri diely mali na starosti bratia Pangovci, príliš to ale nepomohlo). Dobrý dojem nevyvolalo ani drobenie sa v mozaikových skoro-hororoch ako bol japonsko-kórejsko-hongkonský SAAM GAANG YI (alias SSEURI... MONSEUTEO alias THREE... EXTREMES), ktorý spolu-režíroval Takaši Miike.

Navyše, akoby nestačilo, že do stereotypu skĺzli aj samotní Aziati, začali sa v Ázii okrem stereotypných hororov robiť aj slabé kusy: čudná nemocničná japonská INFEKCIA alias KANSEN (2004) alebo hore spomenuté OKO, ktoré sa napriek tuctovosti dočkalo dvoch pokračovaní a amerického remakeu s Jessicou Albaovou (2008). Rovnako nedobre skončili americké remakey ZMEŠKANÉHO HOVORU s Edwardom Burnsom (2008) a SHUTTERU alias CLONY s Joshuom Jacksonom z (2008). Bizarné je, že americkú CLONU v USA režíroval Masayuki Ochiai, režisér INFEKCIE.

Takto to donekonečna nejde...

A naozaj. Nejde. Ázijské horory začali byť bez fantázie už aj doma v Ázii (japonská činžiaková TEMNÁ VODA/2002 kruhového Hidea Nakatu mala atmosféru, ale predsa len to už nebolo ono). A čo potom ešte ich zúfalé americké remakey! Množili sa ako huby po daždi, no na jeden dobrý (KRUH, NENÁVISŤ) pripadalo sedem priemerných, podpriemerných a zbytočných.

Divák postupne prejavoval čoraz menší záujem o tento typ hororov a paradoxne sa zasa vrátil k zombíčinám (RESIDENT EVIL/2002, O 28 DNÍ/2002, ÚSVIT MŔTVYCH/2004) či remakeom starších amerických krvákov ((TEXASKÝ MASAKER MOTOROVOU PÍLOU/2003, MÚZEUM VOSKOVÝCH FIGURÍN/2005, HORY MAJÚ OČI/2006, STOPÁR/2007). Aj v Európe sa uprednostňovali čo najkrvavejšie horory (francúzsko-švajčiarske mäsiarstva NOC S NABRÚSENOU BRITVOU/2003 a HRANICE SMRTI alias FRONTIÈRE(S)/2007). V Amerike to okrem amerických remakeov boli krváky naivného Eliho Rotha (CABIN FEVER alias SMRTONOSNÝ VÝLET/2002, „slovenský“ HOSTEL/2005 z produkcie Quentina Tarantina s cameom Takašiho Miikeho) a v menšej miere staromódne horory s atmosférou (JEEPERS CREEPERS/2001, HRA NA SKRÝVAČKU/2005).

V tomto období vzniká už len zriedka americký remake ázijského hororu a ak aj, nestojí za nič (remake internetového KAIRA PULZ HRÔZY/2006 podľa scenára Wesa Cravena). V lepšom prípade bola prítomná aspoň snaha (podobne, ako japonská, ani americká TEMNÁ VODA/2005 nebola zlá, ale... tiež to už skrátka nebolo ono).

Ak diváci niečo z ázijskej produkcie v tomto období uprednostňovali, namiesto hororov to boli ázijské drámy Kim Ki-duka (JAR, LETO, JESEŇ, ZIMA... A JAR/2004, GOLFOVÁ PALICA/2004) alebo nehororové ázijské čudáctva (kórejský OLDBOY/2003, thajská 13: HRA SMRTI/2006).

Epilóg

Kde je ázijský horor dnes? Paradoxne, hoci sa to ešte pred pár rokmi nezdalo možné, Áziu zatlačili do hororového úzadia iné krajiny. Nečudo – v Ázii už, česť výnimkám, jednoducho nič vyložene skvelé nevzniká. Chystá sa ďalší KRUH (tentoraz rovno v 3D), Nakatove posledné trilery a horory vôbec nezaujali (CHATROOM/2010, INSHITE MIRU: 7-KAKAN NO DESU GÊMU/2010) a Šimizu sám seba zničil nekonečnou „nenávistnou“ sériou (najbližšie by sme od neho mali vidieť 7500, ale zázrak sa neočakáva).

Keďže Amerika je zasa v kríze (česť výnimkám, napr. znovuobjavila čaro „kamerových“ hororov ako PARANORMAL ACTIVITY alebo APOLLO 18), moci sa naplno chopili Hispánci. Mená Jaume Balagueró, Paco Plaza, Guillermo del Toro, Guillem Morales alebo Juan Antonio Bayona nakrúcajú šupy medzi oči (SIROTINEC/2007, FAUNOV LABYRINT/2006, EL HABITANTE INCIERTO/2004, LOS OJOS DE JULIA/2010). A Ázia sa stiahla do kúta.