Žiara [4O %]
Duchovia
Napísal Ivan Kučera   
Utorok, 29 Marec 2011 05:41

Recenzia na hororovú TV mini-sériu z produkcie Stephena Kinga a v réžii Micka Garrisa ŽIARA (alias OSVIETENIE resp. THE SHINING).

OSVIETENIE Stanleyho Kubricka podľa románu Stephena Kinga pokladám za jeden z najlepších hororov.

No King ho (Kubricka, ale najmä film) nikdy nemal rád a v polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia inicioval vznik takmer 5-hodinovej televíznej mini-série. To by, myslím, mohlo nadchnúť každého, kto má Kinga rád. Ak necháme bokom renomované sfilmované kingovky (CARRIE, MŔTVA ZÓNA, Darabont), je to práve forma televíznej mini-série, ktorá adaptáciám jeho strašidelných románov pristane (PREKLIATIE SALEMU od Mikaela Salomona, DOM V RUŽIACH). Preto som sa tešil i na druhú adaptáciu jedného z jeho prvých románov, i keď mi bolo jasné, že Kubrick je Kubrick. Hovoril som si ale „Okej, Kubrick to nebude, no to ešte predsa neznamená, že mimo Kubricka nikto nie je schopný nakrútiť dobrý film“. Takže?

Takže. Dobrou správou je, že King sa ponúkol nielen ako autor predlohy (čo by samo osebe hlučne reklamne cvendžalo), ale rozhodol na snímke podieľať i ako šéf výroby a scenárista (plus si dal cameo dirigenta v bielom). Aby si zaistil, že mu niekto túto snahu nepokazí, nahovoril na réžiu kamaráta - Micka Garrisa. Ten nepatrí medzi renomovaných adaptátorov Kinga, ako Darabont, De Palma či Cronenberg, ale fanúšik vie, že je to „spoľahlivé meno“, ktoré Oscara asi nikdy nezíska, no minimálne jeho filmové kingovky sú (oproti CREEPSHOW 2 či NIEKEDY SA VRACAJÚ) poctivou, žánrovo sebavedomou fuškou. Už v tom čase mal na konte viaceré kingovky: ak necháme (radšej) bokom SLEEPWALKERS, ostane nám 366-minútová mini-séria SVEDECTVO (a neskôr urobil ešte JAZDU NA STRELE s Davidom Arquetteom a BEZNÁDEJ s Ronom Perlmanom).

Nemôžem povedať, že Kingov scenár by sa diametrálne líšil od scenára, ktorý si Kubrick v osemdesiatom napísal s Diane Johnsonovou (sú to skôr drobnosti, napr. finálna naháňačka u Kubricka bola v bludisku, u Kinga v hoteli). Pokiaľ viem, problém, ktorý King vtedy mal, nebol ani tak v tom, že by sa Kubrickov príbeh líšil od knižného. Možnože si King mohol dovoliť dopísať do svojej verzie trikovo náročnejšie scény, ktoré ani perfekcionista Kubrickovho formátu z technických príčin nemal šancu vtedy sfilmovať (kríky v tvaroch zvierat).

Hotel Overlook, pre ktorého smrť veľa neznamená, je obkľúčený zasneženými horami a vzbudzuje rešpekt, i keď na môj vkus vyzerá zvonku príliš uhladene, Kubrickova stavba na mňa zapôsobila viac. Retro scény sú i vďaka pesničkám správne retro a história „prekliateho“ hotela je rozvetvená viac, ako u Kubricka (nie som si však istý, či je to dobre).

Najvýraznejší posun je v tom, že kým Kubrick na to mal 120 minút, Garris s Kingom si vydupali 273. Logicky teda mali, nuž, viac času. Na dlhší úvod, na dlhší prostriedok, na dlhší koniec.

Bohužiaľ sa od polovice ukazuje, že to nie je plus. Pokiaľ majú herci (teda predovšetkým Steven Weber, Rebecca De Mornayová a malý Courtland Mead) stáť, sedieť alebo prechádzať sa a rozprávať naučené texty, nič si nevšimnete. To ale dokáže aj zlý herec. Medzery u hercov si začnete všímať od polovice, kedy sa od nich začína očakávať, že budú podávať herecké výkony – a zrazu trapas. De Mornayová je slabá, Mead vedie otravné filozofické reči, vrcholom je však Weber, ktorý rozhodne nie je šialený, maniakálny, nebezpečný, nepríjemný ani mrazivý. Je to obyčajný podpriemerný americký herec, ktorý sa zaslúžene nikdy nestal hviezdou. Keď vo finále vyškerene prerazil (nie sekerou) dvere a nakukol dnu v štylizácii Jacka Nicholsona, takmer som si zakryl oči, avšak nie preto, že by to bolo také dobré.

Ku koncu sa začína rozpadávať už i scenár. Za prvé, stáva sa až prekvapivo nudnou adaptáciou románu. V určitej chvíli na mňa začal pôsobiť dojmom, že si Garris a King len odškrtávali jednotlivé úseky (výťah chodiaci sám od seba, zamknutie v komore, „volanie“ Dicka Halloranna, Dick Hallorann na letisku, Dick Hallorann na „snežnom skútri“, natlakovaný kotol). A za druhé - záporná postava prenesie NIEKOĽKO „šialených monológov“ nad ležiacou postavou, ktorú stačí už len doraziť. Zlosyn ale radšej bude obkecávať a obkecávať a zranená postava mu utečie. Kebyže sa to stane raz... ale stane sa to minimálne trikrát! Kriketová palica jednej chvíli prerazí dvere, v druhej má problém s krehkým ľudským telom. Psychopat sa nerealisticky „spamätá“, všetko „trpko oľutuje“ a na konci („O 10 rokov neskôr“) sa usmeje, ako keby to bol super chlapík, ktorý mal v minulosti jemné problémy s ovládaním sa (a nie evidentný psychopat, vrah, slaboch a opilec, ktorý mlátil ženy a deti dávno pred tým, než spoznal Overlook).

A do toho predpotopné triky s kríkmi a nelogické blbosti (duchovia vedia vycítiť, že sa blíži Hallorann, ale nie, že vybuchuje kotol). Posledný záber na „novú stavbu“ už radšej ani neriešim. To ako teraz čo, Stephen? Osvietenie 2: Správca sa vracia?

Kým prvé dve hodiny boli super a v ich zasneženej „dlhej“ atmosfére som sa cítil príjemne (takmer som uvažoval o hodnotení 80%), príde stredná časť. Plná klišé, banalít, formalít, priemeru a fádnosti. To už bolo z posledných síl, ledva-ledva, aspoň za 60%. Ale záverečná strašná (nie strašidelná) trištvrte hodina zničila veľa z toho, čo sa odvtedy duu Garris/King podarilo vybudovať. Oproti Kubrickovi sú King/Garris viac hororoví (u Kubricka prichádzala do úvahy teória, že sa Torranceovi všetko zdalo, u Garrisa duchov počujú a vidia i „nešialené“ postavy), ale ani to nepokladám za plus, pretože oproti teroru, aký Kubrick vtedy nakrútil, je toto rozprávka.

The Shining, USA 1997, cca 273 minút

Réžia: Mick Garris. Scenár: Stephen King (podľa vlastnej knihy). Kamera: Shelly Johnsonová. Hudba: Nicholas Pike. Hrajú: Rebecca De Mornayová, Steven Weber, Courtland Mead, Melvin Van Peebles, Elliott Gould, Pat Hingle, Stephen King (cameo) a ďalší