Králičia nora [8O %]
Dráma
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 04 Júl 2011 05:47

Recenzia na drámu KRÁLIČIA NORA o páre, ktorý sa vyrovnáva so smrťou svojho dieťaťa, je strhujúcim sólo „vracajúcej sa“ Nicole Kidmanovej.

KRÁLIČIA NORA je príbeh zrelého páru mladistvo vyzerajúcich cca štyridsiatnikov, ktorí pri nešťastnej nehode (na ulici priamo pred svojím domom) stratili štvorročného syna, práve naháňajúceho psa. To sa ale nedozvieme hneď na začiatku a dovtedy len tušíme, že sa niečo muselo stať, ale, pokiaľ sme si dopredu neprečítali obsah, nevieme ČO.

Chodia síce na „sedenia“ s podobne „postihnutými“ pármi, ale väčšina z nich hovorí vety „Zobral nám ho Boh, aby mal svojho anjela“, čo realisticky založená žena nenesie ľahko. Jej muž okolité pobožné reči berie športovo („Je to každého vec, ako sa s tým vyrovná, ak chcú veriť, že ich dieťa povolal Boh, nech veria.“), ale hoci ani on nie je ktovieako presvedčivý o tom, že by im sedenia niečo dávali, mrzí ho manželkin prístup, hraničiaci s odmietaním.

Niekedy sa hádajú a duch ich mŕtveho syna sa stále nachádza v tichom dome. Manžel sa snaží ísť dopredu. Chodí do práce, snaží sa venovať záľubám a hŕstke priateľov a kolegov, ktorých má. Štve ho, že žena psa darovala, lebo jej úbohé zviera pripomínalo syna. Hnevá ho, že žena sa podobne správa ku všetkému, čo nejako súvisí s ich synom - akoby sa snažila mŕtve dieťa vymazať z ich životov.

Keď však na adresu mŕtveho chlapca príde reč, nie je hysterická ani nijako mimoriadne extra hnusná. A to je vlastnosť, ktorá je typická i pre samotný film. Nikto na seba hystericky neziape. Manželia sa pomerne často hádajú a zvyšujú hlas, ale keď sa do hádky započúvate, vypočujete si zaujímavé argumenty, pričom sa nedá povedať, že by argumenty muža či ženy boli lepšie/horšie. Myslíte si, že sa budú navzájom obviňovať zo synovej smrti, ale paradoxne (neparadoxne?) skôr manželka dáva vinu sebe a manžel sebe a po jednej takejto hádke sa už k téme „koho je to teda vina“ nevracajú.

Ťažko sa žene čudovať, že ju strata syna navždy zasiahla. Rovnako je ľahké pochopiť, že o tom prosto nechce príliš hovoriť a úplne jej stačí, že na neho bude myslieť celý život, i keď sa paradoxne zbavuje všetkých vecí, ktoré jej ho pripomínajú.

Manželovi ale zasa ťažko vyčítať, že sa chce o mŕtvom raz za čas „normálne“ porozprávať, pripomenúť si ho. Ľahko pochopíme, že je nahnevaný, ako manželka dom postupne, krok za krokom, nenápadne, dezinfikuje od syna (hračky, oblečenie, videá v mobile). Hoci majú obaja pomerne realistický prístup k životu a manžel by chcel nové dieťa, dopredu pozná manželkinu reakciu a tak sa o tom ešte ani raz nerozprávali.

Je to zaujímavé, nejednoznačné, rozumné, múdre, inteligentné a hoci nemám deti, nieto aby mi nejaké zomrelo, myslím si, že páry, postihnuté rovnakou tragédiou, by okrem návštev psychológa mali ako možnú alternatívu terapie vyskúšať práve tento film.

Je pochopiteľné, že film konzervatívna, starecky pobožná Akadémia nominovala iba na jediného Oscara (našťastie možno na toho najzaslúženejšieho – pre Kidmanovú, nomináciu každopádne premeniť nedokázala). Film sa totiž nebojí nahlas hovoriť názory, ktoré konzervatívni, stareckí a pobožní ľudia zrejme budú brať ako rúhanie/urážku (svoju).

Stane sa, že vidím filmy, ktorým neverím ani nos medzi očami. Vlastne sa to stáva častejšie, ako by som bol rád. Tomuto filmu však verím nielen nos, ale i uši, oči a srdce. Keď sa postavy hádajú, má to hlavu a pätu. Film, ktorý Kidmanová produkovala, múdro netlačí na pílu. Nikto nemyslí na samovraždu a hoci všetko v ňom smeruje k nevere, nič také sa nestane. Pokladám za dôležité to vyzradiť, aby ste vedeli, že toto nie je snímka, ktorá hrá špinavú hru, klame, zavádza, podráža.

Postavy sú rozumné a sympatické. Ťažko im niečo vyčítať, zazlievať. Keď ženina sestra otehotnie, nehodí sa manželka do depresie, ale snaží sa to brať ako „súčasť života“ nielen navonok, ale i vo svojom vnútri. Jej dieťa je mŕtve, ale napriek tomu iní ľudia pravdepodobne tiež majú právo mať dieťa.

Nie je to citové vydieranie. Snímka svojím „pomerne realistickým prístupom“ pripomína moje milované DVERE V PODLAHE. KRÁLIČIA NORA akoby bola ich remakeom – len sa odohráva na inom mieste a skvelého Jeffa Bridgesa hrá skvelý Aaron Eckhart (Harvey Dent z TEMNÉHO RYTIERA, kuchár z KORENIA ŽIVOTA).

Nikto vo filme nie je za hajzla a dokonca ani zvláštny vzťah s chlapcom sa nezmení v žiadne klišé (vražda, sex), manžel si s ním nepodá ruky, ale ženy sa spýta, či mu povedala, že mu odpustili a keď prikývne, je rád, ale to je všetko, nikdy sa s ním nestretne, aby mu podal ruku a poplakal si na mladíkovom pleci.

Kidmanová sa po sérii prepadákov (ZLATÝ KOMPAS, INVÁZIA, relatívne AUSTRÁLIA, nerelatívne MOJA KRÁSNA ČARODEJNICA) vracia v štýle, ktorý vo mne zanechal rovnakú jazvu, ako výkon Kim Basingerovej v DVERÁCH V PODLAHE. Nie je to AŽ TAKÝ fenomenálny výkon (ostatne, Kidmanová je od Kim mladšia o 14 rokov). No rozhodne to k nemu má blízko. Eckhart dostal o čosi menej prepracovanú rolu, ale i on je fantastický. Všetci sú dobrí, najviac asi držiteľka dvoch Oscarov Diannie Wiestová (NOŽNICOVORUKÝ EDWARD, s Kidmanovou sa stretla už v čarodejníckej komédii PRAKTICKÁ MÁGIA), ktorej monológ v pivnici o tom, že i s obrovskou bolesťou v srdci sa dá prežiť relatívne plnohodnotný život, je silný.

Tento film hovorí o tom, že ak chceme, je nádej na zajtrajšok a to aj po množstve bolesti, ktorú sme prežili, hoci sme si priali, aby sme neprežili. Neponúka klamlivú ideu nádeje, ale tú skutočnú, tvrdú, bolestivú, nemilosrdnú a ťažkú, ktorá trocha uberie z našej citlivosti každé ďalšie ráno. Myslím si, že keď sa o 20 rokov stretneme, môže byť z KRÁLIČIA NORA film, ktorý budeme môcť milovať.

P.S. Prekvapilo ma zistenie, že film nakrútil režisér „umeleckého porna“ SHORTBUS.

Rabbit Hole, USA 2010, cca 91 minút

Réžia: John Cameron Mitchell. Scenár: David Lindsay-Abaire (podľa vlastnej divadelnej hry). Kamera: Frank G. DeMarco. Hudba: Anton Sanko. Hrajú: Nicole Kidmanová, Aaron Eckhart, Dianne Wiestová, Sandra Ohová, Giancarlo Esposito a ďalší