Autenticita vo filmoch českej novej vlny
Dráma
Napísal Terézia Rábeková   
Streda, 01 Jún 2011 16:05

Ideológiou nasiaknuté, schematické filmy 50. rokov ukončil príval novej vlny, ktorý vniesol do vtedajšej stereotypnej, agitačnej kinematografie nové témy a porušenie konvencií tradičného rozprávania. Pre režisérov sa stali inšpiráciou hlavne francúzske filmy. Po dlhej absencii umeleckej hodnoty, ktorú v česko-slovenských filmoch nahradila politická propaganda, začali vznikať nové, inovatívne snímky nesúce nadčasový odkaz a posolstvo.

Vo svojich príbehoch sa režiséri začali zameriavať na individualizmus hlavných protagonistov, na ich vnútorný svet a pocity. Filmoví hrdinovia prestali byť len nástrojom na šírenie propagandy, ale stali sa obyčajnými ľudskými bytosťami so svojimi potrebami a problémami. Odidealizované osudy bez nánosu socialistickej idylky a pátosu priniesli nové pohľady na každodenný život. Nová vlna priniesla aj žánrovú rôznorodosť. Miešaním žánrov a narúšaním klasickej výstavby filmu vznikali zaujímavé experimenty. Popri surrealistických filmoch režiséra Juraja Jakubiska a avantgarde vo filmoch Veřy Chytilovej vznikajú aj realistickejšie filmy najvýznamnejších tvorcov novej vlny – Miloša Formana, Jiřího Menzla, Ivana Passera a ďalších.

V roku 1963 natočil svoj prvý celovečerný film absolvent FAMU – Jaromil Jireš. Film KŘIK sa pokladá za jedno zo zakladateľských filmových diel novej vlny. Znázornenie jedného dňa manželského páru síce neponúka zaujímavú dejovú zápletku, film je vystavaný na sugestívnej atmosfére, pocitoch a zážitkoch mladej dvojice. Inšpirácia francúzskou avantgardou sa prejavuje hlavne dokumentárnym zobrazením v hraných filmoch. Vo filme KŘIK zvolil Jireš skrytú kameru, aby bol pohľad do života mladomanželov autentickejší a hodnovernejší. Film celkovo pôsobí ako dokument o jednom dni života mladej ženy, ktorá odchádza do pôrodnice, aby porodila svojho prvého potomka a jej manžela, ktorý napriek tejto veľkej udalosti odchádza do práce a zúfalo sa snaží dovolať do pôrodnice.

Takmer banálny príbeh je však citlivou sondou odhaľujúcou silné emócie a spomienky na spoločné chvíle a zážitky, ktoré sa v retrospektívach premietajú žene ležiacej v nemocnici a mužovi pri pracovných pochôdzkach. Akýsi zvláštny nepokoj a očakávanie na najkrajší zážitok ženy – pôrod bábätka, sa prelína so zúfalstvom a bezmocnosťou muža, ktorý pri opravovaní televízorov neustále myslí na svoju ženu a márne sa snaží dovolať do pôrodnice, aby sa dozvedel nejaké informácie. Ich krásny vzťah založený na vzájomnej vrúcnej láske, ktorého začiatky sa dozvedáme zo spätných retrospektív, pôsobí nežne a film sa stáva akýmsi poetickým dokumentom o najkrajšej a najvýznamnejšej udalosti v živote nastávajúcej matky a otca. Ako diváci môžeme sledovať tento ich veľký deň od začiatku rána až po radostný krik novorodenca ku sklonku dňa.

Pomalý tok dlhých scén a nenápadný strih umocňujú celkovú jemne napätú, pritom však pokojnú a príjemnú atmosféru dokumentárne pôsobiacej výpovede o veľkom očakávaní, vzájomnom šťastí a láske, ktorá vôbec nepôsobí ako klišé a to vďaka hlavne prirodzeným dialógom a autenticite, ktorú umocňuje množstvo nehercov hrajúcich vo filme. Dovtedy nekonvenčná metóda snímania skrytou kamerou znásobuje reálnosť príbehu a umožňuje divákovi pozorne sledovať hlavné postavy. Křik nie je film, ktorý by bol emotívne vyčerpávajúci a napínavý, nedočkáme sa žiadneho prekvapenia alebo nečakaného záveru. To však neznamená, že by bol nudný. Zaujme pocitovom rozmanitosťou a náladou, ktorú prežívajú nastávajúci rodičia a ktorá sa skrz ich reflexie dostane až k divákovi. V roku 1964 získal Jaromil Jireš za film KŘIK Zvláštne uznanie za dielo režiséra na XVII. filmovom festivale v Cannes.

Medzi ďalšie významné filmy českej novej vlny patrí aj medzinárodne ocenený debut režiséra Jana Němca – DÉMANTY NOCI. Film o dvoch mladých Čechoch, utekajúcich z transportu je silný svojou mrazivou atmosférou strachu a beznádeje. Mozaika útržkovitých spomienok a snov je zbavená zbytočných dialógov a hudby. Obraz vyčerpaných mladíkov predierajúcich sa cez temný les hovorí sám za seba. Výborná práca kameramana Jaroslav Kučery vytvára napätie, ktorého sú diváci priamymi účastníkmi a stávajú sa utečencami spolu s dvoma hlavnými hrdinami. Neúprosné prenasledovanie ručnou kamerou počas celého filmu vytvára pocit, že hustým lesom a cez hlboké blato sa predierame spoločne s mladíkmi. Hlad, únava a strach posilňujú ich sebazáchovný pud. Stávajú sa štvanou zverou, na ktorú ku koncu začne poľovať i skupina starých poľovníkov z neďalekej dediny. Ľudskosť sa vytráca, ak sa ešte vôbec o nejakej ľudskosti počas vojny dá hovoriť. Ponurosť a smútok prameniaci z ich bezútešnej situácie sa k divákom dostáva aj napriek tomu, že počas celého filmu sa nedozvieme mená dvoch utečencov.

Hudobný doprovod vo filme nahradilo praskanie konárov pod nohami utečencov a ich unavené dychčanie. Dialógy nie sú vôbec potrebné. Ich vnútorné prežívanie, pocity a myšlienky sa prelínajú s bojom o holý život. Vidíme ich nejasné spomienky a predstavy, ktoré hraničia s poblúznením v dôsledku vyčerpania. Autentickosť celého honu na utečencov podporujú neherci, ktorých obsadili do rolí hlavných protagonistov. Naturalisticky zobrazená túžba po domove a bezpečí ako hnací prostriedok dvoch utečencov tvorí výborné filmové dielo, ktoré vzniklo na námet poviedky "Tma nemá stín" z knižného súboru Arnošta Lustiga.

Jedným z najoriginálnejších diel českej kinematografie je sci-fi film KONEC SRPNA V HOTELU OZON režiséra Jana Schmidta. Postapokalyptická vízia sveta, v ktorom skupinka mladých žien na čele so starou vodkyňou blúdia krajinou nachádzajúc len trosky a vyľudnené zrúcaniny. Po neznámej katastrofe (vojna, atómový výbuch,...) vyhynula väčšina ľudskej populácie a zostala iba neznáma skupina žien, ktorých pôvod ani vzájomné prepojenie nepoznáme. Zručné ale bezcitné divožienky sú vedené skúsenou starenou, ktorá si pamätá ešte časy „pred tým“. Ženy putujú ľudoprázdnou krajinou, brutálne zabíjajú zvieratá a ich prežívanie kleslo na úroveň živočíšnych pudov. Stretnutie muža znamená pre starú ženu nádej na zachovanie ľudského rodu, pre ostatné je to len cudzí tvor, na úrovni ďalšieho zvieraťa. Po smrti stareny ho chladnokrvne zabijú a putujú bezcieľne ďalej.

Veľká metafora o záhube ľudstva by sa mohla poňať oveľa pompéznejšie, s množstvom trikov a pútavým dejom. Režisér Schmidt spoločne so scenáristom Pavlem Juráčkem zvolil minimalistickejšiu formu s málo dialógmi, na primitívnej úrovni zdivočených žien. Realistickosť zvyšuje jednoduché prostredie lesa a obsadenie neherečiek z jazdeckého klubu, ktoré autentickosť filmu umocňujú prirodzeným prejavom. Ich neskúsenosť a neznalosť tak pôsobí hodnovernejšie.

Film KONEC SRPNA v hotelu OZON patrí svojím námetom i myšlienkou medzi najvýznamnejšie a najoriginálnejšie filmové diela 60. rokov. Nové témy, inovatívne postupy a oslobodenie od politického vplyvu boli hlavným prínosom vtedajšej kinematografie. Vzniklo mnoho skvelých filmov, ktorých hodnota a posolstvo zatienili dovtedy schematické, propagandistické filmy. Nadčasovosť a umelecká hodnota pretrváva a aj po mnohých rokoch majú filmy spred 40 rokov čo povedať.