Problémy lásky medzi mužom a ženou vo filmoch Ingmara Bergmana
Dráma
Napísal Petra Slováková   
Utorok, 31 Máj 2011 06:46

Ingmar Bergman bol synom kňaza, ktorý dbal na dodržiavaní náboženských tradícií, čo Bergmana poznačilo na celý život. Okrem despotického otca ho veľmi silno ovplyvnilo aj dospievanie v obklopení žien. Ženy v Bergmanovom podaní sú inteligentné bytosti, s rôznymi odtieňmi nehy, ale aj hnevu a nevyrovnanosti. Počas svojho života bol Bergman niekoľkokrát ženatý a mal mnoho detí. O tie sa starali ich matky, s ktorými aj po rozchode, či rozvode udržoval priateľské vzťahy. Keď sa po piatykrát oženil, mal s Ingrid Karleboovou výnimočný vzťah a jej smrť ho psychicky natrvalo poznačila.

Bergman skúma ľudské správanie, pocity, najskrytejšie zákutia ľudskej psychiky, ukazuje človeka celistvého bez ilúzií, snaží sa zachytiť jeho pravé ja bez toho, aby klamal okoliu či sebe. Zaoberá sa hlavne vyhrotenými situáciami, napríklad smrťou, ktorá v jeho snímkach nadobúda až mýtický charakter, niekedy je zhmotnená v samotnej postave, napríklad vo filme SIEDMA PEČAŤ. Bergmanove postavy majú zväčša psychické problémy, komplexy, dlho potlačované emócie, ktoré pod impulzom vyplávajú na povrch, zväčša ich vidíme v najintímnejších chvíľach. Bergman ukazuje svet, ľudí a ich problémy, ale v neposlednom rade aj lásku. Jeho hrdinovia sú emocionálne precitlivení i vyspelí, zamýšľajú sa nad sebou a vzťahmi, zväčša sú egocentrikmi. Jednou z mnohých lások v Bergmanových filmoch je láska partnerská, tá, ktorá vie živých zabíjať a mŕtvych kriesiť.

V roku 1953 nakrútil snímku LETO S MONIKOU. Ide o príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí unikajú pred svetom povinností, tyraniu v práci vymenia za bezstarostné leto pri vode. Monika a Harry miestami pripomínajú svetoznámi zločineckí pár Bonnie a Clyda, avšak vo veľmi zjemnenej podobe. Namiesto pištole majú svoju osobnú slobodu, čo znamená že nemusia pracovať a miesto vykrádaní bánk kradnú mäso.

Monika je dospievajúce dievča, aj preto sníva o láske z filmov, v kine plače a Harry naopak, ako správny chlap pri romantických scénach zíva. Naproti tomu prežíva lásku vo vnútri, keď zasnene pozerá na odchádzajúcu električku spolu s Monikou a odtlačkom jej rúžu na líci. Ako nesmelí milenci sa bozkávajú za dvermi brány, vidíme iba obrysy ich tiel.

Láska Moniky a Harryho je mladá a krásna, plná ideálov, snov, predstáv, podporená tým, že odchádzajú na samotu, len oni dvaja a nikto iný. Monika čaká dieťa, Harry ako ochranca rodiny začína myslieť na budúcnosť. Žijú v súlade s prírodou, tak ako prejde búrka, dážď, prejdú aj ich prvé nezhody. Spoznávajú krásu tela, vzájomné fyzično. Monika vystavuje na obdiv svoje mladé telo, ktoré pôsobí dojmom neskonalej fyzickej krásy, scény majú erotický podtón. Pod vplyvom prírody sa sami začínajú meniť na zvieratá, zdivočejú, ich vzhľad je zanedbaný. Zima a podmienky ich donútia odísť naspäť do mesta, kde sú opäť pod tlakom spoločnosti, Monikino tehotenstvo im život ešte viac komplikuje.

Máme celé leto na to, aby sme spoznali Moniku a Harryho, Bergman ukazuje vzťah mladých ľudí, psychológia postáv ešte nie je natoľko prepracovaná, sme skôr pozorovateľmi ako aktívnymi účastníkmi. Láska v ľuďoch prebúdza zvieratá. Paradoxne sa citlivý Harry na zviera mení v civilizácii, Monika ho svojím správaním donúti ju udrieť. Harrymu leto s Monikou zmenilo život, odchádza s dieťaťom, zatiaľ čo ona odchádza za životom bez neho. Absentujú v nej materské city, láska sa zmenila na príťaž, bola odsúdená na zánik, pretože nemala pevné základy. Monika a Harry sa vyvíjajú, tak isto ako Bergmanov filmový štýl. Koniec nevyznieva tragicky, ostáva priestor aj na radosť.

V roku 1968 nakrútil Bergman takzvanú ostrovnú trilógiu, do ktorej patria snímky HODINA VLKOV, HANBA a NÁRUŽIVOSŤ. Hrdinovia príbehov v nich dospeli, Monika a Harry v inom mene riešia iné situácie, iné problémy lásky, zmenilo ich aj okolie a spoločnosť. Už sa nemusia schovávať a bozkávať za dvermi, ich láska je vyzretá, atmosféra však potemnela, cítime úzkosť z prítomného a z nastávajúceho.

HANBA sa odlišuje od Bergmanových snímok tým, že je v nej politické dianie – Eva a Jan žijú na ostrove uprostred bližšie nešpecifikovanej vojny. Ich láska je vystavaná na pozadí ťažkej existenciálnej situácie, kde každý deň opäť hľadajú novú nádej a záchytný bod. Eva a Jan sú dve rozdielne postavy, rozdielne charaktery, ich problémy čiastočne spôsobuje aj to. HODINA VLKOV je príbehom s hororovými prvkami, kde maliar Johan a jeho manželka Alma taktiež žijú na ostrove, ďaleko od civilizácie, nie však uprostred vojny, ale duševnej choroby Johana, ktorý je zmietaný vo vlastnom svete démonov.

HANBA začína dlhým zvonením budíka, nikto sa nechce vrátiť do reality, Eva je však nohami na zemi, niekedy pripomína skôr Janovu matku ako rovnocennú partnerku. Aj tu zohráva úlohu dieťa, ako v Monikinom prípade, však dieťa ešte nenarodené, ešte ani nepočaté. Eva túži po dieťati, no Jan odmieta. Žena predstavuje silnú osobnosť, trápiacu sa kvôli Janovej minulosti, ktorý mal množstvo mileniek, tak isto ako Johan v HODINE VLKA. Jeho manželka Alma je naopak tehotná, jej postava dospela do ďalšieho vývoja.

Johan v HODINE VLKA odpočítava minútu, ktorá je nesmierne dlhá, počujeme silný zvuk hodín, tak isto ako v HANBE na začiatku, keď si Jan prezerá hodiny. Realita je tu, hodiny odpočítavajú čas, plynie pomaly, či rýchlo, mení sa len naším vnímaním. Vzájomná láska je preverovaná časom, plynie pomaly, či rýchlo, vytráca sa, či trvá, zostane alebo odíde? Alma má v HODINE VLKA ťažkú úlohu - bojovať s démonmi svojho manžela, postavami z nočnej mory. Navyše každý si do vzťahu berieme svoju minlosť, či už ide o bývalých milencov alebo hriech, ktorý u Johana predstavuje jeho mŕtve dieťa, zabil ho on sám. Alma však ostáva s ním, dokonca po jeho zmiznutí čaká pri čítaní denníka. Hodina vlka, hodina pred svitaním je tá najťažšia – v spánku prináša nočné mory a keď bdieme, strach. Johan si nevie rady sám so sebou, jeho choroba a minulosť ho dostihla, láska sa u neho posunula na vedľajšiu koľaj. Alma nemôže udržať vzťah sama, a tak postupne zaniká, démoni sa stávajú skutočnými.

V HANBE leží mŕtve dieťa na zemi, Eva sa k nemu skláňa. Nevinnosť zomrela, ľudstvo sa môže právom hanbiť. Hanbiť sa za svoje hriechy, za vojnu, za vraždy, za neľudskosť prebúdzanú aj v Janovi. Vojna z neho urobila zviera, kedy dokonca zabije. Alebo vojna len odkryla na povrch jeho podstatu, odcudzili sa vzťahy, odcudzila sa ich láska, ktorá musí tak isto znášať následky vojny – hanbu. Láska má ničivú silu, Eva aj Jan strácajú pevný bod. Spolu sa predierajú spustošenou krajinou, Eva je tentokrát v úlohe zraniteľnej ženy, ale Jan ju neuteší, nezdvihne ju, nepodá jej pomocnú ruku. Aj napriek tomu ostávajú spolu. Nevinnosť však zomiera po druhýkrát, v podobe dezertujúceho chlapca, ktorého Jan zastrelí. Eva padá na zem, nesie ťarchu celého sveta, hanbu ľudí, ktorí sa hanbiť prestali.

Na konci rozpráva Eva Janovi o sne, v ktorom sa pália ruže, ale nie je to zlé. Hľadá stratenú istotu, nevie si spomenúť na to, čo si mala zapamätať. V bezútešnej situácii, na malej lodi uprostred mŕtvych tiel, sú to možno slová lásky, ktoré Eva cíti, však na chvíľu na ne zabudla. Eva a Jan sa spolu preplavili aj skazenou riekou, celkovo skazeným svetom.

Bergman je mysliteľ, filozof, človek, ktorý ukazuje nepríjemné stránky života. Láska a hrdinovia ju prežívajúci sa ocitajú obnažení pred upadajúcim svetom, hľadajú záchytné body vo svete krivdy, vo svete, v ktorom sa nedá zachytiť pomaly ničoho. Eva v HANBE tápe, len si nevie spomenúť. Nevie si spomenúť na svoju istotu. A možno sme na ňu zabudli aj my, záleží od toho, či si spomenúť chceme.