Nebo nad Berlínom (100 %)
Dráma
Napísal Ivana Šlosárová   
Piatok, 09 Júl 2010 15:26

Recenzia Ivany Šlosárovej na európsku klasiku Nebo nad Berlínom.

NOVÝ NEMECKÝ FILM

Keď televízna kríza koncom 50. rokov značne oslabila i nemecký filmový priemysel, prišla západonemecká vláda s daňovými úľavami a výhodnými úvermi. Tak prišiel krach komerčnej filmovej produkcie a nová generácia filmových tvorcov, ktorí si predsavzali, že vytvoria alternatívu k ideologii, krv a pôda, film o vlasti. V roku 1962 podpísalo na Oberhausenských dňoch krátkeho filmu 26 mladých režisérov, inšpirovaných hnutím Nouvelle Vague, manifest, v ktorom označovali kinematografiu za mŕtvu: „Starý film je mŕtvy. Veríme v nový.“

Zdorazňovali požiadavky na vytvorenie nového nemeckého filmu. Tento nový film potrebuje novú slobodu. Slobodu bez v branži zvyčajných konvencií. Slobodu, neovlivňovanú komerčnými partnermi. Slobodu bez poručníctva spoluskupín. Máme o produkcii nového nemeckého filmu konkrétne duchovné, formálne i ekonomické predstavy.

Koncom 60. rokov vystúpila druhá generácia režisérov, ktorí naviazali na sociálnokritický impulz „Mladého nemeckého filmu“ a tak vznikla súčasť protikultúry a Novej ľavice.

Vrchol dosiahla politická angažovanosť v roku 1978 v kolektívnom projekte – Jeseň v Nemecku.

Deväť režisérov reagovalo v tomto súbore krátkych filmov na náladu a situáciu v západnom Nemecku po Schleyerovom únose a samovraždách teroristov, zatknutých v Stammheime. Vzniknuté filmy názorne ukazujú odvrat ľavice od politického aktivizmu ku stratégii a je súčasne široký štylistický spektrum Nového nemeckého filmu. Jeseň v Nemecku podnietil radu filmových projektov, ktoré sa konfrontovali s rôznými obrazmi Nemecka a hľadali korene súčastnej krízy vo fašistickej minulosti. Jeden z najplodnejších nových nemeckých autorských filmárov bol Rainer Werner Fassbinder (1946 - 1982). Jeho vývoj od ranných experimentálnych a radikálne politických prác až k filmu, v ktorom sú majstrovsky použité konvencie hollywoodského filmu, odráža všeobecný trend v histórii Nového nemeckého filmu.

Jen Alexander Kluge, najdôležitejší teoretik hnutia, a Hans Jurgen Syberberg, porušovali vo svojich filmoch zákony výpravného a racionálne argumentujúceho filmu. Volker Schlondorff, Werner Herzog s Wim Wendersom predstavujú skupinu úspešnú ako aj komerčne, tak aj u medzinárodnej kritiky. Títo nemeckí autorskí filmári dúfali v rozšírenie svojej politickej a spoločenskej angažovanosti prostriedkom veľkého filmu a od 80. rokov realizovali svoje medzinárodné koprodukcie prevažne mimo Nemecka. Fassbinderova predčasná smrť v roku 1982, znamenala zatiať koniec Nemeckého filmového zázraku. Nemecké filmové produkcie sú dnes úspešné takmer výhradne na domácom trhu, zatiaľ čo medzinárodne najslávnejší nemeckí filmoví tvorcovia ako je Wolfgang Petersen (PONORKA, 1981), Wim Wenders (PARÍŽ, TEXAS, 1984) a Roland Emmerich (DEŇ NEZÁVISLOSTI, 1996) si zriadili sídlo v Hollywoode.

NEBO NAD BERLÍNOM

Wim Wenders nakrúca už od roku 1966, no celovečerným filmom debutoval až v roku 1969 (Leto v meste). Tento nedoštudovaný medik, filozof a maliar svetovej kinematografie, usadil svoju najlepšiu tvorbu v rozmedzí rokoch od 1982 – 1987, keď s filmami STAV VECÍ a PARÍŽ, TEXAS vyhral prestížne európske festivaly a nakrútil svoj pravdepodobne najznámejší film – NEBO NAD BERLÍNOM.

Okrem nich natočil aj – AŽ NA KONIEC SVETA, TAK ĎALEKO TAK BLÍZKO, LISABONSKÝ PRÍBEH, BUENA VISTA SOCIAL CLUB, LÍNIA NÁSILIA, THE MILLION DOLLAR HOTEL.

No snáď najpoetickejším a najlepším filmom z jeho tvorby môžme pokladať film, ktorý nakrútil po návrate z Ameriky, krátko predtým, ako sa spustila lavína zmien, ktoré skoncovali so socializmom v strednej Európe. Možno práve preto film dostal svoju zvláštnu atmosféru krajiny opustenej nádejou, akejkoľvek viery o ľudskosť a bezhraničnú túžbu po láske.

Film ako je NEBO NAD BERLÍNOM sa nakrúti raz za život a tento film je aj Wendersovým životným vrcholom.

Na pôdoryse vtedajšieho, štvrťstoročie múrom rozdeleného Berlína, rozvinul príbeh, ktorý nie je o písmenách, ale je o obraze, slove a pocite. Wim Wenders mal jasný cieľ: nenakrútiť film pre divákov, ale pre umenie, pre filozofický odkaz, pre zachytenie niečoho, čo sa neviditeľne odohráva okolo nás.

Filmový príbeh nebeských anjelov Damiela a Cassiela, a zachytenie osudov obyvateľov rozdeleného Berlína – má svoj historický kontext a je ovplyvnení dobou svojho vzniku (1987).

Podklad pre film tvorí filmová báseň Wendersa a rakúského básnika Petra Handkea. Dejovou líniou je príbeh dvoch novodobých anjelov (Damiel a Cassiel). Jeden z nich, Damiel, sa vzdá svojej večnosti kvôli cirkusovej trapézistke Marion z Cirkusu Alekan a stáva sa človekom.

Film sa dá chápať aj ako poetické vnímanie náladitosti sivého mesta, či vizuálne stvárnenie prelínavosti sveta nebeského a sveta pozemského. Až monumentálne a nekončne pôsobia na nás scény, zachytávajúce mesto z vtáčej perspektívy. Klasická predstava nebeských bieloodetých anjelov, sediacich na obláčiku, je nahradená civilnou predstavou anjelskej dvojice, ktorá nás pozoruje spoza rohu ulice, nakuká cez rameno v knižnici, číta naše myšlienky či jemným dotykom ruky uľavuje pocit strasti.

Film sa začína slovami „Als das kind kind war, wubte es nicht, das es kind war“. Až po chvíli si uvedomíme, ako sa pozeráme na plačúce dieťa, muža zvýjajúceho sa v bolesti, milencov na ulici, osamelých ľudí v láske, strachu – v jednom čase, v jednom meste. Dívame sa očami anjelov, éterických bytostí, ktorí stoja pri nás, ktorí nám chcú - ale nemôžu - pômocť.

Je ich veľa a svoje myšlienky koncentrujú v knižnici, v mieste ľudstvom vytvorených hôdnot. Tam nás počúvajú, vnímajú a pozorujú. Niekedy nás prenasledujú a snažia sa pochopiť náš momentálny problém, ktorý sa stáva hendikepom v prežívaní. Sedávajú na stĺpe za Brandenburskou bránou, prechádzajú sa v neutrálnom pásme múru, alebo iba tak blúdia ulicami a nachádzajú si svoje ľudské útočištia. Ticho obdivujú našu smrtelnosť, našu vnímateľnosť všetkých ľudských pocitov. Ak sa chcú k nám priblížiť, otvorená je im iba jedna cesta, von z nesmrteľnosti. Damiel, anjel v stredných rokoch, je zahladený do cirkusovej akrobatky Marion. Striehne na ňu v jej karaváne, číta jej myšlienky, nenaplnené túžby, či pozoruje z publika. Ticho ju obdivuje, ale jeho pocity sú nevyslovené, jeho dotyky sú neopätované.

Túži sa stať človekom, obyčajným smrteľníkom, aby sa k nej priblížil ako muž. Damiel sa rozhodne opustiť bezproblémové nesmrteľné žitie za niečo úplne protikladné - ako je svet, v ktorom sa neviditeľne nachádzal. Zamiloval sa do Marion a tak sa stáva človekom vo farbách, ktorý pociťuje zimu, hlad, lásku. Uvidel červenú farbu svojej krvi a potom aj tie ostatné (zelenú, žltú, modrú, fialovú...). Keď sa trochu porozhliadol, zistil, že svet je plný niekdajších anjelov (nap. Columbo – Peter Falk), čo len dokazuje, že existuje dôsť dôvodov byť človekom.

Wenders dokázal poetickú filmovú báseň premeniť na príbeh o láske, ľudskej neobyčajnosti, ktorý pôsobí až realisticky. Snímka sa stáva spoveďou mesta, ktoré je zdola rozdelené metrom, hore nebom a na zemi múrom.

Pri bližšom nahliadnutí, ma očarili scény z koncertu Nicka Cavea, kde sa Marion snovo oddáva teatrálnej hudbe a vnútorne pociťuje dotyky Damiela. Aj ona túži po láske, nachádza Damiela už ako človeka a spolu sa oddávajú životu. Zaujímavé sú aj Damielové pohľady na svet, jeho citlivé vnímanie. Vykreslené sú nám osudy jednotlivých, náhodne idúcich, ľudí, z ktorých vzniká príbeh. Tieto osudy ľúdí, ich každodenné problémy, úvahy, sa stávajú samotným príbehom mesta. Čierno-biely príbeh je prelínaný farebnými obrazmi, kde Damiel je človek. Anjeli žijú naďalej vo svojej jednotvárnej škále sivosti, ale aj tak ostávajú pozorovateľmi nás, ale aj Damiela a Marion.

Wim Wenders urobil film, ktorý sa po rokoch stal historicky autentický a načrtol príbeh, ktorý mal mimovoľné pokračovanie v jeho ďalšom filme – TAK ĎALEKO TAK BLÍZKO, a ešte slavnejší, menej kvalitný remake MESTO ANJELOV (USA, 1998).

Po zhliadnutí NEBA NAD BERLÍNOM a prijatí jeho čistej poetickosti, začnete aspoň na chvíľu naozaj vnímať svet a anjelov okolo vás.

- DER HIMMEL UBER BERLIN / LES AILES DU DÉSIR, Nemecko/Francúzsko 1987, cca 125 minút -

Réžia: Wim Wenders. Scenár: Wim Wenders, Peter Handke, Richard Reitinger. Kamera: Henri Alekan. Hudba: Jurgen Knieper, Laurent Petitgand, Nick Cave a The Bad Seeds, Crime and The City Solution. Strih: Peter Przygodda. Hrajú: Bruno Ganz, Solveig Dommartin, Otto Sander, Curt Bois, Peter Falk, Lajos Kovacs a ďalší

BlueBoard.cz