Katka [8O %]
Dokument
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 12 August 2011 05:03

Recenzia na „časo-zberný“ dokument Heleny Třeštíkovej o rozklade osobnosti KATKA.

1996, Česká republika. Katka je obyčajné dievča, ktoré malo od detstva problémy s otcom. Nie je to príliš jasne povedané, ale medzi riadkami sa dá vyčítať, že ju v lepšom prípade bil, v horšom znásilňoval.

Skončila v liečebni pre drogovo závislých, kde sa jej psychický stav zlepšil, len čo však opustila jej múry, všetko sa vrátilo. Našla si priateľa, ale silnejšia, ako ich láska, bola ich spoločná posadnutosť drogami.

V nasledujúcich rokoch Katka klesá čoraz hlbšie na dno českej spoločnosti. Chvíľu som sa pýtal „S čím príde režisérka nabudúce, dá sa klesnúť ešte hlbšie?“. Ale dospel som k názoru, že na väčšom dne, ako Katka, už nikto skončiť nemôže. Môže skončiť na podobne hlbokom dne, ale skutočne mi nenapadá, čo všetko by Třeštíkovej nový "hrdina" musel zažiť, aby na tom bol ešte horšie, ako Katka - drogovo závislá, opustená ľuďmi i systémom, bez peňazí, bezdomovkyňa, prostitútka, nechávajúca sa urážať. Väčšie dno už byť nemôže.

Katkin priateľ dostáva (za pokus o vraždu) 13 rokov. Do basy sa údajne (vo film to nezaznie) dostáva aj Katkina rovesníčka; dievča, s ktorým si v jednej scéne varila heroín na chodníku.

Z Katky je bezdomovkyňa. Prebíja sa životom, ako najlepšie vie, aby si zarobila na cigarety a drogy. Po jej boku sa objavuje nový muž: násilník, ktorého by som nikdy a nikde nechcel stretnúť.

I on je ťažký fajčiar a ťažko drogovo závislý a keď som s vytreštenými očami a otvorenými ústami pozeral na ich spoločné pasáže a hovoril si „horšie to už nebude“, nasledujúca scéna ma vyviedla z omylu: Katka, stojaca v rozvaline starého domu, ktorého dlážka bola posiata igelitovými vrecami, odpadkami a rozlámaným nábytkom. Katka, ktorej pleť bola v čoraz zbedačenejšom stave, o neprítomných očiach a čoraz sklonenejšej hlave nehovoriac. TÁTO Katka nás na kameru zrazu informovala, že je „asi tehotná“...

Po niekoľkých psycho scénach, ktorým pravdepodobne dominuje mužovo zdrogované vystúpenie pred lekárkou, sa ponárame ešte hlbšie. Katka, v zúfalom fyzickom a psychickom stave, navštevuje gynekológa a sociálne pracovníčky, pričom je zrejmé, že čím je bližšie termín pôrodu (stále je bezdomovkyňa a do partie pribrala hnusné čierne psisko), tým je väčšia šanca, že úrady jej dieťa okamžite po pôrode odoberú (nakoniec aj odoberú, vraj sa o dcéru Terezu stará Katkina matka).

KATKU nakrútila, naprieč rokmi, uznávaná česká dokumentaristka Helena Třeštíková ako tzv. „časo-zberný“ dokument. To je to, keď nakrútite „osud človeka X“ a v priebehu nasledujúcich rokov (ideálne desaťročí) sa k nemu vraciate a priebežne nakrúcate nový materiál o tom, kam sa za ten čas pohol/nepohol. Po rokoch/desaťročiach nepravidelne pravidelného nakrúcania obrovský materiál zostriháte do dajme tomu dvojhodinovej snímky a pustíte ju do televízie alebo, v najlepšom prípade, do kina.

Třeštíková takýmto štýlom nakrútila už napr. MANŽELSKÉ ETUDY PO DVADSIATICH ROKOCH. V nich sa v jednom príbehu venovala „kovbojke“ Marcele. Tento príbeh divákov natoľko zasiahol, že sa k Marcele po ďalších rokoch vrátila a výsledkom bol samostatný celovečerný „časo-zberný“ dokument MARCELA, ktorý išiel do kín. Následne sa vrhla na dokument RENÉ.

Katka sa prvýkrát divákom predstavila v r. 2000 v jednej z desiatich cca hodinových časti Třeštíkovej televízneho dokumentárneho seriálu „Ženy na prelome tisícročia“. O rok neskôr Katka dostala cca hodinový televízny film s názvom V PASCI – KATKA. I po tomto filme sa režisérka k mladej žene so štábom a kamerou vracala a v roku 2009 uviedla do slovenských aj českých kín čosi ako predĺženú (o nové roky) verziu snímky V PASCI – KATKA. Tento film už trval hodinu a pol a niesol názov KATKA. Práve o ňom je táto recenzia.

KATKA je tuhá káva, oproti ktorej je znásilňovanie, rezanie penisov a nabodávanie na kôl v KANIBALOCH relatívna pohoda a Joker z TEMNÉHO RYTIERA pôsobí ako sympatický strýko s vrecúškom, plným čarovných čokoládových bonbónov. Všetky horory, ktoré som v živote videl, sú o poznanie menšie psycho, než akým je KATKA a pýtam sa, akým smerom sa bude vyvíjať ďalšia Třeštíkovej tvorba resp. kde to skončí, pretože po podobne nebezpečnom RENÉM to začína skutočne pripomínať ešte väčšie nebezpečenstvo pre štáb, ako nakrúcanie podráždených hladných medveďov z trojmetrovej vzdialenosti na Aljaške.

Situácia sa vo filme vyvinie niekoľkokrát tak drsne, že alebo musí zasiahnuť polícia alebo samotná režisérka, čo mimochodom nie je len tak, pretože Třeštíková je veľmi mediálne nenápadná osobnosť, s ktorou som za celý život narazil na jeden rozhovor v časopise a jeden internetový.

Třeštíková si so svojimi „hercami“ X desaťročí vytvára vzťah, keď je (alebo sa aspoň snaží) byť čosi ako ich priateľom, ale zároveň sa snaží stále zostať „profesionálnou odosobnenou dokumentaristkou“ (takže do deja zasahuje minimálne, prehnane povedané – to už z neba musia padať meteority, aby zasiahla aktívne do deja). Ak to aj občas urobí, ako keď Renému požičala kameru, lebo verila jeho talentu, aby nakrútil niečo s „výpovednou hodnotou“, René kameru ukradol a vraj s ňou išiel nakrúcať porno. Predtým režisérke ale, keď bol náhodou chvíľkou na slobode, vykradol byt.

Nejaký čas som uvažoval, že KATKE dám „len“ 60%. Predovšetkým preto, že ústredná hrdinka je pre mňa, podobne ako René, tvrdým orieškom. Veľakrát pri pozeraní som mal chuť vstúpiť do deja... s obuškom. Už Katka je človek, do ktorého kože je veľmi ťažké vcítiť sa. Čo potom jej dvaja priatelia, z nich jeden vyzerá ako masový vrah a druhý, toho radšej ani nebudem komentovať, aby si ma nenašiel.

60% som chcel dať i preto, aby som režisérku potrestal za miestami zlú technickú stránku (a keď toto hovorí totálny technický laik, je to už čo povedať). Napríklad - prečo snímka nie je otitulkovaná? Ako sa tak blížime ku koncu, Katka sa čoraz hlbšie ponára do svojho sveta. Čoraz horšie artikuluje, mumle alebo aspoň rozpráva a zároveň plače. Do viet dáva slová, ktoré k sebe nepatria a netvoria žiadnu zrozumiteľnú vetu. Alebo je hluk ulice silnejší, než dialóg. Nerozumiem, pretože tvorcovia nezrozumiteľne bľabotajúce pasáže neotitulkovali. Počul som, že keď sa snímka v lete 2010 dostala do slovenských kín, MALA titulky, ale ja som videl „českú verziu“ v českej televízii a tá titulky nemala.

Nakoniec dávam 80%, KATKA je ale každopádne film, svojím spôsobom hodný 100%. Už z princípu. Mali by ste ho vidieť. Lebo také niečo len tak neuvidíte. Lebo nikto by takýchto ľudí X rokov v kuse nenavštevoval, aby o nich nakrútil dokument. Samozrejme môžeme začať viesť komplikované diskusie o tom, či „len“ preto vnímam KATKU ako nadpriemerný film... bola by to ťažká diskusia a urobil by som všetko pre to, aby som sa jej vyhol ešte skôr, než by poriadne začala.

Je Helena Třeštíková hyena? Ak zostaneme pri dnešnej KATKE, vychádza mi z toho, že nie. Myslím si, a zo samotného filmu je to ostatne vidieť, že Katku začala nakrúcať, keď bola Katka mladá a mala šancu, dostať sa zo sveta drog. Bolo vidieť, že to v budúcnosti nebude mať ľahké, ale zrejme mohla prežiť „normálny“ život. V tomto stave si s ňou Třeštíková začala; že sa Katkin život uberie tým smerom, akým sa nakoniec ubral, predpokladám mohla vedieť len ak mala vešteckú guľu, čo asi nemala.

Vychádza mi z toho, že ku Katke sa nakoniec vracala prosto preto, že musela.

Áno, pôvodne som chcel dať „len“ 60%, ale nakoniec som zvolil 80%. 60% dávam RENÉMU, ktorý mi pripadal ako nesympatický kretén, ktorého by bolo ideálne nechať súdne vykastrovať. Katka je o čosi iná. Nie je to blbeček. Je to hardcore.

Katka, Česká republika 2010 (niektoré zdroje uvádzajú 2009. V záverečných titulkoch je uvedený rok 2010.), cca 90 minút

Réžia a scenár: Helena Třeštíková. Hudba: Tadeáš Věrčák. Kamera: Vlastimil Hamerník a ďalší. Hrajú: Kateřina Bradáčová a ďalší