Dôverní nepriatelia (80 %)
Dráma
Napísal Ivan Kučera   
Utorok, 03 November 2009 08:44

Po tom, čo som STV 1 – 20000 neprial nič iné, než čo najrýchlejší krach, sa stala výnimočná vec. Potvrdila, že nič nie je iba biele ani iba čierne. 2. 11. 2009 o 20:15 STV 1 excelovala novou TV inscenáciou, odohranou NAŽIVO!!!

„Talent je to posledné, čo sa cení,“ mrmle (znechutene? Otrávene? Nahnevane? Asi všetko z každého – ale v prvom rade smutne) urastený Ivo Gogál, vyštudovaný fotograf, ktorý sa však musel vzdať v živote okrem lásky k foteniu veľa ďalšieho. Ale neľutuje. Vraj. Má krásnu super ženu (Dana Košická), slušný byt, obaja majú i v hospodárskej kríze zamestnanie – a vychovávajú problematicky dospievajúceho syna (Gogálov skutočný syn Jakub), ktorý akoby sa ani nikde nikdy zamestnať nechcel.

No, vlastne to nie je ich syn, hoci hádky s otcom a zachraňovanie zo strany citlivej mamy sú ako z bežnej rodiny. V skutočnosti je „syn“ synom Košickej sestry (Jana Hubinská), ktorá – keď mal chlapček 5 – ho nečakane opustila odchodom do Ameriky. V rodine si o nej striedavo myslia, že je nezodpovedná suka, ktorá opustila vlastnú krv pre hollywoodsku kariéru hérečky, inokedy že je dávno mŕtva. Ich tri navzájom čudne poprepájané životy si žijú svojim každodenným, niekedy viac niekedy menej otravným a stereotypným životom. Až do chvíle, kým sa skutočná (resp. len biologická, nič viac) matka neobjaví v drahom norkovom kožúšku na prahu starého bytu...

Ďalej ani muk, ale vlastne ani niet čo prezrádzať pretože - ak necháme bokom troška nevydarené finále, v ktorom Gogál Hubinskú náhodou nachytá pri mnohé vysvetľujúcom telefonáte – o žiadne šokujúce zvraty typu „on bol celý čas duch!“ samozrejme nejde. Ide „len“ o emočnú pitvu duší, sŕdc a pokazených snov štyroch ľudí. Žiadni ďalší sa v komornej inscenácii nevyskytujú. STV týmto formátom odkazuje k dávnym dobám vlastnej histórie, kedy boli naprieč Česko-slovenskom široko ďaleko vyhlásené slovenské TV inscenácie, bežiace v pondelok večer a naši najexkluzívnejší herci v nich podávali strhujúce herecké výkony a čert ber nenápadité lacné kulisy (ostatne, boli súčasťou hry, snáď ste preboha nechceli CGI za chrbtom Ladislava Chudíka).

Táto krásna tradícia, ktorú som pravdaže ako decko milujúce Votrelcov nedocenil, bohužiaľ nakoniec skončila. Veci na Slovensku sa začali kaziť – mám na mysli našu kinematografiu. Dovtedy fantastickí herci smutne starli. Ale ber to čert. Všetci starneme. Smutný pohľad to bol z jediného dôvodu(vedeli sme to my aj oni): ich práca nemala zmysel. Nemali totiž náhradníkov. Žiadna nová SK mladá v dobrom dravá generácia neexistovala. Nemali v čom hrať, lebo sa nič nerobilo, lebo ľudí to nebavilo pozerať. Mali iné problémy. Začarovaný, smoliarsky, nešťastný, mizerný kruh, z ktorého nebol východ.

Zdanlivo.

Zmenu nálady pozorujem približne (ale skutočne som to nestopoval) od druhej polovice roka 2008. Zrazu spoza rohu bojazlivo vykukli prvé slovenské filmy (prípadne koprodukčné filmy s výrazným slovenským vkladom – Bathory, Návrat bocianov). Z niektorých malých drám sa dokonca (i vďaka dobre vybraným ústredným pesničkám, ktoré dominovali hitparádam našich úžasne na jedno brdo postaveným rádiám) stávali komerčné hity (Pokoj v duši). Ľudia začali byť opäť civilizovaní. Začali chodiť na divadelné predstavenia a tí, ktorí tak robili, mali tú česť dlho pred divákmi televíznymi a filmovými zistiť jednu pozoruhodnú, krásnu vec: rastú nám noví herci. Kto ich má všetkých menovať! Ale skúsme to. Alebo radšej zbabelo odkážem na svoj predchádzajúci článok (a to upozorňujem, že sa ZĎALEKA nejedná iba o tieto tváre, je ich oveľa viac).

V takejto vďakabohu (alebo komu) „resuscitačnej nálade“ sa vytvorila aj inscenácia DÔVERNI NEPRIATELIA . Zápletka nie je zlá (čo sa stane, ak do života zrelého neplodného manželského páru, vychovávajúceho syna manželkinej nevydarenej sestry, vpadne práve táto osoba a nastáva „búrka emócií“?), ale príbeh sám osebe je na celovečernú minutáž ku koncu čoraz bezradnejší (takže sme nakoniec radi, že to po kúpeľňovej scéne už tvorcovia nenaťahovali a pustili záverečné titulky). Scenár ponúka hercom priestor na excelovanie, čo sa týka predovšetkým fantastického Ivana Gogála a čoraz fantastickejšej Dany Košickej. Túto Pani herečku sme doteraz vídali skôr v priemerných rolách, napr. terorizovala Boriša Farkaša a Táňu Radevu v „Ordinácii v ružovej záhrade“. Od konca leta 2009 našťastie žiari na Markíze v nie veľmi dobre hodnotenom kriminálnom seriáli „V mene zákona“, kde pôsobivo minimalisticky stvárňuje prísnu skúsenú nadriadenú parťáckeho dua Tibor Vokoun/Tomáš Horváth.

Gogál s Košickou rozohrávajú svoje veľké party na tému manželov, ktorým sa nikdy nepodarilo mať vlastné deti a ktorí sa museli za života zrieknuť veľa vecí/snov, ale detsky neľutujú. Naopak, idú ďalej. Hercom sa podaril husársky kúsok: z ich stretnutí máme naozaj pocit, že sú dlhoročnými manželmi a cítime sa s nimi dobre i počas problémov a usmievame sa nad ich „dialógmi, prevzatými zo skutočného života“ („S tebou sa už ani dobre pohádať nedá.“). Tam, kde Gogál zapĺňa miestnosť svojou svojráznou „stopercentne testosterónovou mužskou charizmou“ (ale pozná správnu mieru štylizácie a ak ho „záporná postava“ požiada o segedínsky, proste jej ho dá a povie „nech sa páči“), dominuje Košická chameleónskym registrom svojho hereckého kumštu: že bez problémov zvláda „tvrdé ženy bez emócií“, to dávno viem. Tentokrát ma ale príjemne prekvapila i citovými pasážami, v ktorých je absolútne vierohodná, presvedčivá, humorná – a dojemná, človeče! Zvyšok komorného kastingu (Gogálov zaujímavý syn Jakub a Jana Hubinská) im to nekazí, dialógy sú skvelé... prečo ale až 80%?

Lebo toto som ešte jakživ nevidel. Ako spomínam, tak spomínam. Ale fakt nevidel. Že čo? Vážení a milí, ak ste v pondelok 2. 11. 2009 sadli pred STV 1 o 20:15, mali ste tú pozoruhodnú česť vidieť túto TV inscenáciu HRANÚ NAŽIVO. Možno si poviete „No a? V divadelných hrách je to bežné, že sa nepoužíva strih ale ide sa naživo!“. Ale nemáte tak úplne pravdu a celkom by ma potešilo, keby sa k tomu vyjadril niekto fundovanejší, ale asi nevyjadrí a tak to napíšem svojim štýlom. Bolo pre mňa jedinečným filmovým zážitkom sledovať, ako vynikajúci herci výborne hrajú svoje kvalitne napísané party (dovolím si tvrdiť, že v tomto smere môže DÔVERNÝM NEPRIATEĽOM závidieť nejedna slovenská kino snímka), ako zanietene a totálne presvedčivo prenášajú siahodlhé dialógy, ktoré nenudia a majú hlavu a pätu, čo je takmer až krásne zistenie, lebo ak pozeráte slovenské filmy a seriály, za mnohé ich musíte milovať. Ale tiež si búchať hlavu o stôl za nepresvedčivé postavy a, to predovšetkým, skutočne strašné dialógy.

V DÔVERNÝCH NEPRIATEĽOCH nič také. Bohovsky sa to počúva a bohovsky sa v ten pondelok pozeralo na prácu špičkových hercov, pohybujúcich sa v jednoducho zariadenom byte, pričom bežne súčasťou scény (opakujem, išlo sa NAŽIVO a BEZ JEDINÉHO strihu!!!!) boli kameramani a mikrofóny. Pozerať sa na takéto „živé“ predstavenie, kde sa pôsobivý psychologický príbeh odohrával v reálnom čase, bolo super. Nepostrehol som ANI JEDNO zakoktanie hercov či niečo podobné, k čomu problematické „vysielanie naživo“ doslova provokuje. Je to o to obdivuhodnejšie, o čo častejšie si pozriete napríklad spravodajstvo na TV Markíza, kde sa istý dobre oblečený moderátor s iniciálami P.Š. BEŽNE UŽ X ROKOV pomýli snáď v každom vstupe – a to text prosím pekne ČÍTA!!! Gogál/Gogál, Košická a Hubinská používajú siahodlhé dialógy naspamäť! Pravdaže. P.Š. nie je herec. Okej. Ale aj tak preboha. Aj tak.

Áno, výsledných 80% je troška nadnesených. Ak necháme stranou úchvatný prejav Gogála staršieho a skvelej Dany Košickej, zostane skôr „dobrá, poctivá snaha za 60%“. Lenže ja som jednak hrdý na to, že sa preboha konečne niečo robí aj v STV, ktorú dávno pokladám za trápneho žrúta koncesionárskych poplatkov (ale to je spôsobené tým, že patrím do tábora, ktorý si myslí, že verejnoprávna televízia má zmysel skôr pre politikov, než divákov). A za brutálnu odvahu „ísť naživo“. Plus za... dočerta, tieto emócie... ale poviem to. Plus za srdiečko a nejaké tie slzy. Tento film by si v mnohom smere zaslúžil 100% a ak sa ani TOTO niekomu nepáči, mal by sa odsťahovať do krajiny, ktorá mu vyhovuje viacej. STV snímku prezentovala ako „mimoriadny zážitok“. Väčšinou to sú trápne žvásty, klamstvá a ako sa ukáže nepravdy. Reklamné rečičky. Veď to všetci poznáme, sme tým bombardovaní stade aj hentadiaľ. Tentokrát ale nikto neklamal. BOL to mimoriadny herecký/divácky zážitok, ktorý si filmový fanúšik podľa mňa až MUSÍ vážiť (a ešte raz dole klobúk za odvahu, podľa mňa najmä hercov, ale nechcem tým znižovať zvukárov či kameramanov). Ďakujeme (snáď aj tomu ministrovi kultúry dofrasa) a ja osobne by som nemal nič proti tomu, aby sa na obrazovky STV „fenomén inscenácií“ vrátil. Ale pozor, vážení. Odteraz už len naživo. Je to neskutočná výzva. A hrozná sranda.

P.S. STV tento krok urobilo, aby si uctilo vlastné výročie a, dúfajme, aj svojich divákov (o deň neskôr malo 53 rokov).

- DÔVERNÍ NEPRIATELIA, SR 2009, cca 90 minút -

Réžia: Stanislav Párnický. Scenár: Jana Kákošová. Hrajú: Dana Košická, Ivo Gogál, Jakub Gogál a Jana Hubinská

Prosíme, využite anketu na hodnotenie filmu, nie recenzie. Ďakujeme za pochopenie a prajeme príjemne hlasovanie.

BlueBoard.cz