FillmMax
Časopisy
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 20 Máj 2011 05:37

Článok o novom slovenskom filmovom časopise „FilmMax“.

PROLÓG

Bol som prekvapený, keď som sa z reklamy dozvedel, že začal vychádzať nový slovenský časopis zo sveta filmu.

Ešte viac ma zaskočilo, že vyšlo už druhé číslo. Prvé mi ušlo a na druhé som musel nasadiť viacero zdrojov, vrátane priateľky a úplne iného mesta, aby som sa k nemu dostal. Osobne by som bol za to, aby novinové stánky alebo prestali existovať alebo aby sa v nich predávali len cigarety. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak v nich chcete dostať nejaký iný časopis, ako „Slovenku“, máte problém.

Časopis sa dal, ako som sa dozvedel v reklame, objednať i cez SMS. „Spätná SMS“ stála dve eurá a nebolo jasné, či mi z kreditu strhnú dve eurá len za POTVRDENIE mojej objednávky alebo v danej cene je UŽ aj samotný časopis a teda mi príde takpovediac „zadarmo“ do schránky.

Spotrebiteľ je ZASA klamaný, zasa mu nie sú poskytnuté základné informácie (ČO dostanem za KOĽKO eur a DOKEDY?), zas a znova je zavádzaný polovičnými informáciami, z ktorých sa nedá nič vydedukovať.

MINULOSŤ SLOVENSKÝCH ČASOPISOV O FILME...

... je takmer hrozná. Po roku 1993 ich vzniklo viacero. Dnes už ale (väčšinou našťastie) nevychádza žiadny (ak nerátame časopisy typu „GoldMAN“, ktoré nie sú prioritne o filmoch, hoci v každom čísle nájdete relatívne veľký priestor pre filmy).

Priekopníkom bol myslím „Film Fan Sat“. Doteraz si pamätám, ako som, zmáhaný chrípkou, posielal rôznych členov rodiny v nedeľu večer do (už počas pracovného týždňa zaspatého) mesta zohnať mi číslo s JURSKÝM PARKOM.

Nasledovalo viacero ďalších pokusov. Najtrvácnejším bol „Film“ (1996 – 1998), najkratším pokiaľ viem JEDNO číslo (1999) „American Cinema“ s Jamie Lee Curtisovou (z HALLOWEENU: H20).

Dostali sa k nám pravdaže rôzne ČESKÉ filmové časopisy: najfenomenálnejším bola česká „Cinema“ pod vedením Ivy Hejlíčkovej. Kým bol šéfredaktorom Tomáš Baldýnský, kvalitná bola aj česká mutácia „Premiere“. Nechajme však české časopisy bokom.

Posledným filmovým slovenským časopisom bol „Blokbaster“, ktorý vymenil kvalitu za tupé recenzie pochybných internetových existencií z diskusných fór. Bude to znieť možno alibisticky, ale dnes som rád, že mi šéfredaktor nakoniec v časopise nedal priestor, hoci mi ho svojho času sľuboval.

Určite by sa našlo ešte aspoň zopár časopisov, ale dostať sa k nim bol menší zázrak. Boli určené skôr pre „nezávislejšie kruhy“ (Film.sk). Teraz tu máme FilmMax – aký je?

FILMMAX

Dostalo sa ku mne až druhé číslo (apríl 2011). Čakal som exkluzívny kvalitný papier. Dočkal som sa niečoho, čo ma urazilo. Časopis má ledva 50 strán, no napriek celkovej stručnosti, nevraviac o papieri, je pomerne drahý.

V úvodníku by som uvítal osobnejšie veci a potešila by fotka jeho autora. Myslel som, že anonymné časy, kedy si ľudia z časopisov mysleli, že čitateľa nezaujíma meno autora, máme za sebou. Nemáme. No kým úvodník je aspoň podpísaný, jednotlivé články nie. Načo.

Z jednotlivých riadkov sa našťastie nenaplnili najhoršie obavy. Autori vedia, o čom píšu, videli viac, než len pár filmov, neboja sa s textami jemne experimentovať. Sú struční, ale vedia, o čom píšu. Novinky zo sveta filmu neboli vycucané z prsta. Texty sa vyhýbajú bulvárnym kravinám.

Samozrejme sa potvrdzuje to, čím trpela už „Fantázia“: niektoré filmy, o ktorých redakcia píše, sa ešte nedostali do kín, takže ich nikto nevidel. Písať článok o filme, ktorý nikto nevidel, býva ťažké. Riskuje sa čitateľov nezáujem: načo má strácať čas s článkom o filme X, ktorý autor nevidel?

Samotné recenzie na filmy, ktoré autori VIDELI, sú našťastie lepšie; autori v nich jasne a zrozumiteľne argumentujú, čo sa im na filme páčilo/nepáčilo.

Svojrázne sú riešené profily (v tomto prípade James Franco a Danny Elfman). Tu je redakcia zrejme limitovaná počtom strán, ale aj tak – dve stránky pre Franca (z nich navyše jednu zaberá fotografia)? To už tam fakt radšej dajte krížovky, SUDOKU, prešmyčky a vtipy.

Znepokojil ma profil skladateľa Elfmana. Profily hudobných skladateľov (či producentov) sú náročnejšie, než profily hercov a režisérov. Informácie sa zháňajú ťažšie a ja osobne som napr. nikdy žiadnu biografiu na skladateľa nenapísal, lebo sa nevyznám v hudbe. Elfmanov profil ma usvedčil v tom, že robím dobre. Je napísaný tak „nehudobne“ (v podstate sú v ňom len vymenované filmy, ku ktorým zložil hudbu), že by som ho dokázal napísať aj ja. Čo je hrozné.

Otázkou je, ako hodnotiť „vatové články“. Niekoho bavia, niekto ich pokladá za stratu priestoru, ktorý sa dal využiť efektívnejšie. Narážam napr. na stĺpik „Nezabudnuteľných 5 čarodejníc“ alebo štvorstranový materiál „10 najlepších remakov“.

Takisto v dobe internetu je zvláštne otravovať čitateľa tabuľkami s rozpisom narodenín; toto do časopisu z roku 2011 nepatrí.

Rozhovor s Anne Hathawayovou je „klasická“ prevzatá záležitosť bez osobnosti, štýlu. Zaujímavé otázky nikde, odpovede tupé, banálne, tuctové. V podstate reklamný materiál (tváriaci sa ako rozhovor).

Kladne hodnotím „list“ Kristíny Farkašovej, napísaný v súvislosti s Českým levom 2010 (bola nominovaná za eštebácky triler PUTÁ).

EPILÓG

O časopise si myslím to isté, čo o priemerne dobrej televíznej relácii o filmoch. Aj keby bola zvládnutá neviem ako výborne, NEMÁ priestor v 21. storočí. Je to zastaraný žáner. MŔTVY. V dobe internetu nemá zmysel.