14 kusov mladej SK hereckej generácie 2011
Biografie
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 13 Jún 2011 19:35

Hovorí sa „ži a nechaj žiť“. Ale... kedy NÁM naše skvelé filmové a seriálové hviezdy dovolia žiť? Hnusný článok o hnusných nezaslúžených úspechoch.

Pôvodný plán bol každý rok na prelome jari/leta, predstaviť vám 14 kusov nádejnej slovenskej „novej“ hereckej generácie.

Bolo totiž jasné, že po rokoch zaslúženého diváckeho nezáujmu povstala generácia povedzme tridsiatnikov, ktorí sa vypracovali na úspešných ľudí.

Začali sa nakrúcať seriály, raz za rok vznikol dokonca možno až jeden dobrý film. Nie kvalitný, nie pôsobivý. Dobrý. Niečo ako MUZIKA raz za štyri.

Bohužiaľ, slovenskí herci majú spoločnú jednu vec: rýchlo sa vystrieľajú a začnú byť nesympatickí.

Každý rok v júny som sa chcel/mal vrátiť s pokračovaním článku. Monitorovať v ňom aktivitu vybratých štrnástich jedincov (každý rok tých istých). Čo sa zmenilo, v čom novom hrali, kam sa pohli.

minulý rok článok vykazoval nedostatky, prameniace z toho, že sme malá krajina s maličkými možnosťami, robí sa málo vecí a všetko sa opakuje, aby sme nedajbože nenakrútili niečo originálne.

Naši mladí super herci sa pri prvej príležitosti pohodlne upísali nekonečným seriálom, ktoré viac, ako seriál, pripomínajú to, čo po vás zostane v záchodovej mise, keď máte kvôli antibiotikám tri dni zápchu a na štvrtý povolí.

Ich trápne mediálne vystúpenia s nič nehovoriacimi rozhovormi a tupými názormi ma len utvrdili v tom, že som ich precenil. Z tých 14 kusov dodnes zostáva ako-tak zaujímavých tak 5. Aj to preháňam.

Dorota Nvotová potvrdila, že som sa mýlil, keď som si myslel, že tára, keď tvrdila niečo v zmysle „nechcem byť herečkou, že občas v niečom hrá, neznamená, že som herečka“. Mýlil som sa a ona mala pravdu; ona ňou zrejme SKUTOČNE nechce byť. A tak ani v ničom nehrá a radšej spieva alebo píše svoje autobiografie.

Alžbeta Stanková bola mojím suverénnym omylom, ktorý som do článkov nikdy nemal zaradiť. Vykľula sa z nej nezaujímavá (ne)osobnosť našej skôr smiešnej, než tragickej, kinematografie (na naše večne porazenecké pomery komické slovo).

Netvrdím, že treba hodiť flintu do žita. Pokiaľ Lukáš Latinák a Ľuboš Kostelný budú ďalej hrať v českých filmoch (Latinák bol za PUTÁ nominovaný na Českého leva, Kostelný podal v dobrom dojemný výkon v 3 SEZÓNACH PEKLA), JE tu nádej.

Ivan Martinka detto, ale hrá minimálne, ponuka príde raz za sto rokov, kvalitná za dvesto. Čo s tým? Je to zúfalé alebo prosto len blbé?

Alexander Bárta si zo svojich fanúšikov vyložene robí loptu, do ktorej si s chuťou kope, až mu tečú sliny a ešte za to berie mastné bravčové. Klame výkrikmi „končím s Panelákom“, aby sa do neho o chvíľu vrátil, lebo veď zadarmo (alebo mi chce tvrdiť, že to, čo predvádza, ho vyčerpáva a stojí sily?) prachy by nebral len hlupák. Z (v dobrom) drzého pouličného nepredvídateľného rapľa, ktorý vás pohryzie, ak mu neustúpite z cesty, sa stal bizarný šašo, robiaci ramená, ktoré by pri prvom strete s človekom, ktorý ich nepredstiera, ale naozaj má, stratil.

To, čo si pseudo slávou pomýlená Nela Pocisková predstavuje pod pojmom „niečo ako herecký výkon“ mi v podstate nestojí už ani za urážanie; bábika potrebuje, aby sa o nej písalo. Zahrá v dobrom filme? Čo ste sprostí? Pôjde na plastiku a začne chodiť s podstatne starším chlapom so zapálenými lýtkami. Až TAK hlboko sme na Slovensku klesli.

O TOMTO mám písať? TOMUTO mám venovať článok? Tejto žumpe, zdegenerovanej situácii, v ktorej si debilní pseudo scenáristi myslia, že vedia písať?

Táňa Pauhofová nerobí nič iné, len sa mechanicky vyzlieka, len čo vidí kameru.

Zuzana Kanóczová je pravdepodobne asi taká herečka, ako mŕtvy delfín, do ktorého znudene vráža nažraný Veľký Biely.

Tomáš Maštalír je chlap, ktorý nie je ani len schopný poslať autogram svojmu fanúšikovi. Len dodám, že Tarantino s tým problém nemal a ešte pripísal osobné venovanie. Tarantino je ale oproti Maštalírovi ale evidentný KRETÉN.

Monika Hilmerová bezradne špúli pery a bezradne hádže pohľady „ženy tri roky na acylpyríne“. Hrať nehrá.

Keď to videl Csongor Kassai, radšej sa na to vykašľal a skoro v ničom nehrá. Radšej verím tomu, než tomu, že už sa mu nechce, lebo si už nahrabal dosť.

Braňo Bystriansky ma vyložene uráža už tým, že je.

Možno by kvákal „V niečom hrať musím, kretén arogantný!“.

A v tom je ten vtip, Branislav. Nemusíte.

Robo Roth, ktorý sa do zoznamu nedostal, je pravdepodobne jeden z našich najkvalitnejších hercov. Nie mediálnych prostitútok. HERCOV. Nehrá v žiadnom seriáli, v podstate ani filme. Jeho renomé je však vysoko. Pravda, skôr u odborníkov, než verejnosti, ktorá ani nevie, kto to je. Roth sa, predpokladám, spýtal sám seba „Chcem slávu dosiahnuť účasťou v tupých seriáloch alebo prácou v divadle?“. Vybral si divadlo. Možno nebude bohatý, ako nudná Gabriela Dzuríková. Ale už teraz na seba môže byť hrdý. Keď to dokáže Roth, prečo to nedokážu iní? Prečo sú tak hrozne nenažraní? NAOZAJ sme sa dostali na Slovensku do bodu, keď talent nič neznamená a dôležitejšie je, či máte na party omrvinky v hnusnej brade?

Odmietam sa na tomto humuse ďalej podieľať a tento odporný článok o odporne zvrhlom fenoméne našej „kultúry“ som uverejnil len preto, aby som túto sériu článkov dôstojne uzavrel, i keď slovo „dôstojne“ je v tomto smere značne diskutabilné a nevhodné. Zbohom a dúfam, že už o väčšine z vás nikdy nebudem musieť písať.